Mária Karolína
Rakúska arcivojvodkyňa Neapolsko-sicílska kráľovná
Panovanie
Dynastia	Habsbursko-lotrinská dynastia
Panovanie	12. máj 1768 – 8. september 1814
Biografické údaje
Narodenie	13. august 1752 Zámok Schönbrunn, Viedeň, Rakúsko
Úmrtie	8. september 1814 (62 rokov) Hetzendorf, Viedeň, Rakúsko
Rodina
Manžel	Ferdinand I.
Potomstvo	Mária Terézia Lujza Mária František I. Mária Kristína Mária Amália Terézia Mária Antónia Leopold Giovanni a ďalšie deti, ktoré zomreli v detstve
Otec	František I. Lotrinský
Matka	Mária Terézia
Odkazy
	Mária Karolína Habsbursko-lotrinská (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Mária Karolína Habsbursko-lotrinská (nem. Maria Karolina von Österreich; tal. Maria Carolina d'Austria; * 13. august 1752, Schönbrunn – † 8. september 1814, Hetzendorf), rodená rakúska arcivojvodkyňa, bola kráľovská manželka a v podstate skutočná vládkyňa neapolsko-sicílskeho kráľovstva. Bola desiatou dcérou a trinástym potomkom rakúskej panovníčky Márie Terézie a jej manžela Františka I. Štefana Lotrinského. Do dejín vstúpila aj ako úhlavná odporkyňa francúzskeho cisára Napoleona I. Bonaparta.

Bola pokrstená ako Mária Karolína Lujza Jozefa Johana Antónia, cisárska princezná a arcivojvodkyňa rakúska, kráľovská princezná uhorská a česká, princezná toskánska.
Meno Mária dostala na počesť Panny Márie, Karolína po svojom starom otcovi, otcovi Márie Terézie, Karolovi VI., Lujza po krstnom otcovi, Ľudovítovi XV., Jozefa po svojom staršom bratovi Jozefovi, Johana po svätom Jánovi Apoštolovi a meno Antónia po svätom Antonovi Paduánskom. V rodinných kruhoch ju prezývali Šarlota.

Mária Terézia hovorievala, že práve dcéra Mária Karolína sa jej najviac podobala, nie výzorom, ktorý viac zdedila po otcovi, ale charakterom a inteligenciou. Bola veľmi temperamentná, činorodá, smelá, otvorená, úprimná a veľmi túžila po slobode a nezávislosti.

Mária Karolína a jej mladšia sestra Mária Antónia, neskoršia francúzska kráľovná Mária Antoinetta, boli dve najmladšie dcéry kráľovského páru. Spoločne boli vychovávané a boli takmer ako dvojčatá. Mali veľmi blízky vzťah a od roku 1767 mali spoločnú vychovávateľku.

Na rozdiel od Márie Antoinetty, ktorá sa štúdiu veľmi nevenovala, Mária Karolína bola ako študentka veľmi usilovná. Mala veľmi silnú a neúnavnú povahu a bola presvedčená, že sa narodila, aby sa stala panovníčkou. S Máriou Antoinettou spolu trávili veľa času pri rôznych detských hrách. To sa však nepáčilo ich matke Márii Terézii, a tak nariadila Márii Karolíne, aby sa nestretávala s Máriou Antoinettou a pridala sa k sestre Márii Amálii, ktorá jej mala pomôcť naučiť sa vhodne sa správať. Napriek tomuto rozdeleniu sa zachovala ich veľká vzájomná sesterská láska a po zvyšok života sa stále o seba zaujímali. Desať rokov po smrti Márie Antoinetty jej napísala neter, Mária Terézia Šarlota list, v ktorom spomínala, ako jej matka často rozprávala o jej tete, Márii Karolíne. Takisto napísala, že bola najmilovanejšou sestrou Márie Antoinetty.

Máriu Karolínu mala na starosť jej ája (vychovávateľka) grófka Judith von Brandisová, s ktorou si veľmi nerozumela, a tak požiadala matku o novú vychovávateľku. Tou sa stala grófka Lerchenfeldová.

V učive musela arcivojvodkyňa venovať pozornosť najmä taliančine ako jazyku, ktorým musela hovoriť po zvyšok svojho života v Neapole. No po taliansky dobre nehovorila a ani nemecký jazyk (na rakúskom kráľovskom dvore sa v čase jej detstva používala francúzština) sa veľmi nenaučila.

Zásnuby Márie Karolíny sa uskutočnili po niekoľkých nešťastných udalostiach. Jej staršia sestra, arcivojvodkyňa Mária Jozefa, zomrela v roku 1767 v paláci Hofburg na kiahne. Mária Jozefa zdedila po smrti svojej staršej sestry, Márie Johany, ktorá tiež zomrela na kiahne, snúbenca Ferdinanda. Tak bola v čase smrti zasnúbená s Ferdinandom I., synom španielskeho kráľa Karola III. a jeho manželky Márie Amálie Saskej. Mária Terézia potrebovala upevniť spojenectvo s Karolom tým, že jednu svoju dcéru vydá za jeho syna. Po smrti Márie Jozefy Ferdinand očakával príchod svojej budúcej nevesty, a tak sa Mária Terézia rozhodla namiesto nej poslať ďalšiu dcéru v poradí – Máriu Karolínu.

V roku 1767 jej oznámili, že o rok sa bude vydávať za Ferdinanda. Mária Karolína veľmi protestovala a úpenlivo prosila matku, aby sa sobáš neuskutočnil, no jej prosby neboli vypočuté.

Mária Karolína sa vydala za neapolsko-sicílskeho kráľa Ferdinanda 7. apríla 1768 vo viedenskom kostole. Obrad sa konal v zastúpení a kráľa Ferdinanda zastupoval brat Márie Karolíny, arcivojvoda Ferdinand. Na druhý deň opustila Rakúsko a vydala sa do Neapolu. Jej odchod spôsobil jej samej aj jej rodine veľký žiaľ. Podľa historických záznamov sa jej najťažšie lúčilo s milovanou sestrou Máriou Antoinettou. Cesta ju veľmi rozrušila, najmä keď prekročila hranice matkinej krajiny a vstúpila do Talianska. Veľkou úľavou pre ňu bolo, že počas poslednej časti cesty do Neapolu ju sprevádzal jej obľúbený brat, arcivojvoda Leopold, ktorý v tom čase vládol v Toskánsku.

12. mája 1768 sa oficiálne vydala za neapolského kráľa Ferdinanda IV. (v Sicílskom kráľovstve vládol ako Ferdinand III.). Svadba sa konala v zámku Caserta, kde dvojica strávila aj svadobnú cestu.

Svojho manžela nikdy nemilovala. Písala listy matke, v ktorých sa na neho často a s radosťou sťažovala:

"Škaredý, absolútne škaredý princ... aspoňže nesmrdí."

"Myslí si, že je múdry a úžasný; lenže nie je ani jedno, ani druhé."

Pred odchodom jej matka dala radu, že aj keď ho nedokáže milovať, nech sa aspoň hrá, že je ním očarená. Ferdinand bol inteligentný, ale veľmi lenivý a ľahostajný. Mária Karolína využila túto výhodu a pomocou matkinej rady prevzala kontrolu nad kráľovstvom. Prvé mesiace v Neapole boli pre ňu veľmi ťažké a svojej matke napísala list, v ktorom tvrdila, že by radšej umrela, ako tam prežila prvé týždne. Tiež písala, že jej manželstvo je veľmi ťažké. Ťažkosti jej spôsobovala aj miestna etiketa. Podľa predpisov musela nosiť čierne šaty, čo bolo pri vysokých denných teplotách veľmi nepríjemné.

Po čase sa Mária Karolína prestala nad manželstvom trápiť a stala sa veľmi dobrou matkou. Bola veľmi milá aj na ostatných členov rodiny a starostlivo dohliadala na vzdelanie svojich detí.

Neapolská kráľovná bola v rokoch 1771 až 1793 prakticky stále tehotná. Prekonala dokonca svoju matku v počte potomkov. Na svet priviedla 18 detí. Pôrody u nej však prebiehali oveľa horšie než u jej robustnejšej matky.

Mária Karolína zdedila po svojej matke politický rozhľad a inštinkt. Túžila angažovať sa v politických veciach a reformovať štát. Vtedajší dosadený minister Tanucci bol proti tomu, aby sa zapájala do politických záležitostí, a tak kráľovná nemohla nič robiť. Politická scéna zostala nezmenená, ale Mária Karolína sa nechcela vzdať a kráľa si naklonila na svoju stranu, aby sa mohla podieľať na rozhodovaní. Na radu svojho brata Jozefa povolala politika Johna Actona, s ktorým si rozumela – reformy poľnohospodárskeho štátu tak boli konečne uskutočnené.

Jednou z dôverničiek Márie Karolíny sa stala mladá a krásna žena anglického vyslanca v Neapole sira Wiliama Hamiltona – Emma Hamiltonová.

Potom prišli revolučné roky. Len čo sa kráľovský pár vrátil z domoviny Márie Karolíny, kde vydávala svoje dve najstaršie dcéry za synov Leopolda II., ovplyvnila Veľká francúzska revolúcia aj Neapol a kráľovná musela dohodnúť tajnú dohodu s Anglickom cez vyslanca v Neapole, Hamiltona. Dohoda znamenala sľub, že ak by priplávali francúzske revolučné lode, bude Anglicko chrániť juhotalianske brehy.

Roku 1793 pristála v Neapoli prvá anglická loď, v čele ktorej stál kapitán Horatio Nelson.

Mária Karolína pozorovala s napätím boj konzervatívnych európskych mocností s revolučným Francúzskom. Spojené sily Anglicka, Rakúska, Pruska a Ruska ale nezvíťazili. Potom sa do vedenia dostal Korzičan Napoleon Bonaparte. V roku 1796 Napoleon tiahol s armádou do Milána. Vo februári 1798 obsadilo Francúzsko cirkevný štát a ocitli sa priamo na hraniciach Neapolsko-sicílskej monarchie. Oslobodzujúca talianska armáda neuspela a Napoleon postupoval a revolúcia s ním. Už 21. decembra musela kráľovská rodina utiecť na ostrov patriaci kráľovi – Sicíliu. Keď sa za Nelsonovej pomoci podarilo Neapol oslobodiť, stúpenci Napoleona v Neapole boli prísne potrestaní. Neskôr sledovala i z Viedne Napoleonovo správanie a vyhlásila, že „kým žije generál Bonaparte, nebude trvalý pokoj“.

9. júna 1800 Mária Karolína odcestovala do Viedne. Sprevádzal ju syn Leopold, tri dcéry na vydaj – Mária Kristína, Mária Amália a Mária Antónia, Nelson a manželia Hamiltonovi. 14. augusta dorazili do Viedne. Schönbrunn im poskytol pohodlie a pokojné chvíle s rodinou. Veľakrát bola Viedeň oporou pre členov Habsbursko-lotrinskej dynastie. Naďalej sa však obávala Napoleona a jeho stúpencov.

17. augusta 1802 sa vrátila do svojho kráľovstva. Medzitým sa vzájomné antipatie medzi ňou a cisárom Napoleonom I. zhoršili, čo vyústilo v jej zosadenie z trónu. Kráľ opäť utiekol na Sicíliu a Mária Karolína ho neskôr nasledovala. Dňa 14. júna 1813 opustila 61-ročná kráľovná Sicíliu a odcestovala späť do Viedne, kam prišla po dlhej ceste 2. februára 1814. Ako posledná žijúca dcéra Márie Terézie chcela skonať vo svojom rodisku. Cisár František II. pridelil tete zámok Hetzendorf.

8. septembra 1814, tesne pred Viedenským kongresom, kráľovná skonala na zámku, ktorý jej pridelil synovec cisár František II. Nedočkala sa tak vrcholnej porážky svojho nepriateľa Napoleona I. Bonaparta v bitke pri Waterloo. Jej manžel v Neapole nariadil šesťmesačný štátny smútok a neskôr sa oženil so svojou dlhoročnou milenkou, Luciou Migliaccio, princeznou z Parmy.

Mária Karolína a Ferdinand I. (1751 – 1825) mali spolu osemnásť detí:

• Ferdinand I.
• Mária Terézia
• František I. Lotrinský
• Habsbursko-lotrinská dynastia

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mária Karolína Habsbursko-lotrinská

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Marie Karolína Habsbursko-Lotrinská na českej Wikipédii a Maria Carolina of Austria na anglickej Wikipédii.