Jozef August Mikuš
slovenský právnik, diplomat a exilový pracovník
Narodenie	3. júl 1909 Krivá
Úmrtie	19. máj 2005 (95 rokov) Krivá
Alma mater	Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Profesia	právnik, diplomat
Manželka	Renée Perréal (1946 – 1991)[1]
Deti	Izabela
Biografický portál

Prof. JUDr. Jozef August Mikuš (* 3. júl 1909, Krivá – † 19. máj 2005, Krivá)^[2] bol slovenský právnik, diplomat, významný exilový pracovník.

Už počas stredoškolských štúdií sa Jozef August Mikuš prejavil ako talent. Prispieval do viacerých vznikajúcich katolíckych časopisov. Vysokoškolské štúdiá na Právnickej fakulte UK v Bratislave prežil na katolíckom internáte Svoradov. Na istý čas odišiel študovať do Francúzska. Už vtedy plynule ovládal viacero jazykov. Po škole vstúpil do diplomatických služieb ČSR. Začínal na Ministerstve zahraničia v Prahe. Svoje poznatky z fungovania veľkej politiky v Prahe prinášal svojim priateľom na Svoradov v mnohých prednáškach a článkoch. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 14. marca 1939 Jozef Mikuš začal pracovať na veľvyslanectve v Ríme. Tu sa veľmi zblížil s vtedajším veľvyslancom vo Vatikáne Karolom Sidorom. Pre svoje vyhranené postoje voči fašizmu mal v Ríme isté problémy, preto bol preložený do Španielska. Tu pôsobil ako chargé d affaires až do roku 1944. V marci 1944 začal pracoval v službách SNR v Bratislave.

Po skončení druhej svetovej vojny sa zapojil do iniciatív podporujúcich demokratický politický vývoj na Slovensku. Kvôli tejto činnosti a aj kvôli svojej práci v diplomatických službách bol komunistami niekoľkokrát zatknutý. Preto sa rozhodol emigrovať. Po dramatickom úteku cez Budapešť, Viedeň a Paríž sa nakoniec aj so svojou francúzskou manželkou Renée usadil v USA, kde získal občianstvo.

Stal sa profesorom európskych dejín a medzinárodných vzťahov na univerzitách Saint John's University v Queens (New York) a Georgian Court College v Lakewood (New Jersey). Popri tejto činnosti publikoval. Napísal 16 kníh. Vo viacerých z nich sa venuje dejinám Slovenska v európskom kontexte, filozofii, diplomacii. Významne sa zapájal do slovenského exilového života. Stál pri založení Svetového kongresu Slovákov, písal do viacerých slovenských novín a časopisov.

V novembri 1989 s nadšením privítal Nežnú revolúciu a pád komunizmu v Česko-Slovensku. Po smrti manželky Renée sa rozhodol ako takmer deväťdesiatročný vrátiť na milovanú Oravu, domov do Krivej. V roku 2002 sa tu s ním stretol predseda vlády Mikuláš Dzurinda.

• "Pamäti slovenského diplomata"
• "La Slovaquie dans le dramme de l'Europe" (Slovensko v dráme Európy)
• "Slovakia – A Political and Constitutional History with Documents" (Politické a ústavné dejiny Slovenska s dokumentmi).
• "Čo po zastrašovaní?"

• Rád Izabely Katolíckej, udelený Španielskym kráľovstvom
• Pribinov kríž I. triedy za celoživotné dielo v oblasti boja Slovákov za štátnu samostatnosť^[3][4]