Koncil v Aachene, tiež Aachenská synoda, bolo zhromaždenie franských teológov v novembri roku 809. Zvolal ho Karol Veľký s cieľom preukázať ortodoxnosť vsuvky Filioque, a tak prinútiť vtedajšieho pápeža Leva III., aby uznal záväznosť tejto dogmatickej formulácie pre celú cirkev.

Historický kontext

V roku 381 bol počas Prvého konštantínopolského koncilu sformulovaný text Vyznania viery, ktoré neskôr vošlo do dejín pod názvom Nicejsko-carihradské vyznanie viery. V čase konania synody v Aachene bol text tohto Kréda akýmsi jednotiacim prvkom celého kresťanstva.

Efezský koncil v roku 431 zakázal akýmkoľvek spôsobom meniť text Vyznania viery, Chalcedónsky koncil v roku 451 tento zákaz ešte doplnil a sprísnil.

V najzápadnejšej časti Európy, vo Vizigótskom kráľovstve na území dnešného Španielska, sa v boji proti arianizmu kvôli zdôrazneniu rovnakej podstaty Syna a Otca zaviedla do Vyznania viery formulácia, že Duch Svätý vychádza z Otca aj Syna (Filioque).

Do akej miery Toledské koncily reflektovali dogmatickú vsuvku Filioque, nie je celkom jasné. Faktom však zostáva, že v iných súdobých západných textoch sa Filioque resp. obdobná formulácia nachádzajú pomerne často, ako príklad možno uviesť tzv. Athanasianum (… Spiritus Sanctus a Patre et Filio: non factus, nec creatus, nec genitus, sed procedens …).

Okolo roku 807 vypukol spor: grécki mnísi v Jeruzaleme obvinili franských mníchov kvôli vsuvke Filioque z herézy. Frankovia sa následne obrátili na rímskeho pápeža Leva III. s prosbou o zaujatie stanoviska k tejto záležitosti. Tvrdili, že Vyznanie viery so vsuvkou Filioque prvýkrát počuli na cisárskom dvore v Aachene, ale v konečnom dôsledku aj tak nehovorí nič iné než Athanasianum.

Pápež Lev III. nariadil franským mníchom, aby v liturgii používali doslovné znenie Nicejsko-carihradského vyznania viery, schváleného autoritou Prvého konštantínopolského ekumenického koncilu. Zároveň informoval o celej záležitosti aj cisára Karla Veľkého.

Reakcia Karla Veľkého

Karol Veľký vzápätí poveril najvýznamnejších teológov svojej ríše, aby písomne vypracovali apológie Filioque. Nasledujúci zoznam ponúka prehľad výsledkov práce týchto teológov:

• Arno zo Salzburgu: Testimonia ex sacris voluminibus collecta
• Smaragd zo Saint-Mihiel: Epistula de processione Spiritus Sancti
• Theodulf z Orléansu: Libellus de processione Spiritus Sancti
• Heito z Bazileji: Testimonia de processione Spiritus Sancti
• Adalwin z Regensburgu: Testimonia de aequalitate Spiritus Sancti cum Patre et Filio seu de processione Eius ex Ambobus

Aachenská synoda v novembri 809 napokon vydala tzv. Decretum Aquisgranense, ktorý sa v problematike Filioque z podstatnej časti opiera práve o argumenty Arna zo Salzburgu. Do Ríma sa Decretum Aquisgranense dostal až začiatkom roku 810.

Výsledok a následky

O prijatí Decretum Aquisgranense pápežom Levom III. nám podáva správu protokol Ratio de symbolo fidei inter Leonem III Papam et missos Caroli Imperatoris. Z tohto spisu sa dozvedáme, že Lev III. síce sympatizoval s apológiou Filioque, no rázne odmietol akúkoľvek zmenu textu Nicejsko-carihradského vyznania viery. Na znak tohto svojho principiálneho postoja nechal neskôr pápež pripevniť na vstupnú bránu Chrámu sv. Petra stále platný, pôvodný latinský a grécky text Vyznania viery.

Franská cirkev však naďalej – proti vôli pápeža – používala vo Vyznaní viery vsuvku Filioque.

Do „liturgie mesta Ríma“, ktorá mala byť vzorom aj pre celý kresťanský svet, „Filioque“ oficiálne zaviedol až pápež Benedikt VIII. v roku 1014.

Dnes predstavuje vsuvka Filioque azda najväčšiu dogmatickú prekážku zjednotenia katolíckej cirkvi s nekatolíckymi cirkvami kresťanského Východu.

Pozri aj

• Veni creator spiritus

Literatúra

• BÖHNKE, Michael – KATTAN, Assaad Elias – OBERDORFER, Bernd (ed.). Die Filioque-Kontroverse. Historische, ökumenische und dogmatische Perspektiven 1200 Jahre nach der Aachener Synode. Freiburg: Herder Verlag, 2011. ISBN 978-3-451-02245-6.
• BORGOLTE, Michael. Papst Leo III., Karl der Große und der Filioque-Streit von Jerusalem. In: Byzantina 10. 1980. S. 401 – 427.
• WILLJUNG, Harald. Das Konzil von Aachen 809. In: Monumenta Germaniae Historica. Concilia. (Tomus II, Supplementum II). Hannover: Hahnsche Buchhandlung, 1998.

Externé odkazy

• http://www.geschichtsquellen.de
• http://www.aachener-geschichtsverein.de Archivované 2017-09-01 na Wayback Machine
• https://scholarworks.iu.edu
• http://www.archaeologie-online.de Archivované 2012-06-21 na Wayback Machine

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Konzil von Aachen (809) na nemeckej Wikipédii.