Mandrel bolo krycie meno raného rušiaceho systému, ktorý používala britská RAF proti radarom Luftwaffe typu Freya počas druhej svetovej vojny.

Situácia

Veľká Británia vstupovala do druhej svetovej vojny so systémom radarov včasnej výstrahy Chain Home. Britskí vedci poznali možnosti radarovej techniky a tiež možnosti jej rušenia. Z obavy, aby nevyprovokovali nemeckú stranu k masovému nasadeniu rušenia, bolo oficiálnou politikou nevyrábať a nenasadzovať vlastné rušiace systémy, kým ich nezačne používať ako prvé Nemecko. Podobné váhanie sa zopakovalo neskôr aj pri rozhodovaní o nasadení systému Window. Vo februári 1942 sa Nemecku podarilo nepozorovane preplaviť krížniky Scharnhorst a Gneisenau Lamanšským prielivom. Tento kúsok sa podaril aj za výrazného príspevku nemeckých rušiacich systémov, použitých na znefunkčnenie britského radarového systému. Udalosť zmenila prístup k téme vývoja a nasadenia vlastných rušiacich systémov proti nemeckým radarom a potrebe vytvoriť príslušné taktické jednotky. Už v apríli 1942 sa sformovala špeciálna 515. peruť vyzbrojená na začiatku ôsmymi lietadlami Boulton Paul Defiant a novými rušiacimi systémami s označením Moonshine a Mandrel.^[1]

Princíp a taktika

Systém Mandrel bol určený pre rušenie radarov Freya a od neho odvodených Mammut a Wassermann, ktoré pracovali v pásme 120 – 130 MHz. Vysielal rušiaci signál spočiatku na frekvenciách 118 – 128 MHz. Do výroby bol zaradený v lete 1942. Lietadlá Defiant z 515. perute vybavené rušičkami Mandrel mali krúžiť vo vymedzených oblastiach asi 80 km od pobrežia. Cieľom bolo vytvoriť asi 320 km široký pás v nemeckej obrane, cez ktorý mohli preniknúť nočné bombardéry. V každej bombardovacej peruti boli dve lietadlá tiež vybavené systémom Mandrel. Ich cieľom bolo pôsobiť proti vnútrozemským radarom.^[2]

Nasadenie

Systém Mandrel sa používal spoločne so systémom Tinsel, ktorý bol určený pre rušene rádiovej komunikácie. Prvýkrát boli oba použité pri nálete na Mannheim 6. decembra 1942. Z náletu sa nevrátilo iba 9 z 272 lietadiel (3,3 %), čo boli veľmi nízke straty.^[3] Už v apríli 1943 však boli na nemeckých radaroch upravené frekvenčné rozsahy, takže tieto mohli čiastočne rušiacu clonu prekonať. Na to reagovali aj rušičky Mandrel, do konca vojny sa vyrábalo viacero verzií s celkovým rozsahom 29 – 215 MHz.

Rušičky Mandrel boli zapojené aj do operácie Husky (vylodenie na Sicílii). Nieslo ich 18 bombardérov Halifax a Wellington a cieľom bolo ochrániť prúd transportných lietadiel a klzákov s výsadkovými silami. Pozdĺž pobrežia hliadkovali ďalšie 4 lietadlá B-17 USAAF s americkou verziou rušičky APT-3 Mandrel.^[4]

Referencie

1. ↑ Price (2006, s. 83)
2. ↑ Price (2006, s. 100)
3. ↑ Price (2006, s. 102)
4. ↑ Price (2006, s. 139)

Zdroje

• PRICE, Alfred. Nástroje temnot. Historie elektronické války 1939 – 1945. Praha : Mladá fronta, 2006. 272 + 16 s. ISBN 80-204-1373-1. (česky)