Jeanne Françoise Julie Adélaïde Bernard - Récamier
Portrét madame de Récamier od maliara Françoisa Gérarda, v múzeu Carnavalet.
Narodenie	3. december 1777 Lyon
Úmrtie	11. máj 1849 (71 rokov) Abbaye-aux-Bois Paríž
Podpis
Odkazy
Projekt Gutenberg	Julie Récamierová (plné texty diel autora)
Commons	Julie Récamierová
Francúzsky portál  Biografický portál

Julie Récamierová (alebo Juliette Récamierová, rodená Jeanne Francoise Julie Adélaïde Bernardová, známa ako Madame Récamier) (* 3. december 1777, Lyon, Francúzsko – † 11. máj 1849, Paríž) bola saloniérka, autorka epištol a členka spoločenskej skupiny „Merveilleuses“ v období Direktoriátu. Obvykle býva zaraďovaná aj medzi preciózky. Počas direktoriátu bola neprehliadnuteľnou iniciátorkou a šíriteľkou novoantického štýlu, ktorý sa stal typický pre obdobie prvého cisárstva vo Francúzsku pod názvom empír. Bola členkou protinapoleonskej opozície.

Rodina Juliette Bernardovej patrila k lyonskej buržoázii. Jej otec Jean Bernard býval kráľovským notárom. V roku 1786 sa usídlil v Paríži, keď bol menovaný výbercom daní a kráľovým poradcom. Počas Konzulátu bol zosadený, pretože bol podozrivý zo spolčovania sa s rojalistami. Jej matka Jeanne Françoise Julie Adélaïde Bernard, pochádzajúca z blahobytnej a majetnej rodiny bola koketnou a inteligentnou ženou. Juliette sa im narodila v Lyone na ulici Cage. Vzdelanie dostala v kláštore de la Déserte v Lyone. Od roku 1787 bývala s rodičmi v Paríži.

V roku 1793 v pätnástich rokoch veku a počas vrcholiaceho revolučného Teroru sa Julie zosobášila s priateľom svojich rodičov, Jacques-Rose Récamierom, bohatým parížskym bankárom, s ktorým nadviazala koketný platonický vzťah, na čo mala prirodzené nadanie a čo sa jej neskôr dobre zišlo.

Salón, ktorý si madame Récamier po sobáši otvorila, sa stal čoskoro miestom stretnutí vybranej spoločnosti, no zakúsil aj tiene moci. Krása a šarm madame Récamier pritiahli k nej davy obdivovateľov. Stala sa jednou z prvých, ktorí sa zariadili v etruskom štýle a obliekali v štýle gréckej antiky. Počas Direktoriátu mala neprehliadnuteľnú úlohu v šírení antického vkusu, ktorý sa neskôr v období prvého cisárstva nazýval empír. Pohovka s názvom „récamiere“ bola pomenovaná podľa nej.

V roku 1798 si kúpili manželia Récamierovci palác v ulici Mont-Blanc od Neckera, otca madame de Staël. Na tejto adrese udržiavala tiež spoločenský salón.^[1]

V roku 1800 bola zvolená do 9. kresla správnej rady Banque de France^[1].

V roku 1801 bol jej otec pán Bernard zosadený. Madame Récamier sa skrývala u sv. Rocha. V tomto roku stretol Chateaubriand prvýkrát Juliette u madame de Staël^[1].

V roku 1802 odcestovala aj so svojou matkou do Anglicka. Vrátili sa cez Holandsko a mesto Spa^[1].

V roku 1803 bol salón madame Récamier na nariadenie Napoleona I. oficiálne zatvorený. Leto strávila v Saint-Brice. 15. októbra 1803 vyšlo nariadenie, že má odísť do exilu. Podnikla preto cestu do Nemecka. Tu sa stretla s korunným princom Augustom Pruským, s ktorým nadviazala blízky vzťah. Po ich rozchode sa pokúsila o samovraždu, čo sa udialo v zime 1807 – 1808. Následne sa vrátila do Paríža, kde predala palác v ulici Mont-Blanc.^[1]

V roku 1809 – 1810 počas pobytu na zámku Coppet pri Ženeve sa do nej zamiloval Auguste de Staël, syn Madame de Staël^[1].

18. decembra 1810 sa ujala osirelej netere Joséphine, ktorú prekrstili na Amélie^[1]. Budúca Amélie Lenormantová ju neopustila až do svojho vydaja.

V roku 1811 bola Juliette zapísaná do zoznamu emigrantov na ministerstve vnútra. Opäť dostala zákaz pobytu v Paríži a odcestovala preto do Châlons-sur-Marne.^[1]

Ako priateľka Madame de Staël a po skončení cisárstva priateľka básnika a jedného zo zakladateľov romantizmu Chateaubrianda bola kľúčovou postavou opozície proti Napoleonovi Bonapartemu. Jej salón mal významný vplyv na politický a intelektuálny život tej epochy. Madame Récamier skončila vo vyhnanstve mimo Paríža, kam ju poslala cisárska polícia. Potom, ako strávila čas od septembra 1811 do júna 1812 v Châlons-sur-Marne a neskôr v Lyone, kde udržiavala vzťah s Camille Jordanom a Ballancheom, odcestovala do Talianska a Francúzsko mohla uvidieť až po páde Napoleona I. V tejto dobe udržiavala osobný vzťah s Benjaminom Constantom, bývalým milencom Madame de Staël.

V júni 1814 sa vrátila z exilu do Paríža. V roku 1815 sa jej priateľ Benjamin Constant stal štátnym radcom Francúzska počas Napoleonovej Stodňovej vlády. Madame Récamier sa s ním viac nestretávala, odišla znovu do exilu mimo Paríža.^[1]

V roku 1818 bývala spolu s Mathieuom de Montmorencym v La Vallée-aux-Loups. Túto usadlosť Montmorency aj kúpil. V auguste toho roka sa znovu stretla s princom Augustom Pruským. V tom istom roku sa usídlila v Paríži na ulici d’Anjou-Saint-Honoré. Jej manžel Récamier mal však opäť finančné problémy. Tu sa zavŕšilo konečne jej obdobie vzťahu so Chateaubriandom, kedy údajne mala v 42 rokoch prvýkrát prvý erotický vzťah práve s Reném.^[1]

Skúšaná veľkými zvratmi šťasteny sa usídlila v roku 1819 v Abbaye-aux-Bois v Paríži. Nebola menej vyhľadávaná spoločnosťou ako počas cisárstva, žila vo svojom sídle navštevovaná všetkými celebritami epochy. Chateaubriand zostal až do jej smrti jej najbližším priateľom.

Zomrela v sedemdesiatichdvoch rokoch 11. mája 1849 počas druhej republiky na choleru. Bola pochovaná na cintoríne v Montmartre vedľa hrobu jedného zo svojich milencov Pierre-Simon Ballanchea. Nezanechala žiadnych vlastných potomkov. Poslednú vôľu urobila v prospech svojej adoptívnej dcéry.

Jej neter a adoptívna dcéra Amélie Lenormantová, manželka Charlesa Lenormanta, je autorkou jej životopisu publikovaného v 1859, ktorý obsahuje aj časť jej korešpondencie so slávnymi ľuďmi tej doby^[2][3]. Táto korešpondencia je uložená v súčasnosti v Bibliothèque nationale de France v Paríži, v oddelení rukopisov.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Julie Récamierová

Projekt Gutenberg obsahuje plné texty diel autora:

Récamier, Juliette

• Opátstvo Abbaye-aux-Bois – posledný salón Madame Récamier

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Juliette Récamier na francúzskej Wikipédii.