A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Máj 1968 v Paríži (fr. obvykle len Mai 68) bola vlna štrajkov vyvolaná revoltou študentov Sorbonny v Nanterre a v Paríži, ktorá spôsobila vážnu vládnu krízu. Na tieto udalosti malo vplyv hnutie kontrakultúry 60. rokov.
1. fáza – študentská akcia
Protesty začali na akademickej pôde Parížskej univerzity. Prvý incident sa odohral na fakulte v Nanterre na začiatku roku 1968 a bol iniciovaný krajnou ľavicou. 22. marca 1968 vzniklo hnutie „Mouvement du 22 mars“ vedené Danielom Cohn-Benditom. Množstvo incidentov viedlo dňa 2. mája 1968 k uzavretiu fakulty. Agitácia hnutia sa preniesla do Paríža. Tento proces vyvrcholil 3. mája, keď polícia urobila brutálny zásah proti mítingu študentov na dvore Sorbonny. Výsledok bol 500 zatknutých, čo vyvolalo bezprostrednú solidárnu reakciu študentstva. Revolta začala v ulici rue du Quartier latin - (Latinská štvrť). Vzbúrenci vytvorikády, použili molotovove koktejly, polícia zase slzotvorný plyn. Hnutie živené aj odbormi študentov na čele so Jacquesom Sauvageotom sa rozšírilo na lýceá, ktoré sformovali „Lýcejné akčné rady“. Vzbura kulminovala v noci z 10. na 11. mája bojmi v uliciach a na barikádach. Boli stovky zranených. Študenti vzbudili sympatie verejnosti a nasledoval štrajk francúzskych odborárov 13. mája 1968, ktorý protestoval proti policajnej brutalite. Vznikla vlna spontánnych štrajkov, ktoré prerástli do spoločenskej krízy.
2. fáza – boj odborárov
Večer 14. mája v okolí Nantes obsadili odborári továreň „Sud-Aviation“ a zadržali jej riaditeľa. 15. a 16. mája štrajk zasiahol továrne Renault v Cléon a Sandouville (Seine-Maritime), Flins a Boulogne-Billancourt. Až do 22. mája sa hnutie rozširovalo do tovární, úradov, verejných služieb, dopravy, ktoré prerušili prácu. Nevzniklo na príkaz vedenia odborov, jeho zrod bol spontánny. Bol to najväčší štrajk vo Francúzsku 20. storočia.
Vláda zareagovala 24. mája, keď vystúpil v televízii prezident de Gaulle,[1] ktorý oznámil vyhlásenie referenda kvôli ozdraveniu univerzít a ekonomiky. Zároveň pohrozil, že sa stiahne z úradu, ak výsledkom referenda bude odpoveď „nie“. Jeho oznámenie zostalo bez efektu. Vyjednávanie viedol prvý minister Georges Pompidou.
V plnej kríze nasledovali vyjednávania v Grenelle 25. a 26. mája, ktoré zviditeľnili rozpory v štrajkovom hnutí: medzi ľavičiarmi, kde sa činili anarchisti, maoisti aj trockisti, ktorí chceli radikálnu zmenu štruktúr a medzi štrajkujúcimi, ktorých cieľom bolo zvýšenie zamestnanosti a právomocí riadenia fabrík. Komunistická strana (PCF) a odborová organizácia CGT - Confédération générale du travail - zostávali na pozícii mzdových a profesionálnych požiadaviek.
27. mája sa predstavitelia vlády - hlavne Jacques Chirac ako štátny tajomník pre sociálne veci, zúčastnili vyjednávaní s odborármi. Bola podpísaná dohoda v Grenelle o 10% zvýšení miezd, no bola zamietnutá skupinami, ktoré chceli pokračovať v štrajku. Napriek dohode štrajk teda pokračoval. Štátna moc sa javila bezmocná.
3. fáza – politické riešenie
Udalosti vstúpili do tretej fázy, ktorou bola politická kríza. Žiadna strana nedokázala navrhnúť riešenie. Študenti združení v UNEF (Union nationale des étudiants de France)[2] organizovali míting na štadióne Charléty 27. mája spolu s odbormi CFDT a socialistickou stranou PSU, kde demonštrovalo 30 tisíc osôb. V hnutí sa aktivizovali skupinky ľavičiarov a nepriateľská PCF, ktorí pôsobili na davy, ktoré neboli už pod kontrolou. Zo strany ľavicových tradičných strán s klasickými politickými riešeniami boli návrhy ako provizórna vláda, prezidentské voľby a provizórne zákony. Nedorozumenia medzi Françoisom Mitterrandom a FDGS a komunistami z PCF Waldecka Rocheta tomu zabránili.
Po mítingu v Charléty mala patent na neschopnosť jednať ľavica. Situácia bola pripravená na zmenu moci v prospech štrajkujúcich, čo však títo nevyužili. Protiofenzíva vlády bola spektakulárnou drámou: 29. mája zmizol prezident de Gaulle z Elyzejského paláca, čo vytvorilo vo verejnosti zlý dojem. Na druhý deň v rozhlase prezident oznámil rozpustenie Národného zhromaždenia a predčasné voľby. Manifestácia zorganizovaná gaullistami večer 29. mája mala 500 tisíc účastníkov. Naznačovala, že treba zastaviť krízu a vrátiť sa k poriadku, aby nebola paralyzovaná ekonomika.
Kríza sa pomaly utíšila, keď sa začali využívať postupy tradičnej politiky. Návrat k práci bol pomalý. Boj naďalej pokračoval do polovice júna v továrňach Renaultu a Peugeotu. Štrajkujúci zostali izolovaní. Skrutínium v Národnom zhromaždení 23. a 30. júna dalo väčšinu vládnucej pravici. Gaullistom sa podarilo vďaka strachu z neporiadku a hypotetického komplotu komunistov rozvíriť pochybnosti v hnutí.
Vplyv štrajku na politiku
V konečnom dôsledku máj 1968 vytvoril kultúrne a sociálne hnutie nového typu, mimo tradičných strán a odborov. Na jednej strane popieral konzumnú spoločnosť a ideológiu produkcie, ktoré mali zabezpečiť finančnú rentabilitu skôr ako šťastie ľudí. Vyhlasoval odtrhnutie sa od hmotných vecí a permanentné zabezpečenie nových potrieb. Na druhej strane sa zasadzoval o rozvoj individuality, jej práv na šťastie, proti prísnej hierarchizácii a disciplíne. Tiež bol zamietnutý autoritársky model, hierarchické vedenie, byrokracia, čo začínalo už v rodine, podniku, cirkvi, štátnom aparáte a odboroch. Z toho dôvodu boli tradičné politické strany a odborové organizácie v rozpore s novým hnutím.
Ak hnutie „Mai 68“ prepadlo a nedosiahlo politickú moc, zanechalo však po sebe na ňu hlboký dodatočný vplyv[3].
- Bol transformovaný univerzitný systém na základe nového zákona Edgara Faura, ktorý vniesol podiel študentov do riadenia univerzít.
- Zákon o zamestnaneckých odboroch otvoril cestu k pomalej transformácii mzdového systému.
- V politike, prezident de Gaulle následkom udalostí stratil autoritu. Jeho odchod po výsledku referenda v apríli 1969 bol toho následkom.
- V politickej ľavici vyprovokovala kríza jej zablokovanie, čo vyvolalo rekonštrukciu socialistickej strany (PS) v roku 1972 a spoločný politický program s komunistami (PCF) v roku 1974.
- François Mitterrand a socialistická strana získali. Víťazstvo vo voľbách v 1981 bolo toho odrazom.
Preto politická kríza v roku 1968 napriek neúspechu protestujúcich prispela k modernizácii francúzskej spoločnosti.[3]
Referencie
Iné projekty
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Máj 1968 v Paríži
Pozri aj
Externé odkazy
Zdroj
- Larousse – Udalosti v Paríži v 1968 (po francúzsky)
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
20. storočie vo Francúzsku
21. storočie vo Francúzsku
Akádia
Archeológia vo Francúzsku
Archeologické lokality vo Francúzsku
Bývalé regióny vo Francúzsku
Bitky vo Francúzsku
Dynastia Artois
Štvrtá francúzska republika
Ženevská konferencia (1954)
Aachenský kongres (1818)
Abbevillien
Acheuléen
Albigénstvo
Alsasko-Lotrinsko
Anjouovská ríša
Augustové dekréty
Avignonské zajatie
Bartolomejská noc
Bastila
Bitka pri Kreščaku
Bitka pri Pavii (1525)
Bitka pri Poitiers (1356)
Citoyen
Code civil (Francúzsko)
Dauphin (šľachtický titul)
Dejiny Francúzska
Deklarácia práv človeka a občana (1789)
Dekrét zo dňa 18. marca 1793, ktorým sa trestá každý, kto by navrhol agrárny zákon
Devolučná vojna
Dreyfusova aféra
Forces françaises libres
Francúzska západoindická spoločnosť
Francúzske korunovačné klenoty
Francúzske kráľovstvo
Francúzsky štát
Francúzsky právny systém v období Francúzskej revolúcie
Francúzsky revolučný kalendár
Franská ríša
Fronda
Generálne stavy (Francúzsko)
Hugenoti
Invalidovňa
Júlová revolúcia (1830)
Jeu de paume
Jules Mazarin
Kapetovci
Karolovci
Le Chapelierov zákon
Máj 1968 v Paríži
Maginotova línia
Malá dohoda
Merovejovci
Napoleonské vojny
Noëlle-Catherine Verlée
Normanské vojvodstvo
Nové Francúzsko
OAS
Operácia Cobra
Parížska komúna (1871)
Piata francúzska republika
Prusko-francúzska vojna
Résistance
Rúrska kríza
Reštaurácia (Francúzsko)
Saigonské zmluvy
Schumanov plán
Senegalskí strelci
Solutréen
Valdénstvo
Veľká francúzska revolúcia
Verdunská zmluva
Vojna o španielske dedičstvo
Zoznam dôležitých osobností z obdobia Francúzskej revolúcie a vlády Napoleona Bonaparta
Zoznam francúzskych kráľovien a cisárovien
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk