A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9

Lester Bowles Pearson, PC, OM, CC, OBE, (* 23. apríl 1897, Newtonbrook, Ontário, Kanada – † 27. december 1972, Ottawa, Ontário) bol kanadský politik, diplomat, štátnik a profesor, ktorý bol v rokoch 1963 až 1968 14. predsedom vlády Kanady. V rokoch 1958 až 1968 bol tiež predsedom Liberálnej strany a v rokoch 1958 až 1963 vedúcim oficiálnej opozície.
Pearson sa narodil v Newtonbrooku v Ontáriu (dnes súčasť Toronta). Pôsobil na ministerstve zahraničných vecí a v rokoch 1944 až 1946 bol veľvyslancom Kanady v Spojených štátoch. Do politiky vstúpil v roku 1948 ako minister zahraničných vecí, pričom túto funkciu zastával do roku 1957 vo vládach Williama Lyona Mackenzieho Kinga a Louisa St. Laurenta. Okrem toho bol Pearson v rokoch 1952 až 1953 siedmym predsedom Valného zhromaždenia OSN. V roku 1953 bol kandidátom na post generálneho tajomníka OSN, ale Sovietsky zväz ho vetoval. V roku 1957 získal Nobelovu cenu za mier za zorganizovanie Pohotovostných jednotiek OSN na vyriešenie Suezskej krízy, čím si získal pozornosť celého sveta. Po porážke liberálov vo federálnych voľbách v roku 1957 Pearson získal v roku 1958 vedenie Liberálnej strany. V rokoch 1958 a 1962 utrpel dve po sebe nasledujúce porážky od progresívno-konzervatívneho premiéra Johna Diefenbakera, aby ho po tretí raz úspešne vyzval vo federálnych voľbách v roku 1963. Opätovné voľby Pearson vyhral v roku 1965.
Počas svojho pôsobenia vo funkcii premiéra Pearson viedol dve menšinové vlády za sebou a to, že liberáli nemali väčšinu v Dolnej snemovni, znamenalo, že potreboval podporu opozičných strán. S touto podporou Pearson zaviedol progresívne politiky, ako napríklad Kanadský zákonník práce (bezpečnosti),[1] všeobecnú zdravotnú starostlivosť, Kanadský program študentských pôžičiek a Kanadský dôchodkový plán. Zaviedol kráľovské komisie pre bilingvizmus a bikulturalizmus a postavenie žien, zriadil Rad Kanady a zjednotil Kanadské ozbrojené sily. V roku 1965 dohliadala jeho vláda aj na vytvorenie vlajky s javorovým listom a na oslavy storočnice Kanady v roku 1967. V zahraničnej politike Pearson podpísal so Spojenými štátmi dohodu o automobilových výrobkoch a udržal Kanadu mimo vietnamskej vojny. Pod jeho vedením sa Kanada stala prvou krajinou na svete, ktorá zaviedla bodový imigračný systém. Po pol desaťročí pri moci Pearson odstúpil z funkcie predsedu vlády a odišiel z politiky.
Vďaka svojim vládnym programom a politikám spolu s jeho prelomovou prácou v OSN a v medzinárodnej diplomacii, ktorá zahŕňala jeho úlohu pri ukončení Suezskej krízy, sa Pearson všeobecne považuje za jedného z najvplyvnejších Kanaďanov 20. storočia a zaraďuje sa medzi najlepších kanadských premiérov.[2][3]
Referencie
- ↑ Canada year book 1970-71. - Full View | HathiTrust Digital Library . babel.hathitrust.org, . Dostupné online.
- ↑ The best prime minister from 1953 to 2003? . policyoptions.irpp.org, 2003-07-01, . Dostupné online.
- ↑ Maclean's. Ranking Canada’s best and worst prime ministers . macleans.ca, 2016-10-07, . Dostupné online.
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lester B. Pearson
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov
Červený kríž
Šimon Peres
Širín Ebadi
Adolfo Pérez Esquivel
Albert Lutuli
Albert Schweitzer
Alfred Hermann Fried
Alva Myrdalová
Al Gore
Amnesty International
Andrej Dmitrijevič Sacharov
Anwar as-Sádát
Arthur Henderson
Aun Schan Su Ťij
Austen Chamberlain
Barack Obama
Bertha von Suttner
Betty Williamsová
Carlos Filipe Ximenes Belo
Carlos Saavedra Lamas
Carl von Ossietzky
Charles Albert Gobat
Charles Gates Dawes
Dag Hammarskjöld
Dalajláma XIV.
David Trimble
Desmond Tutu
Detský fond OSN
Eisaku Sató
Emily Greene Balchová
Ernesto Teodoro Moneta
Frédéric Passy
Frederik Willem de Klerk
Fredrik Bajer
Fridtjof Nansen
George C. Marshall
Gustav Stresemann
Henry Kissinger
Hjalmar Branting
Institut de droit international
International Peace Bureau
Jásir Arafát
Józef Rotblat
Jane Addamsová
Jean Henri Dunant
Jicchak Rabin
Jimmy Carter
Jody Williamsová
Juan Manuel Santos
Kajláš Satjárthí
Klas Pontus Arnoldson
Kofi Annan
Kvakeri
Lê Ðức Thọ
Lech Wałęsa
Lekári proti jadrovej vojne
Lester B. Pearson
Leymah Gboweeová
Liou Siao-po
Louis Renault (právnik)
Mairead Corriganová
Malála Júsufzajová
Martin Luther King, Jr.
Martti Ahtisaari
Matka Tereza
Medzinárodná kampaň za zrušenie jadrových zbraní
Medzinárodná organizácia práce
Memorial (nezisková organizácia)
Menachem Begin
Michail Sergejevič Gorbačov
Nadia Muradová
Nathan Söderblom
Nelson Mandela
Nihon Hidankjo
Organizácia pre zákaz chemických zbraní
Organizácia Spojených národov
Philip Noel-Baker
Pugwashské konferencie o vede a svetových záležitostiach
René Cassin
Rigoberta Menchú
Tawakkul Karmánová
Theodore Roosevelt
Wangari Maathaiová
William Randal Cremer
Willy Brandt
Woodrow Wilson
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk
