Lev Prchala
česko-slovenský generál a exilový politik
Narodenie	23.03.189223. marec 1892 Slezská Ostrava, Rakúsko-Uhorsko (dnes časť Ostravy, Česko)
Úmrtie	11. jún 1963 (71 rokov) Feldbach, Rakúsko
Odkazy
Commons	Lev Prchala
Politický portál  Biografický portál

Lev Prchala (* 23. marec 1892, Slezská Ostrava, Rakúsko-Uhorsko – † 11. jún 1963, Feldbach, Rakúsko)^[1] bol vojak pôvodom z Moravy, česko-slovenský armádny generál, príslušník česko-slovenských légií. V čase mníchovskej krízy velil 4. československej armáde , od októbra 1938 3. armáde Štefánik, ktorá odpovedala za obranu Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Po rozpade Česko-Slovenska odišiel do exilu, kde bol v opozícii proti exilovému prezidentovi Edvardovi Benešovi. Zomrel v exile.

Pôvod a štúdiá

Lev Prchala ma pôvod v baníckej oblasti Sliezska. v roku 1903 – 1911 študoval na Štátnej reálnej škole a v roku 1911 odišiel do Viedne študovať právo na Viedenskej univerzite, no už v roku 1912 nastúpil na na školu jednoročných dobrovoľníkov, ktorú vyštudoval popri práve.^[2]

V ozbrojených silách Česko-Slovenska

Po vypuknutí 1.svetovej vojny odišiel na front, kde v roku 1916 padol do ruského zajatia.

Československý legionár

Do Československých légií v Rusku vstúpil Prchala v roku 1917. Ako ich príslušník absolvoval celú sibírsku anabázu a v bojoch si vydobyl vysoké renomé. Svoje pôsobenie v československých légiách končil ako veliteľ 3. československej streleckej divízie a v roku 1920 bola jeho divízia presunutá do nového štátu – Česko-Slovenska.

Československý dôstojník

Po návrate do vlasti ostal v armáde: Najskôr absolvoval dovolenku a potom bol menovaný za vojenského poradcu pri veľvyslanectve Republiky Česko-Slovenskej vo Francúzsku. Od novembra 1921 – augusta 1923 absolvoval vojenské štúdiá v Paríži. Od septembra 1923 velil 1. horskej divízii v Ružomberku a od septembra 1925 12. divízii v Užhorode. V septembri 1931 bol Prchala menovaný do funkcie podnáčelníka Hlavného štábu brannej moci. V novembri 1933 sa Prchala stal veliteľom Zemského vojenského veliteľstva v Košiciach. Vo funkcii zostal až do septembra 1938 a vyhlásenia brannej pohotovosti štátu.

V decembri 1938 sa opätovne stal Zemským vojenským veliteľom v Bratislave a v januári 1939 sa nakrátko stal ministrom financií, vnútra a dopravy autonómnej vlády Podkarpatské Rusi.^[2]

Podozrenia z klientelizmu

V roku 1933 bol Lev Prchala ako podnáčelník Hlavného štábu brannej moci hlavným kandidátom na uvoľnený najvyšší posť náčelníka. Jeho protikandidátom bol náčelník francúzskej vojenskej misie v Československu generál Louis E. Faucher. Prchalovou kandidatúru podporovalo Ministerstvo národnej obrany, no padlo naň podozrenie, že pri vojenských zákazkách uprednostňoval firmu, v ktorej sa angažoval jeho švagor Bruno Böhm. Ten bol naviac lídrom protištátnej strany DNSAP. Prchalu aféra vyradila ako kandidáta a za náčelníka Hlavného štábu brannej moci vymenoval prezident Masaryk arm. gen. Ludvíka Krejčího.^[2]

Počas mníchovskej krízy

V septembri 1938 prevzal Prchala velenie IV. československej armády „Neruda“. Jeho 9 divízií malo brániť Moravu od juhu na úseku od česko-moravskej hranice až po hranicu moravsko-slovenskú. Neskôr prevzala Prchalova armáda úsek od rieky Vltavy pri Vyššom Brode až po Devín na východe.

Lev Prchala patril medzi najhorlivejších zástancov obrany republiky a svoje emócie dával najavo aj pred prezidentom Benešom. Prijatie záverov mníchovskej konferencie niesol veľmi ťažko a 2. októbra sa zúčastnil tajnej porady dôstojníkov, kde sa hľadali možnosti ako zvrátiť situáciu a postaviť sa na obranu republiky a to za podpory rovnako zmýšľajúcich politikov napríklad z komunistickej strany.^[2][3]

Veliteľ III. armády Štefánik

V októbri 1938 prevzal Prchala velenie nad 3. československou armádou s krycím názvom „Štefánik“, ktorá mala na starosti obranu Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Od októbra práve tieto dve časti Česko-Slovenska museli čeliť vojenským provokáciám zo strany Poľska a Maďarska a útokom polovojenských diverzných skupín Rongyosgárda, Szabadcsapatók a poľských strzelcov, ktorých cieľom bolo vynútenie si ďalších územných ústupkov v prospech Poľska a Maďarska.^[4]

3. armáda bola v októbri posilnená návratom niektorých mobilizovaných jednotiek z Česka do svojich domovských útvarov na Slovensku ako aj presunom niektorých útvarov z Česka. a tak Prchala ako veliteľ armády disponoval dvojnásobným počtom divízií oproti stavu z konca septembra 1938. Na Slovensko sa od Pluku útočnej vozby 2 presunulo ďalších šesť tankových rôt.^[4]

Keď 25. novembra 1938 po incidentoch pri Čadci a o niekoľko dní aj v Oravskom Podzámku napadlo Poľsko vojensky Česko-Slovensko, Prchala organizoval protiútok, no z Prahy prišiel rozkaz zaujať obranu a nič nepodnikať s dodatkom, že:

„...ten rozkaz dávame len na popud ministerstva zahraničia, ktoré má záujem na tom, aby sa vypráznenie udialo bez krvi“^[4]

Prchala na to reagoval ostro.

„Ústupovania bez krvi máme dosť, a zvlášť u Poliakov.“^[4]

Prchala mal ako veliteľ 3. armády zabezpečiť obranyschopnosť Slovenska v koordinácii s pplk. gšt. Ferdinandom Čatlošom, styčným dôstojníkom pražského ministerstva národnej obrany pri slovenskej autonómnej vláde. V novembri 1938 Prchala odmietol žiadosť Čatloša o vyzbrojenie vycvičených príslušníkov Hlinkovej gardy.^[4]

V exile

Po rozpade Česko-Slovenska v polovici marca 1939 odišiel Lev Prchala do exilu, najskôr do Poľska. V poľskom Krakove ostal aj naďalej funkčný československý konzulát a sústreďovali sa tu osoby, ktoré odišli z Čiech a Slovenska s odhodlaním pokračovať v boji proti Nemecku a za obnovenie Česko-Slovenska. Po prepadnutí Poľska Nemeckom na žiadosť československej emigrácie v Poľsku poľské úrady povolili vznik vojenskej jednotky, ktorá dostala názov Legión Čechov a Slovákov v Poľsku.

Prchala sa stal veliteľom asi 1000 člennej jednotky len formálne, skutočné velenie mal pplk. Ludvik Svoboda. Neozbrojená jednotka ustupovala na východ no Prchala sa za nevyjasnených okolností oddelil od jednotky a prvý dorazil do Rumunska. Za tento jeho počin bol tvrdo kritizovaný a zrejme sa tak aj pripravil o významnejšie miesto v odboji Po márnej snahe očistiť si meno bol napokon postavený mimo službu.^[5] Prchala sa navyše pridal k protibenešovskému krídlu exilu, ku ktorému patrili aj Štefan Osuský a Milan Hodža. Stal sa predsedom Českej národnej rady, ktorá zastupovala ľudí, ktorým sa nepáčil príklon Edvarda Beneša k Sovietskemu zväzu, a ktorá aj odsúdila postup voči sudetským Nemcom.^[2]

Prchala si vyslúžil nálepku „fašista“ a „zradca“. Dokonca sa objavil aj termín „prchalovčina“. Po vojne žiadali československé orgány o jeho vydanie, no Briti ho odmietli vydať. V 50. rokoch Prchala zastával myšlienku návratu sudetských Nemcov do Česko-Slovenska a za svoju snahu si dal zjednotenie všetkých exilových Čechov s sudetských Nemcov. Aktivitami s krajanskými spolkami sa snažil udržať si vplyv.^[1][5]

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lev Prchala

Externé linky

• Vznik Českej a slovenskej légie v Poľsku v roku 1939
• Prchala Lev – článok na válka.cz, aj s hodnostným postupom a všetkými miestami pôsobenia Leva Prchalu.