Manuel Belgrano
Narodenie	3. jún 1770 Buenos Aires, Guvernérstvo Río de la Plata, Miestokráľovstvo Peru (súčasná Argentína)
Úmrtie	20. jún 1820 (50 rokov) Buenos Aires, Spojené provincie La Platy (súčasná Argentína)
Partnerka	María Josefa Ezcurra María Dolores Helguero y Liendo
Deti	Manuela Mónica Belgrano Pedro Rosas y Belgrano
Podpis
Odkazy
Commons	Manuel Belgrano
Biografický portál

Manuel José Joaquín del Corazón de Jesús Belgrano y González (* 3. jún 1770, Buenos Aires  – † 20. jún 1820, Buenos Aires) bol argentínsky advokát, politik a vojak. Patrí k jedným z najvýznamnejších argentínskych vodcov boja za nezávislosť od Španielska. Vďaka tomu sa radí do skupiny tzv. Libertadores, teda osloboditeľov, kam patria najvýznamnejší bojovníci za nezávislosť od Španielska celej Latinskej Ameriky. Známym sa stal vďaka tomu, že v roku 1812 navrhol prvú verziu argentínskej vlajky. Dátum jeho úmrtia 20. jún je preto v Argentíne štátnym sviatkom zvaným Día de la Bandera, teda Deň vlajky.^[1]

Životopis

Narodil sa v bohatej časti Buenos Aires. Jeho otec Domingo Belgrano bol obchodníkom pochádzajúcim z talianskej Ligúrie. Jeho matka María Josefa González Islas y Casero pochádzala z jednej z najbohatších rodín v Buenos Aires. Po ukončení štúdia v Buenos Aires odišiel aj s bratom študovať obchod do Španielska. Manuel sa ale rozhodol radšej študovať právo. Už čoskoro sa ukázal ako veľmi nadaný študent, vďaka čomu získal od pápeža Piusa VI. povolenie na štúdium aj zakázanej literatúry. Dostal sa tak do kontaktu s liberálnymi myšlienkami, ktoré sa šírili z Francúzska. Napriek tomu zostal silným zástancom katolicizmu a monarchie. V roku 1794 sa vrátil do Buenos Aires, kde sa stal trvalým sekretárom miestneho Obchodného konzulátu. Postupne sa jeho presvedčenie menilo z konzervatívneho na liberálne. Zásadný zlom v jeho myslení, ale i živote nastal v rokoch 1806 a 1807. V tomto období totiž slabosť Španielska využili Briti, ktorí priplávali do oblasti Río de la Plata a obsadili dokonca Buenos Aires.^[2] Mestu však neprišli na pomoc Španieli, ale miestni si museli poradiť vlastnými silami. To ukázalo neschopnosť Španielov ochrániť vlastné územie. Hlavnú úlohu v oslobodení mesta získali miestni kreoli (potomkovia Španielov narodení v Amerike), ktorým tak stúpla nie len prestíž, ale i sila a politický vplyv. Z dôvodu nedostatku peňazí, keďže Španielsko sa nachádzalo v kríze, sa nový miestokráľ Miestokráľovstva Río de la Plata rozhodol znížiť rozpočet na milíciu. To sa nepáčilo miestnym kreolom, ktorí tvorili väčšinu miestnej milície, keďže toto rozhodnutie považovali za pokus oslabiť a následne odstrániť patriotov (ako sa podľa severoamerického vzoru nazývali). Na ich čele bol práve Manuel Belgrano, ktorý začal pripravovať možnú revolúciu.^[3]

V máji 1810 sa nakoniec patrioti vzbúrili, keď zosadili miestokráľa a vymenovali vlastnú vládu, ktorej bol Belgrano členom. Belgrano však stále patril k skôr umierneným patriotom, keď pripúšťal aj v budúcnosti vládu španielskeho kráľa. Prvú vládu neskôr v decembri 1810 vystriedala nová, nazývaná veľká chunta, aj jej členom ešte Belgrano bol. V septembri 1811 nahradil veľkú chuntu tzv. prvý triumvirát, čím sa Belgrano zameral skôr na kariéru v armáde.^[4] Stal sa veliteľom severnej armády a viedol niekoľko neúspešných pokusov o obsadenie Horného Peru (súčasná Bolívia) a Paraguaja. V roku 1814 bol po porážkach nahradený Josém de San Martínom. Ako zástanca monarchie sa vydal po svojom odvolaní do Európy, aby našiel nového kráľa pre Río de la Plata, ale nebol úspešný. 20. júna 1820 zomrel vo svojom dome v Buenos Aires. Pochovaný je v kláštore Santo Domingo v Buenos Aires.^[5]

Referencie

Pozri aj

• Dejiny Argentíny

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Manuel Belgrano