Kızılırmak

	Kizilirmak
	tur. Kızılırmak; lat. a gr. Halys
	najdlhšia turecká rieka
	Osmanský most Eğri Köprü (Lomený most) cez rieku
Štát	Turecko
Zdrojnica	Kızıldağ
- výška	asi 1 980 m
Ústie	Čierne more
Dĺžka	1 151 / 1 155 / 1 182 km
Povodie	77 100 km² (7 710 000 ha)
	Wikimedia Commons: Kızılırmak River
	Geografický portál

Kizilirmak (iné názvy pozri nižšie) je vnútroštátna turecká rieka tečúca v Malej Ázii. Meria najmenej 1151 km, vďaka čomu je najdlhšou riekou v Turecku^[4]. Z hľadiska veľkosti povodia je v Turecku druhou najväčšou po Eufrate.^[5]

Deltou medzi mestami Sinope a Samsun ústi do Čierneho mora.^[2]^[4]^[6]^[7] Delta je najväčšou mokraďou v čiernomorskom regióne a jednou z najväčších mokradí v Turecku. Patrí medzi územia chránené Rámsarským dohovorom.^[5]

Názvy

slovenské: Kizilirmak^[8]; staršie: Kizil Irmak^[9] či Kizil-Irmak^[10]^[11]
turecké: Kızılırmak (doslova: "červená rieka")^[1]^[12], zriedkavo alebo staršie: Kızıl Irmak^[13]^[14]
antické: Halys (starogr. Ἅλυς) alebo Halis^[9] (doslova: "soľná rieka", podľa soľných prameňov na hornom toku Kizilirmaku^[12]^[15])
chetitské: Maraš(š)antija, Maraš(š)anta^[16]

Rieka

Rieka vyviera v pohorí^[1] Kızıldağ (doslova: červený vrch, čo je aj názov hlavného vrchu pohoria) v centrálnej časti Malej Ázie, v nadmorskej výške asi 1 980 metrov nad morom. Následne tečie na juhozápad okolo tureckých miest Zara a Sivas. Potom sa jej tok v tvare polmesiaca v oblasti Kapadócie stáča na sever, kde preráža Pontské vrchy.^[4] Hlavnými prítokmi rieky sú vodné toky Delice, Devrez a Gökırmak,

Koryto rieky je plytké a objem vody veľmi kolíše podľa ročných období, s minimom v lete a maximom na jar, keď je rieka napájaná roztopeným snehom a dažďovou vodou. Rieka nie je vhodná na plavbu. Býva naopak využívaná na zavlažovanie a výrobu elektriny. Dve veľké vodné elektrárne sú v prevádzke v Hırfanlı a Keşikköprü. Spolu s menším závodom v Kırıkkale dodávajú elektrinu do oblastí čiernomorského, marmarského a egejského pobrežia.^[4]

Delta

Delta rieky Kizilirmak neďaleko tureckého mesta Bafra je najväčšou mokraďou v čiernomorskom regióne a je jednou z najväčších a najbohatších mokradí v Turecku z hľadiska ekologického systému. Patrí medzi územia chránené Rámsarským dohovorom.^[5]

Celá mokraďová oblasť je dlhá asi 12 kilometrov a je pokrytá 1,5 kilometrov širokým lesným porastom. Delta je dôležitou vtáčou a rastlinnou oblasťou, ako aj oblasťou kľúčovej biodiverzity. Bola vytvorená úrodnými naplaveninami, vďaka ktorým oblasť vyniká pri pestovaní technických plodín (najmä tabaku), ako aj obilnín, ryže či zeleniny. Voda v oblasti delty však trpí znečistením spôsobeným chemikáliami, takže nespĺňa kritériá pitnej vody.^[5]

V delte Kizilirmaku sa nachádzajú 3 hlavné typy biotopov, ktoré sú podľa kritérií Bernského dohovoru klasifikované ako ohrozené: soľné močiare typu Auxin, stále duny južného Čierneho mora a jaseňovo-dubové lesy.^[5]

Fauna a flóra

V delte rieky rastie okolo 355 druhov rastlín, je označená za jednu z tzv. „významných rastlinných oblastí“ (IPA). Medzi najvýznamnejšie druhy rastlín patria Rhaponticum serratuloides, pankrácium prímorské^[17] (Pancratium maritimum) a bleduľa letná (Leucojum aestivum). Zraniteľný druhom je aj sinokvet Jurinea kilaea.^[5]

Delta rieky je tiež bohatá na druhy rýb. Celkovo ju obýva 29 druhov rýb z 11 čeľadí. Významné je najmä zastúpenie čeľade jeseterovitých. V delte bola zaznamenaná prítomnosť 9 druhov obojživelníkov a 12 plazov, čo tvorí 14 % druhov plazov v Turecku. Dva druhy z obojživelníkov sú mloky, zvyšných 7 sú žaby. Medzi zastúpené druhy patria: mlok pásavý (Triturus vittatus), mlok Karelinov (Triturus karaelinii), ropucha obyčajná (Bufo bufo), ropucha zelená (Bufo viridis), skokan Rana bedriagae, skokan štíhly (Rana dalmatina) a ďalší druh skokana Rana macrocnemis.^[5]

Delta rieky je domovom viacerých vzácnych druhov vtáctva

Veľmi významná je prítomnosť vtáctva v delte rieky. Zaznamenaná bola prítomnosť 321 druhov vtákov, čo predstavuje 68% vtáčej diverzity Turecka. V delte zvykne bola v roku 2009 zaznamenaná prítomnosť 124 182 jedincov morských vtákov. Delta je tiež významným zimoviskom sťahovavých vtákov. Medzi zastúpené druhy patria kormorán malý (Phalacrocorax pygmeus), beluša malá/volavka striebristá (Egretta garzetta), ibisovec hnedý (Plegadis falcinellus), potápnica bielohlavá (Oxyura leucocephala), čajka malá (Larus minutus) a čorík bielokrídly/rybár bielokrídly (Chlidonias leucopterus).^[5]

V delte žije 20 % druhov tureckých cicavcov, čo predstavuje 33 zaznamenaných druhov. Medzi významné a ohrozené druhy patria tuleň mníšsky (Monachus monachus), netopier brvitý (Myotis emarginatus), podkovár Blasiov (Rhinolophus blasii), podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum), veverica krátkouchá (Sciurus anomalus) a škrečok sivý (Cricetulus migratorius) ako aj vydra riečna (Lutra lutra). Oblasť delty je využívaná na chov dobytka.^[5]

Hospodárske zvieratá sú jedným z hlavných zdrojov príjmu miestnych obyvateľov. Medzi najviac chované patria dobytok a ovce, v delte však možno vidieť aj divoké kone a ťavy. Sídli tu tiež najväčšia populácia byvolov vodných v Turecku. Dnes však ich chov prudko klesá v dôsledku prechodu na poľnohospodársku činnosť. Celkovo poklesla z 10 000 jedincov v roku 1990 na 2800 jedincov v roku 2006.^[5]

Historický význam

Rieka plnila v histórii Malej Ázie významnú úlohu. Povodie rieky bolo obývané už v praveku, čo dokazujú archeologické lokality v jej povodí.^[5] V minulosti bola, najmä počas jari, pomerne ťažko prekonateľná, v dôsledku čoho bolo cez ňu vystavaných viacero mostov. Mnohé z nich (najmä z osmanského obdobia) sa zachovali do dnešných dní.^[6]

V staroveku sa pri rieke uskutočnila bitka, ktorá rozhodla vojnu medzi ríšou Lýdov a Médov. Bitka bola prerušená zatmením Slnka predpovedaného Tálesom z Milétu, vďaka čomu je presne známy jej dátum (28. máj 585 pred Kristom).^[18] Neskôr po páde ríše Médov tvorila hranicu medzi maloázijskou Lýdiou a Perzskou ríšou. Delfská veštica predpovedala podľa báji lýdskemu kráľovi Kroisovi, že prekročením rieky (a výpravou proti Perzii) zničí veľkú ríšu. Perský vládca Kýros II. Veľký však Kroisa porazil a zničenou ríšou vo veštbe sa tak stala Lýdia.^[7]^[19] Podľa Herodota mala cez rieku viesť kráľovská cesta zo Sárd do Kilikijských brán, čo je však zrejme chybný údaj.^[12]

V byzantskom období tvorila hranicu medzi themami Bukellarion a Veľká Kapadócia, ako aj themami Charsianon a Kapadócia.^[6]

Galéria

Pohľad na Kizilirmak z jaskyne v dedine Küllü
Pohľad na vodnú nádrž Hirfanlı
Rieka v tureckom Avane
Staršia fotografia (1988) rieky v okolí Zary
Rieka v tureckom Avane
Byvol vodný v rieke
Riečne mokrade
Pohľad na rieku v dolnom toku rieky, İskilip, Taybı

Referencie

↑ ^a ^b ^c Kyzyl-Irmak. In: Boľšaja sovetskaja enciklopedia . . Dostupné online.
↑ ^a ^b Kizilirmak. In: Malá slovenská encyklopédia. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV, 1993. ISBN 978-80-85584-12-7. S. 338.
↑ Historical Dictionary of Turkey. Ed. Metin Heper, Nur Bilge Criss. 3rd Ed. Lanham, Maryland : The Scarecrow Press, 2009. (Historical Dictionaries of Europe; zv. 67.) ISBN 0-8108-6281-6. S. 341.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e Kızıl River. In: Encyclopedia Britannica . . Dostupné online.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k YENIYURT, C; HEMMAMI, M. Ramsar sites of Turkey . Ankara: Doğa Derneği, . S. 45 – 54. Dostupné online.
↑ ^a ^b ^c SALAMON, Maciej. Halis. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 196.
↑ ^a ^b Halys. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 5. Galb – Hir. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2008. . Dostupné online. ISBN 978-80-224-0982-7, 978-80-89524-30-3. S. 474.
↑ Štandardizácia geografického názvoslovia - Názvy geografických objektov z územia mimo SR 2022
↑ ^a ^b ONDRUŠ, Šimon; SABOL, Ján. Úvod do štúdia jazykov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1987. S. 260.
↑ XENOFÓN, ŠPAŇÁR, J. Anabáza. Bratislava: Tatran. 1987. S. 237
↑ ŠAFÁRIK, P. J. Slowanské Starožitnosti - Oddjl Děgepisný. Praha: Tiskem Jana Spurného. 1837. S. 630
↑ ^a ^b ^c Halys. In: The Oxford Classical Dictionary. Ed. Simon Hornblower, Antony Spawforth, Esther Eidinow. 4th Ed. Oxford : Oxford University Press, 2012. ISBN 978-01-99545-56-8. S. 643.
↑ BIXIO, Andrea; BIXIO, Roberto; PASCALE, Andrea De. Göreme and Şahinefendi (La Storia dentro le Rocce di Cappadocia / History inside the Rocks of Cappadocia). : Archaeopress Publishing Ltd, 2023. 876 s. ISBN 978-1-80327-565-9. S. 126.
↑ Kızılırmak . enciklopedija.hr, . Dostupné online.
↑ Halys. In: Paulys Realencyclopädie der classischen Altertumswissenschaft. Ed. Georg Wissowa, Wilhelm Kroll et al. Band 14. Glykyrrhiza – Helikeia. Stuttgart : Metzler, 1912. S. 2286 – 2287.
↑ Tübinger Atlas des Vorderen Orients. Ed. Horst Kopp, Wolfgang Röllig, Beate Siewert-Mayer, et al. Bd. 2. H – P. Wiesbaden : Reichert, 1994. Dostupné online. S. 1047.
↑ GARMS, H., EIGENER, W., ČEJKA, T. Rastliny a živočíchy: príručka na určovanie. Žilina: Knižné centrum. 1997. S. 139
↑ Alyattés. In: Encyklopedie antiky. Ed. Ludvík Svoboda. Praha : Academia, 1973. S. 49.
↑ Halys. In: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. Bratislava : Obzor, 1986. S. 304.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[BSE-1] Kyzyl-Irmak. In: Boľšaja sovetskaja enciklopedia . . Dostupné online.

[MSE-2] Kizilirmak. In: Malá slovenská encyklopédia. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV, 1993. ISBN 978-80-85584-12-7. S. 338.

[3] Historical Dictionary of Turkey. Ed. Metin Heper, Nur Bilge Criss. 3rd Ed. Lanham, Maryland : The Scarecrow Press, 2009. (Historical Dictionaries of Europe; zv. 67.) ISBN 0-8108-6281-6. S. 341.

[bri-4] Kızıl River. In: Encyclopedia Britannica . . Dostupné online.

[RS-T-5] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j ^k YENIYURT, C; HEMMAMI, M. Ramsar sites of Turkey . Ankara: Doğa Derneği, . S. 45 – 54. Dostupné online.

[:EKB-6] SALAMON, Maciej. Halis. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 196.

[bel-7] Halys. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 5. Galb – Hir. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2008. . Dostupné online. ISBN 978-80-224-0982-7, 978-80-89524-30-3. S. 474.

[8] Štandardizácia geografického názvoslovia - Názvy geografických objektov z územia mimo SR 2022

[USJ-9] ONDRUŠ, Šimon; SABOL, Ján. Úvod do štúdia jazykov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1987. S. 260.

[10] XENOFÓN, ŠPAŇÁR, J. Anabáza. Bratislava: Tatran. 1987. S. 237

[11] ŠAFÁRIK, P. J. Slowanské Starožitnosti - Oddjl Děgepisný. Praha: Tiskem Jana Spurného. 1837. S. 630

[OCD-12] Halys. In: The Oxford Classical Dictionary. Ed. Simon Hornblower, Antony Spawforth, Esther Eidinow. 4th Ed. Oxford : Oxford University Press, 2012. ISBN 978-01-99545-56-8. S. 643.

[13] BIXIO, Andrea; BIXIO, Roberto; PASCALE, Andrea De. Göreme and Şahinefendi (La Storia dentro le Rocce di Cappadocia / History inside the Rocks of Cappadocia). : Archaeopress Publishing Ltd, 2023. 876 s. ISBN 978-1-80327-565-9. S. 126.

[14] Kızılırmak . enciklopedija.hr, . Dostupné online.

[15] Halys. In: Paulys Realencyclopädie der classischen Altertumswissenschaft. Ed. Georg Wissowa, Wilhelm Kroll et al. Band 14. Glykyrrhiza – Helikeia. Stuttgart : Metzler, 1912. S. 2286 – 2287.

[16] Tübinger Atlas des Vorderen Orients. Ed. Horst Kopp, Wolfgang Röllig, Beate Siewert-Mayer, et al. Bd. 2. H – P. Wiesbaden : Reichert, 1994. Dostupné online. S. 1047.

[17] GARMS, H., EIGENER, W., ČEJKA, T. Rastliny a živočíchy: príručka na určovanie. Žilina: Knižné centrum. 1997. S. 139

[ant-18] Alyattés. In: Encyklopedie antiky. Ed. Ludvík Svoboda. Praha : Academia, 1973. S. 49.

[:EA-19] Halys. In: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. Bratislava : Obzor, 1986. S. 304.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]

[14]

[15]

[16]

[17]

[18]

[19]