LVM 3

LVM 3 (GSLV Mk III D2)
Základné údaje
Funkcia	nosná raketa
Výrobca	Indian Space Research Organisation
Krajina pôvodu	India
Výška	43,4 metrov
Priemer	4 metrov
Hmotnosť	640 000 kg
Počet stupňov	3
	Nosnosť
Náklad na LEO	10 000 kg
Náklad na na prechodovú ku geostacionárnej	4 000 kg
História letov
Stav	aktívna
Štartovacia rampa	Kozmické centrum Satiša Dhawana, India
Počet štartov	4
Úspešné štarty	4
Zlyhania	0
Prvý štart	18. december 2014
Posledný štart	22. 7. 2019
Prvý stupeň – S200 Boosters
Motory	S200
Ťah	5 150 kN
Špecifický impulz	274,5 sekúnd
Doba funkcie	128 sekúnd
Palivo	HTPB
Druhý stupeň – L110
Motory	2 motory Vikas
Ťah	1 598 kN
Špecifický impulz	293 sekúnd
Doba funkcie	203 sekúnd
Palivo	UDMH / N2O4
Kozmonautický portál

LVM 3^[1] (Launch Vehicle Mark 3), tiež uvádzaná ako GSLV Mk.3 (Geosynchronous Satellite Launch Vehicle Mark III) (hind. भूस्थिर उपग्रह प्रक्षेपण यान एमके -3)^[2] je stredne ťažká nosná raketa, vyvíjaná Indickou vesmírnou agentúrou (ISRO).

Táto nosná raketa je schopná umiestniť na GTO až štvortonovú družicu a umožňuje tak Indii zachovať si úplnú sebestačnosť v oblasti vypúšťania satelitov na obežnú dráhu. Vďaka LVM 3 má India vlastnú raketu s vyššou nosnosťou, než má GSLV Mk.2 .^[3] LVM 3 bude možné využiť ako nosič družíc na GEO, aj ako nosič kozmických lodí.^[4][5][6]

História

Vývoj LVM 3 začal krátko po roku 2000. Prvý štart bol plánovaný na rok 2009 – 2010.^[4] Oneskorenie bolo spôsobené viacerými faktormi.

Suborbitálny letový test nosiča LVM 3 (LVM 3-X) s pasívnym horným stupňom sa uskutočnil 18. decembra 2014. Pri lete na suborbitálnu trajektóriu bol otestovaný pristávací modul kozmickej lode.^[4] Prvý štart s vynesením nákladu na obežnú dráhu bol uskutočnený 5. júna 2017.^[4] Pri ňom bola podľa plánu vynesená na dráhu prechodovú ku geostacionárnej telekomunikačná družica GSAT-19^[2] s hmotnosťou 3 136 kg.^[7] Pri ďalšom štarte 14. novembra 2018 bola úspešne vynesená telekomunikačná družica GSAT-29 s hmotnosťou 3 423 kg.^[8]

Nasledujúci štart LVM 3 prebehol 22. júla 2019 a vyniesol indický komplex Čandraján-2, skladajúci sa z orbitera Mesiaca, pristávacieho modulu Vikram s vozidlom Pragyan, všetko o celkovej hmotnosti 3 890 kg.^[9][10]

Budúci vývoj

Prvý štart s kozmickou loďou Gaganján a kozmonautmi na palube je plánovaný po roku 2021.^[11] V roku 2024 má vyniesť k Marsu Mangalján-2.^[12]

V budúcnosti je predpokladaný vývoj čiastočne kryogénneho motora (na kvapalný kyslík a letecký petrolej RP-1) pre druhý stupeň tohto nosiča, ktorý umožní zvýšenie nosnosti na GTO na 6 ton.^[4]

Popis nosiča

Prvý stupeň

LVM 3 používa raketové motory na pevné palivá (boostery) typu S200. Každý z nich má priemer 3,2 metra, dĺžku 25 metrov a obsahuje 207 ton paliva, prázdna hmotnosť je 31 000 kg. Tieto motory horia 130 sekúnd a oba celkovo produkujú ťah približne 10 000 kN (čo znamená asi 1000 ton ťahu).^[13]

Druhý stupeň

Centrálny stupeň, označený L110, má priemer 4 metre, dĺžku 21,39 metrov, prázdna hmotnosť je 9 000 kg. Spaľuje kvapalné palivo: nesie 116 ton UDMH a N₂O₄. Tento stupeň je prvým indickým komplexom motorov na kvapalné palivá. Používa dva vylepšené motory Vikas, každý s ťahom okolo 700 kN (asi 70 ton ťahu).^[14][4] Raketové motory používajú regeneratívne chladenie a pri porovnaní s predchádzajúcimi motormi Vikas majú zníženú hmotnosť a zvýšený ťah (špecifický impulz). Tento stupeň sa spúšťa 113 sekúnd po štarte a poskytuje ťah po dobu približne 200 sekúnd.^[4]

Tretí stupeň

Kryogénny tretí (tzv. horný) stupeň C25 je poháňaný raketovým motorom CE-20 vyvinutým v Indii. Tento motor spaľuje kvapalný kyslík a kvapalný vodík. Produkuje 186 kN (približne 18 ton ťahu) počas približne 640 sekúnd. Stupeň má priemer 4 metre a dĺžku 13,5 metra, prázdna hmotnosť je 5 000 kg. Obsahuje 28 ton paliva.^[15]

Kryt nákladu

Kryt nákladu má priemer 5 metrov a umožňuje niesť náklad o objeme 110 m³.

História štartov

Referencie

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Geosynchronous Satellite Launch Vehicle Mk III na anglickej Wikipédii.