Marcus Tullius Cicero
Busta / Marcus Tullius Cicero
Narodenie	3. január 106 pred Kr. Arpinium
Úmrtie	7. december 43 pred Kr. Formie
Odkazy
Projekt Guttenberg	Marcus Tullius Cicero (plné texty diel autora)
Commons	Marcus Tullius Cicero
Biografický portál

Marcus Tullius Cicero (* 3. január 106 pred Kr., Arpinum – † 7. december 43 pred Kr., Formiae) bol rímsky štátnik, rečník a filozof, autor početných politicko-teoretických, filozofických aj rečníckych spisov. Cicero je považovaný za jedného z najväčších rímskych rečníkov a prozaikov a za jedného z najvýznamnejších starých Rimanov vôbec.

Cicero je vnímaný vo všeobecnosti ako jeden z najvšestrannejších vzdelancov, ktorých svetu dala rímska kultúra. Počas svojho života sa Cicero preslávil ako vynikajúci rečník a úspešný právnik, dnes je však oceňovaný predovšetkým ako filozof, humanista a autor politických prác. Jeho filozofické dielo otvorilo Rimanom dvere ku gréckej filozofii. Cicero sám pre ňu vytvoril latinskú slovnú zásobu. Forma latinského jazyka, ktorou Cicero písal, je považovaná za vzor klasickej latinčiny. Dochovaná objemná korešpondencia, z veľkej časti adresovaná jeho blízkemu priateľovi Titovi Pomponiovi Atticovi, slúžila po nasledujúce storočia ako vzor písania listov pre vzdelané vrstvy v Európe. Podľa životopisca Cornelia Nepota obsahovala táto korešpondencia také bohatstvo informácií „o zmýšľaní predných mužov, chybách vojvodcov a búrení vo vláde“, že mohla nahradiť historiografické dielo ^[1].

Počas búrlivej druhej polovice 1. storočia pred Kr. poznačenej občianskymi vojnami, vzostupmi a pádmi diktátorov, Cicero obhajoval návrat k tradičnej republike. V skutočnom živote sa však nechával unášať raz k jednej raz k druhej politickej strane podľa panujúcej politickej situácie. Nie je ľahké vysvetliť premenlivosť jeho názorov, ktorá mohla vyplývať z jeho povahy. Gaius Asinius Pollio, významný štátnik a historik Cicerónovej doby, sa o ňom vyjadril: „Kiež by bol schopný zniesť bohatstvo s väčším sebazáporom a nepriateľstvo s väčšou vytrvalosťou!“

Život

Detstvo

Mladý Cicero pri čítaní, freska z roku 1464

Marcus Tullius Cicero sa narodil 3. januára 106 pred Kr. v Arpiniu (dnes Arpino), horskom mestečku vzdialenom asi 100 km južne od Ríma. Obyvatelia Arpinia získali rímske občianstvo v roku 188 pred Kr., ale už pred týmto dátumom hovorili latinsky namiesto pôvodnej volosčiny. Cicero mohol vstúpiť do politiky ako plne integrovaný Riman, hoci po celý svoj život si bol vedomý vlastného, nerímskeho pôvodu. Súčasne s latinským jazykom sa naučil Cicero aj gréčtinu, jazyk, ktorý patril v tom čase k vyššiemu vzdelaniu rovnako ako znalosť gréckej histórie, literatúry a kultúry. Údajne sa mu v detstve kvôli jeho usilovnosti v štúdiu gréčtiny dostalo prezývku „Malý Grék“.

Cicerónova rodina patrila k miestnej šľachte (domi nobiles), ktorá nemala väzby na rímsku senátorskú šľachtu. Sám Cicero ale bol vzdialeným príbuzným inej významnej osoby narodenej v Arpiniu, Gaia Maria. Cicerónov otec bol pomerne zámožný a mal konexie v Ríme. Pretože mu zranenie nedovolilo angažovať sa v politike, venoval sa štúdiu. Jeho matka sa volala Helvia.

Cicerónov cognomen znamená po latinsky cícer. Podľa Plutarcha ho dostal jeden z jeho predkov, pretože mal na nose bradavicu pripomínajúci túto strukovinu. Dodáva, že Cicero bol nabádaný, aby si cognomen zmenil, keď chcel vstúpiť do politiky, ale ten odmietol a namiesto toho povedal, že urobí meno Cicero slávnejšie ako Scaurus (lat. s opuchnutými členkami) a Catulus (lat. šteniatko) ^[2].

Vzdelanie

Podľa Plutarcha bol Cicero nesmierne nadaný žiak, ktorý svojimi výsledkami získal pozornosť v Ríme. Bolo mu umožnené študovať právo u slávneho právnika Quinta Mucia Scaevolu. V štúdiu Ciceróna podporovali tradiční patróni jeho rodiny, Marcus Aemilius Scaurus a Lucius Licinius Crassus. Crassus sa stal pre Ciceróna vzorom v rečníctve aj politike.

Spolu s Cicerónom študovali u Scaevolu aj Gaius Marius Minor, Servius Sulpicius Rufus, ktorý sa mal stať slávnym právnikom, jedným z tých, ktorých považoval Cicero za lepších, než je on sám, a Titus Pomponius Atticus. Sulpicius Rufus a Atticus sa stali Cicerónovými najbližšími priateľmi. O Atticovi neskôr Cicero napíše v jednom liste: „Si ako môj druhý brat, moje alter ego, ktorému môžem povedať čokoľvek.“

V mladosti skúsil Cicero písať básne, ale básnické umenie si ho nikdy nezískalo. Jeho básnické dielo pozostávalo z prekladu Homéra a Aratových Fainomena (Prírodné úkazy).

V tomto istom mladíckom veku si Cicero zamiloval filozofiu, ktorá mala hrať dôležitú úlohu v jeho ďalšom živote. Prvý filozof, s ktorým mal možnosť sa stretnúť, bol epikurejec Phaedrus, ktorý navštívil Rím roku 91 pred Kr. Spolu s ním sa vtedy k epikureizmu priklonil aj Titus Pomponius, ktorý zostal prívržencom epikureizmu do konca života. Roku 87 pred Kr. prišiel do Ríma Filon z Larissy, riaditeľ Platónovej Akadémie v Aténach. Od neho sa Cicero učil platonickej filozofii, hoci nikdy neprijal Platónovu náuku o ideách. Krátko na to sa zoznámil Cicero s filozofom, ktorý mal ovplyvniť jeho filozofické presvedčenie, stoikom Diodotom. Stoicizmus, ktorý kládol dôraz na sebakontrolu a silu vôle, si Ciceróna získal a ten sa priklonil k umiernenému stoicizmu. Diodotus sa stal Cicerónovým chránencom a žil v Cicerónovom dome až do svojej smrti.

Politická kariéra

Cicerónovým heslom sa stal citát z Iliady: „Byť vždy najlepším a vo všetkom prekonať ostatných.“ V mladosti sa rozhodol pre verejnú politickú kariéru, čo znamenalo prejsť všetkými stupňami cursus honorum. V rokoch 90 – 88 pred Kr. slúžil vo vojsku pod Gnaeom Pompeiom Strabonom aj Luciom Corneliom Sullom, aj keď nemal záujem o vojenskú dráhu, pretože skúsenosť v armáde bola predpokladom pre získanie niektorého štátneho úradu.

Cicerónova právnická kariéra začala okolo rokov 83 – 81 pred Kr. Prvý veľký prípad, o ktorom máme písomný záznam, prijal roku 80 pred Kr., kedy obhajoval Sexta Roscia obvineného z otcovraždy. Pre mladého, neznámeho právnika to bol odvážny krok, pretože otcovražda bola jeden z najťažšie stíhaných zločinov v Ríme. Navyše, žalobcom v prípade bol Chrysogonus, chránenec všemocného Cornelia Sullu. Cicerónova reč bola bravúrna: nielenže ukázal, že z vraždy mali prospech iné osoby ako Roscius, ale zaútočil aj na Chrysogona, tvrdiac, že Rosciov otec bol zavraždený, aby mohol Chrysogonus lacno získať jeho majetok. Roscius bol na základe obhajoby oslobodený.

Aby sa Cicero vyhol možnému Sullovmu hnevu, v roku 79 pred Kr. opustil Rím a spolu so svojim bratom Quintom, bratrancom Luciom a možno i so Serviom Sulpiciom Rufom odišiel do Grécka a Malej Ázie, pričom zamieril aj na Rodos preslávený svojou rečníckou školou.

V Aténach v tom čase žil aj Atticus, ktorý sa sem utiekol z vojnou zničenej Itálie a získal tu čestné občianstvo. V Aténach mal Cicero možnosť diskutovať s vtedajším riaditeľom Platónovej Akadémie, Antiochom, o ktorom získal dojem, že sa príliš vzdialil od svojho predchodcu Filοna. Počas tohto pobytu bol Cicero tiež zasvätený do Eleuzínskych mystérií, ktoré na neho urobili silný dojem, a nechal si veštiť v Delfách. Na Rode sa stal žiakom rétora Apollonia Molona, zástancu aticistickej formy rečníctva, ktorá uprednostňovala jednoduchosť jazyka pred patetickosťou a vyumelkovanosť. Tento smer výrazne ovplyvnil ďalšiu Cicerónovu rečnícku kariéru.

Vstup do politiky

Po návrate do Ríma Cicerónova hviezda strmo stúpala. Roku 75 pred Kr. nastúpil do úradu kvestora na Sicílii, kde sa prejavil ako čestný a bezúhonný správca finančných záležitostí provincie. Cicero si získal lásku Sicílčanov, ktorí sa naňho neskôr obrátili, aby začal proces proti prétorovi Gaiovi Verrovi, ktorý na Sicílii zneužíval svoje právomoci. Počas úradovania na Sicílii vyhľadal Cicero hrob Archimeda zo Syrakúz ^[3].

Proces proti Verrovi v roku 70 pred Kr. priniesol Cicerónovi veľký úspech. Verrov obhajca bol v tom čase najväčší právnik a rečník v Ríme, Quintus Hortensius Hortalus, ale aj napriek tomu ho dokázal Cicero usvedčiť a Verres odišiel z Itálie do vyhnanstva. Od tohto okamihu bol prvým mužom na rímskych súdoch Cicero, čo viedlo medzi ním a Hortensiom k rivalite. Neskôr sa však stali dobrými priateľmi.

Napriek úspechu v právnictve Cicerónovi bránil v rýchlej politickej kariére jeho nízky pôvod, keďže nepatril ani k rímskym patricijom. Nedôveru vzbudzovalo i to, že predošlý muž, ktorý sa do najvyšších funkcií vypracoval z ničoho, bol radikál Gaius Marius, ktorého vzostup súvisel s občianskymi nepokojmi v republike.

Politická situácia v Ríme v tom čase bola nesmierne komplikovaná, čo len viac zabraňovalo Cicerónovi sa presadiť. Sulla, ktorý sa zmocnil vlády v republike ako doživotný diktátor, síce podporoval jazdecký stav, z ktorého pochádzal aj Cicero, a mal záujem podporiť aj politikov z nových, dosiaľ politicky neaktívnych rodín (homo novus) ako oporu proti mocným senátorským rodinám, ale Cicero sa nestotožňoval s jeho politikou. Nechcel vstúpiť do služieb radikálnej strany populárov, ale ani konzervatívni optimáti ho nikdy celkom neprijali kvôli nízkemu pôvodu. Napriek tomu Cicero stúpal ďalej po priečkach cursus honorum a zastával každý z povinných úradov vo veku, ktorý sa blížil najnižšiemu potrebnému veku pre držanie týchto úradov. Roku 75 pred Kr., vo veku 31 rokov, bol kvestorom, roku 69 pred Kr., vo veku 37 rokov, kurulským edilom, v roku 66, vo veku 40 rokov, prétorom a vo veku 43 rokov dosiahol konečne i konzulát.

Cicerónov konzulát

Cicero obviňuje Catilinu, freska Cesareho Maccariho

Cicero získal úrad konzula na rok 63 pred Kr. vo voľbách, v ktorých bol jeho protivníkom patricijský kandidát Lucius Sergius Catilina. Počas svojho úradovania zabránil sprisahaniu, ktoré Catilina viedol a ktoré bolo namierené aj proti popredným občanom Ríma, vrátane Ciceróna. Cicero pri tejto príležitosti v senáte predniesol štyri Reči proti Catilinovi (In Catilinam), v ktorých očiernil Catilinu a okolo neho združených patricijov. Už pri prvej reči Catilina, ktorý bol prítomný v senáte na zasadaní v chráme Iova Statora (Zastaviteľa), vybehol zo zhromaždenia a odišiel z mesta do Etrúrie, kde sa zbieralo sprisahanecké vojsko. V ďalších rečiach určených senátu Cicero prinášal nové a nové dôkazy proti Catilinovi, ktoré mali pohnúť senátorov ku konaniu.

Catilinovi a jeho priaznivcom v Ríme, ktorí po jeho odchode pokračovali v prípravách na prevrat, sa stala osudná spolupráca s galskými Allobrogmi, vyslanci ktorých v tom čase navštívili Rím. Cicero, ku ktorému sa dostali správy o rokovaní Allobrogov s Catilinovcami, ich získal na svoju stranu a s ich pomocou získal od sprisahancov listy od piatich popredných mužov zapletených do prevratu. Na základe tohto dôkazu boli vodcovia sprisahania usvedčení a senát začal rokovať o tom, ako pokračovať ďalej. Bežným trestom by bolo púhe uväznenie alebo vyhnanstvo, ale to sa v tej chvíli javilo ako príliš nebezpečné riešenie, obzvlášť preto, že Catilina bol na slobode a na čele povstaleckých jednotiek v Etrúrii. V prvej chvíli sa zdalo, že sa senát rozhodne pre hrdelný trest, ale Caesar sa postavil proti návrhu, ktorý by vraj vytvoril nevhodný precedens, a navrhol doživotné väzenie v rôznych mestách Itálie. Marcus Porcius Cato Mladší sa potom vyslovil pre trest smrti a senát odsúhlasil jeho návrh. Cicero nechal odviesť sprisahancov do Tulliana, neslávne známeho rímskeho väzenia, kde boli uškrtení. Cicero pri tom osobne doprevádzal bývalého konzula Publia Cornelia Lentula Suru. Catilinovo vojsko bolo neskôr porazené v krvavom boji.

Po popravení odsúdencov dostal Cicero čestný titul Pater patriae (Otec vlasti) a verejnú ďakovnú slávnosť, po prvý raz v rímskej histórii udelenú za nevojenský čin. Napriek tomu sa musel po potrestaní sprisahancov Cicero obávať sám súdu alebo vyhnanstva za to, že zakročil trestom smrti proti rímskym občanom bez súdneho prerokovania.

Vyhnanstvo

V roku 61 pred Kr. prizval Caesar Ciceróna ako štvrtého člena do dohody s Gnaeom Pompeiom a Marcom Crassom, ktorá vstúpila do histórie ako Prvý triumvirát. Cicero odmietol, vedomý si toho, že tento spolok bude znamenať koniec republiky.

Roku 58 pred Kr. uviedol tribún ľudu Publius Clodius Pulcher do platnosti zákon, ktorý hrozil vyhnanstvom tomu, kto by usmrtil bez súdu rímskeho občana. Zákon bol očividne namierený proti Cicerónovi, ktorý bol Clodiovým úhlavným nepriateľom. Cicero sa hájil tým, že konal v súlade so stanným právom, ktoré bolo v ohrození v Ríme vyhlásené, ale podporu, ktorú očakával od senátorov a obzvlášť od Pompeia, nezískal. Sám odišiel do vyhnanstva do Thessaloniky v Grécku dňa 23. mája 58 pred Kr. V ten istý deň navrhol Clodius zákon, podľa ktorého mal Cicero zakázané priblížiť sa na 400 míľ k Itálii a jeho majetok bol skonfiškovaný. Zákon prešiel bez problémov a Clodiovi priaznivci zrovnali so zemou Cicerónov dom na Palatíne, jeho statok v Tusculu aj Formiách^[4].

Po takomto neúspechu upadol Cicero do depresie. Svojmu priateľovi Atticovi v tom čase napísal: „Iba tvoje prosby mi zabránili, aby som nespáchal samovraždu. Pre čo sa ešte oplatí žiť? Neobviňuj ma, že sa sťažujem. Moje terajšie strádanie predčí ktorékoľvek predošlé.“ V inom liste priateľovi Cicero usudzuje, že jeho vyhnanstvo spôsobila žiarlivosť senátu. V liste bratovi Quintovi zasa píše, že príčiny, pre ktoré sa ocitol v svojej neznesiteľnej pozícii boli „Pompeiova zrada, nepriateľstvo senátorov a sudcov, ustrašenosť jazdcov a ozbrojené tlupy Clodiových prívržencov.“ Atticus si požičal 25 000 sesterciov na obnovenie Cicerónovho procesu a spolu s jeho ženou Terentiou sa pokúšal priviesť ho nazad do Itálie.

Návrat z vyhnanstva

Cicero sa vrátil z vyhnanstva 5. augusta 57 pred Kr. Pri pristátí v Brundisiu ho vítal jasajúci dav a jeho milovaná dcéra Tullia. Vrátil sa do Ríma, kde senát prijal uznesenie, podľa ktorého mu bol vrátený jeho majetok a nahradené škody, ktoré utrpel.

V 50 rokoch podporoval Cicero Tita Annia Milona, Clodiovho hlavného protivníka. Clodius, ktorý sa opieral o bandy ozbrojených výtržníkov a používal ich na vyvolávanie politických nepokojov v Ríme, bol v jednej z potýčok medzi jeho prívržencami a Milonovými ozbrojencami roku 52 pred Kr. zabitý. Jeho príbuzní žalovali z vraždy Milona, ktorý sa obrátil na Ciceróna, aby ho obhajoval.

Cicerónova reč Pro Milone (Na obranu Milona) je považovaná za jedno z jeho majstrovských diel. Cicero v nej tvrdil, že Milo nemal dôvod, prečo zabiť Clodia, naopak, mal viac dôvodov, aby zostal Clodius nažive. Navyše konflikt na Vii Appii, pri ktorom Clodius prišiel o život, nebol naplánovaný. Obžaloba poukázala na to, že tí niekoľkí svedkovia zrážky ozbrojených skupín, ktorí boli k dispozícii, boli všetci Milonovi otroci, ktorí boli po incidente „náhodou“ prepustení na slobodu. Cicero bránil svojho klienta tvrdením, že len obrana pánovho života v potýčke bola dostatočným dôvodom na oslobodenie a udalosť nemala žiadnu spojitosť s údajnou vraždou. Napriek tomu súdny spor prehral a Milo musel odísť na istú dobu do vyhnanstva do Massalie, kým sa nevrátil do Itálie počas občianskej vojny.

Občianska vojna

Gaius Iulius Caesar

V roku 50 pred Kr. sa vyhrotil konflikt medzi Pompeiom a Caesarom. Cicero, nútený vybrať si medzi dvoma mocnými mužmi, sa rozhodol uprednostniť Pompeia, ale súčasne sa pokúšal vyhnúť Caesarovmu nepriateľstvu. Po Caesarovom vpáde do Itálie roku 49 z Ríma utiekol. Caesar sa pokúsil získať významnú osobnosť rímskej politickej scény, ktorá by mohla dodať legitimitu svojou podporou, na svoju stranu, ale Cicero unikol z Itálie a pripojil sa k Pompeiovcom zdržiavajúcim sa v Dyrrachiu v Ilýrii. Cicero cestoval s nimi do Farsalu roku 48, aj keď strácal dôveru v kompetentnosť a oprávnenosť Pompeiovej strany. Medzi nim a veliteľmi v Pompeiovom tábore dochádzalo k hádkam a nakoniec si Cicero znepriatelil i spolusenátora Porcia Catona Mladšieho, ktorý mu do očí povedal, že by sa optimátom lepšie osvedčil, ak by ostal v Ríme. Cicerónovými vlastnými slovami: „Začal som ľutovať svoje rozhodnutie pripojiť sa k silám optimátov, nie kvôli tomu, že som ohrozil svoje bezpečie, ale pre neutešený stav vecí, s ktorým som sa stretol pri svojom príchode. V prvom rade, naše vojsko bolo primalé a jeho morálka bola nízka. Ďalej, s výnimkou vrchného veliteľa a niekoľkých ďalších, každý lačnel po koristi z vojny a reči týchto chamtivcov boli také nehorázne, že som sa striasol pri pomyslení na víťazstvo. Jedným slovom: všetko bolo zlé okrem myšlienky, za ktorú sme bojovali.“

Po Caesarovom víťazstve pri Farsale sa Cicero opatrne vrátil do Ríma. Caesar ho ospravedlnil a Cicero sa pokúsil prispôsobiť sa novej politickej situácii a pokračovať v svojej politickej činnosti v nádeji, že Caesar obnoví republiku. V liste Varronovi z roku 46 pred Kr. Cicero popisuje vlastnú stratégiu prežitia počas Caesarovej diktatúry: „Radím ti to, čím sa riadim i sám – vyhni sa tomu, aby si bol vidieť, aj keď sa nemôžeme vyhnúť tomu, aby sa o nás hovorilo. Pokiaľ náš hlas viac nepočuť v senáte a na fóre, nasledujme príklad starých vzdelancov a slúžme vlasti našim dielom zaoberajúcim sa etikou a právom.“^[5]

Vystúpenie proti Marcovi Antoniovi a smrť

Caesarova smrť roku 44 pred Kr. Ciceróna zaskočila. Sám do sprisahania zapojený nebol, aj keď sprisahanci počítali s jeho sympatiami. Marcus Iunius Brutus vykríkol Cicerónovo meno a žiadal ho, aby obnovil republiku, keď dvíhal zakrvavenú dýku nad Caesarovým telom. V období po zavraždení diktátora sa stal Cicero opäť dôležitou politickou postavou. Marcus Antonius, vodca Caesarových stúpencov po jeho smrti, žiadal pomstu za vraždu, ale Cicero sa proti tomu postavil. Výmenou za dohodu o amnestii pre vrahov zariadil, aby senát nevyhlásil Caesara za tyrana a tým umožnil Caesarovcom udržať si vplyv v štáte.

Cicero a Marcus Antonius boli po roku 44 pred Kr. dvoma najdôležitejšími osobami v Ríme – Cicero ako predstaviteľ senátu, Antonius, konzul, ako dedič Caesarovho odkazu a vodca jeho strany. Dvaja muži spolu nikdy dobre nevychádzali, ale teraz sa ich vzťah ešte zhoršil. S príchodom adoptovaného Caesarovho syna a dediča Octaviana do Itálie v apríli sa rozhodol Cicero využiť ho proti Markovi Antoniovi. V septembri začal slovne napádať Antonia v sérii rečí nazvaných Philippicae (Filipiky) podľa podobných rečí veľkého gréckeho rečníka Demosthena. Kým Octaviana vynášal do neba, označoval ho za bohmi zoslané dieťa a nádejal sa, že mladík nemá rovnaké ambície ako jeho adoptívny otec, jeho pokračujúce útoky na Antonia viedli k tomu, že stratil podporu senátorov. V tom čase sa Cicerónovej popularite nemohlo nič v Ríme rovnať. Cicero zakročoval proti Antoniovým prívržencom kvôli drobným prehreškom a robil všetko, aby udržal republikánske zriadenie. Podľa Appiana sa Cicerónove kroky zdali Antoniovcom také urážlivé, že boli pripravení pochodovať na Rím, aby Ciceróna zatkli, ale keď Cicero opustil mesto, plán zavrhli.

Cicero podporil Decima Iunia Bruta Albina, správcu Predalpskej Galie (Gallia Cisalpina), ktorý sa tiež staval proti Antoniovi, a naliehal na senát, aby vyhlásil Antonia za nepriateľa štátu. Antoniovi prívrženci v senáte robili zákonu prieky, ale nakoniec bol Antonius označený za nepriateľa, keď odmietol ukončiť obliehanie Mutiny, ktorá bola v rukách Decima Bruta. V jednom sa však aj veľký štátnik prerátal – Marcus Antonius a Octavianus sa uzmierili a vytvorili spolu s Lepidom Druhý triumvirát. Okamžite po verejnom vyhlásení spojenectva troch mužov na päť rokov konzulským impériom, triumvirovia začali proskribovať svojich nepriateľov. Cicero, jeho mladší brat Quintus, bývalý Caesarov legát, a všetci ich prívrženci sa dostali na zoznam, hoci údajne Octavianus po dva dni od Marka Antonia žiadal, aby bol Cicero z proskripcií vyňatý a neuspel.

Spomedzi proskribovaných bol Cicero jeden z najzúrivejšie prenasledovaných. Cicero mal sympatie veľkej časti verejnosti a mnohí odmietli hlásiť, že ho videli. Vrahovia ho dostihli, keď opúšťal svoj statok vo Formiách mieriac k pobrežiu, odkiaľ dúfal, že sa loďou dostane do Macedónie. Jeho otroci tvrdili vrahom, že ho nevideli, ale prezradil ho istý Filologus, prepustenec jeho brata.

Cicerónove posledné slová boli vraj: „Na tom, čo robíte, nie je nič dobré, ale pokúste sa ma zabiť dobre.“ Jeho prenasledovatelia ho sťali 7. decembra 43 pred Kr. vo Formiách. Po smrti boli jeho ruky a hlava vystavené na vyvýšenom mieste na rímskom fóre v duchu tradície zavedenej Mariom a Sullom, ktorí tiež vystavovali verejne hlavy svojich odporcov na fóre. Pritom bol jediný, ktorému sa počas týchto proskripcií dostalo toľkej „cti“. Podľa historky zaznamenanej Cassiom Dionom Antoniova žena Fulvia vytrhla Cicerónovi z úst jazyk a bodala doňho ihlicou v akte poslednej pomsty za silu jeho jazyka^[6].

Cicerónov syn Marcus Tullius Cicero Mladší sa mohol počas svojho konzulátu roku 30 pred Kr. symbolicky pomstiť za otcovu smrť, keď oznámil v senáte správu o porážke Marca Antonia v námornej bitke pri Actiu roku 31 pred Kr.

Neskôr vraj raz Octavianus uvidel jedného zo svojich vnukov ako číta ktorúsi knihu od Ciceróna. Chlapec sa pokúsil skryť ju, pretože sa bál reakcie starého otca. Octavianus Augustus zobral do ruky knihu, prečítal z nej kúsok a potom ju chlapcovi vrátil so slovami: „Bol to učený muž, drahé dieťa, učený muž, ktorý miloval svoju krajinu.“ ^[7]

Osobný život

V roku 79 pred Kr., vo veku asi 27 rokov, sa Cicero oženil s Terentiou, bohatou ženou z prestížneho patricijského rodu Fabiovcov (jej sestra alebo sesternica bola dokonca vybraná za vestálku, čo bola veľká česť). Išlo o sobáš z rozumu: Terentia nielenže priniesla do manželstva veľké veno, ktoré oboch manželov zabezpečilo, ale jej styky v Ríme výrazne prospeli začínajúcej Cicerónovej kariére. Napriek tomu bol vzťah medzi Cicerónom a Terentiou harmonický celých 30 rokov. Terentia bola žena silnej vôle a veľkých schopností. Podľa Plutarcha sa zaujímala o manželovu politickú kariéru viac ako jemu dovolila starať sa o domáce záležitosti ^[8]. Chýbalo jej síce Cicerónove intelektuálne zanietenie a záujem o filozofiu, ale vynahrádzala ho zbožnosťou a praktickosťou, ako sa o tom Cicero zmieňuje v korešpondencii.

Po roku 49 pred Kr. sa vzťah medzi Cicerónom a Terentiou začal zhoršovať. Listy, ktoré jej posielal z Grécka, sú krátke a chladné. V korešpondencii priateľom sa zmieňuje, že ho Terentia zradila, ale nešpecifikuje akým spôsobom. Je možné, že manželstvo jednoducho neznieslo politický tlak pohnutej doby. Zdá sa, že k rozvodu došlo roku 46 pred Kr. Cicero bol nútený vyplatiť Terentii nazad jej veno.

Roku 46 pred Kr. sa Cicero opäť oženil, tentoraz s mladým dievčaťom menom Publilia, ktorá bola jeho chránenkyňou. Predpokladá sa, že dôvodom mohli byť peniaze, ktoré sobášom získal a mohol tak vyplatiť svoju predošlú manželku. Nerovné manželstvo dlho nevydržalo.

Deti

Z manželstva s Terentiou mal Cicero dve deti, dcéru Tulliu (narodenú roku 79 alebo 78 pred Kr.) a syna Marca (narodený roku 65 pred Kr.).

Podľa záznamov životopiscov aj z Cicerónovej korešpondencie je zrejmé, že veľký rečník svoju dcéru nesmierne miloval. Jej náhla smrť po pôrode druhého syna roku 45 pred Kr. ho uvrhla na niekoľko mesiacov do depresie. Svojmu priateľovi Atticovi napísal: „Stratil som tú vec, ktorá ma pútala k životu.“ Zármutok nad smrťou dcéry bol aj príčinou rozvodu s Publiliou, ktorá na Tulliu žiarlila a ani po jej smrti sa o nej nevyjadrovala úctivo. Na niekoľko mesiacov po Tullinej smrti sa Cicero utiahol na svoj statok v Asture neďaleko Neapolu, kde sa rozhodol napísať knihu o prekonávaní smútku. Táto kniha, Consolatio, bola v staroveku vysoko cenená, ale nanešťastie sa nedochovala.

Cicero dúfal, že jeho syn sa stane filozofom, ale Marcus Tullius Cicero Mladší dal prednosť vojenskej kariére. Roku 49 pred Kr. sa pridal k Pompeiovcom, ale po porážke pri Farsale (48 pred Kr.) ho Caesar verejne omilostil. Cicero ho toho istého roku poslal do Atén, aby študoval peripatetickú filozofiu u Kratippa. Keď ho tu zastihla správa o Caesarovom zavraždení (44 pred Kr.) pridal sa k proticaesarovskej opozícii, ale Augustus ho neskôr ospravedlnil, hádam pre zlé svedomie po vražde jeho otca. Nakoniec dosiahol Cicero Junior úspešnú politickú kariéru a roku 30 pred Kr. dokonca zastával konzulát súčasne s Augustom. Neskôr zastával úrad prokonzula v Sýrii a provincii Asia.

Cicerónove politické postoje

Cicero bol známy už v svojej dobe ako zástanca republiky. Jeho predstava ale nespočívala v zachovaní akéhosi status quo ani v morálnom obrodení, v ktoré mnohí dúfali. Cicero videl nádej pre upadajúcu republiku v jazdeckom stave, z ktorého sám pochádzal. Veril, že niekoľkí nadaní, nesebeckí jednotlivci, najlepšie jazdci, môžu uviesť do praxe rozsiahle reformy, aj v protiklade so záujmami ich samotných ako vládnucich špičiek, ktoré sa dotknú všetkých občanov v Itálii. Ich vládu mal schvaľovať a podporovať svojimi uzneseniami senát. Celkovo malo dôjsť k súladu stavov (concordia ordinum).

Takáto predstava bola ale vzdialená skutočnej politickej situácii v štáte. Patricijská nobilita, ktorá dominovala senátu, a obzvlášť konzervatívni optimáti, videla v jazdcoch právom konkurentov vlastnej politickej moci a pokúšala sa ich vplyv v štáte obmedziť. Moc, ktorú sústredila v svojich rukách, využívala na vykorisťovanie provincií a vlastné obohacovanie. Opierala sa pritom o inštitúcie, ktoré boli pri veľkosti impéria dávno prežité, ale ktoré odmietala nahradiť zo strachu, že by to ohrozilo jej výsadné postavenie.

Druhá strana v senáte, populári, síce požadovala zmenu, ale tiež nevidela význam v udržaní republiky. Na jej čelo mali tendenciu dostať sa silní jednotlivci, ktorí mali záujem strhnúť na seba samovládu akými boli Caesar, Crassus a neskôr Marcus Antonius. Radikálny populizmus tejto strany Ciceróna odstrašoval, ale zároveň nemohol dúfať v úprimnú podporu patricijských optimátov, ktorí v ňom videli karieristu bez patričného pôvodu (homo novus).

Jadrom Cicerónových politických postojov bolo presvedčenie, že človek môže žiť dôstojne iba v slobodnom zriadení a že je najhoršou ľudskou pohromou, ak ľudia zavrhnú tento ideálny stav a nahradia ho otrockou predstavou o dobrom pánovi ^[9].

Po porážke Pompeia pri Farsale (48 pred Kr.) Cicero uznal, že republiku nemožno zachrániť. Senát, úradníci aj súdy stratili skutočnú moc, ktorá prešla do rúk jedinej osoby, v tomto prípade Iulia Caesara. Ani jeho zavraždenie (44 pred Kr.) nemohlo republikánske zriadenie obnoviť. Cicero zostal do svojho konca zástancom republiky.

Dielo

Opera omnia, 1566

Reči

Celkom máme správy o spísaných 88 Cicerónových rečiach. Z nich sa do dnešnej doby dochovalo 58. Tradične sa delia na:

Súdne reči

• Pro Quinctio (Na obranu Publia Quinctia), 81 pred Kr.
• Pro Roscio Amerino (Na obranu Roscia z Amerie), 80 pred Kr.
• Pro Roscio Comoedo (Na obranu herca Roscia), 77 pred Kr.
• Pro Tullio (Na obranu Tullia), 72 alebo 71 pred Kr.
• Divinatio in Q. Caecilium, (Predvídanie proti Caeciliovi), 70 pred Kr.
• In Verrem (Proti Verrovi), 70 pred Kr.
• Pro Fonteio (Na obranu Fonteia), 69 pred Kr.
• Pro Caecina (Na obranu Caecinu), 69 alebo 68 pred Kr.
• Pro Cluentio (Na obranu Cluentia), 66 pred Kr.
• Pro Cornelio (Na obranu Cornelia), 65 pred Kr., zachované len zlomky
• Pro Rabirio perduellonis reo (Na obranu Rabiria obžalovaného z velezrady), 63 pred Kr.
• Pro Murena (Na obranu Murenu), 63 pred Kr.
• Pro Sulla (Na obhajobu Sullu), 62 pred Kr.
• Pro Archia poeta (Na obranu básnika Archiása), 62 pred Kr.
• Pro Flacco (Na obranu Flacca), 59 pred Kr.
• Pro Sestio (Na obranu Sestia), 56 pred Kr.
• In Vitinium (Proti Vitiniovi), 56 pred Kr.
• Pro Caelio (Na obranu Caelia), 56 pred Kr.
• Pro Balbo (Na obranu Balba), 56 pred Kr.
• In Pisonem (Proti Pisonovi), 55 pred Kr.
• Pro Plancio (Na obranu Plancia), 54 pred Kr.
• Pro Scauro (Na obranu Scaura), 54 pred Kr.
• Pro Rabirio Postumo (Na obranu Rabiria Postuma), 54 pred Kr.
• Pro Milone (Na obranu Milona), 52 pred Kr.
• Pro Marcello (Na obranu Marcella), 46 pred Kr.
• Pro Ligario (Na obranu Ligaria), 46 pred Kr.
• Pro rege Deiotaro (Na obranu kráľa Deiotara), 45 pred Kr.

Politické reči

• De imperio Cn. Pompeii (O zverení veliteľskej moci Gnaeovi Pompeiovi), tiež Pro lege Manilia (Na obranu Maníliovho zákona), 66 pred Kr.
• In toga candida (Proti bieloskvúcej tóge), 64 pred Kr., zachované len zlomky
• De lege agraria (O pozemkovom zákone), 63 pred Kr.
• In Catilinam I-IV (Štyri reči proti Catilinovi), 63 pred Kr.
• Cum senatui gratias egit (Ďakovná reč senátu), 57 pred Kr.
• Cum populo gratias egit (Ďakovná reč rímskemu ľudu), 57 pred Kr.
• De domo sua (O vlastnom dome), 57 pred Kr.
• De haruspicum responso (O odpovedi haruspikov), 56 pred Kr.
• De provinciis consularibus (O konzulských provinciách), 56 pred Kr.
• Philippicae (Filipiky), 44 pred Kr.

Rečnícke spisy

• De inventione (O vyhľadávaní látky), okolo 84 pred Kr., nedokončený
• De oratore (O rečníkovi), 55 pred Kr.
• Partitiones oratoriae (Členenie rečníctva), 54 pred Kr.
• De optimo genere oratorum (O najlepšom druhu rečníkov), 52 pred Kr.
• Brutus, 46 pred Kr.
• Orator (Rečník), 46 pred Kr.
• Topica, 44 pred Kr.

Filozofické spisy

• Paradoxa stoicorum (Paradoxy stoikov), 46 pred Kr.
• Academica, 45 pred Kr.
• De finibus bonorum et malorum (O najvyššom dobre a zle), 45 pred Kr.
• Tusculanae disputationes (Tuskulské hovory), 45 pred Kr.
• De natura deorum (O povahe bohov), 45 pred Kr.
• De divinatione (O veštení), 44 pred Kr.
• De fato (O osude), 44 pred Kr.
• Cato Maior de senectute (Cato Starší hovorí o starobe), 44 pred Kr.
• Laelius de amicitia (Laelius hovorí o priateľstve), 44 pred Kr.
• De officiis (O povinnostiach), 44 pred Kr.

Politické spisy

• De re publika (O štáte), 54 – 1 pred Kr.
• De legibus (O zákonoch), 52 – ? pred Kr.

Korešpondencia

• Ad familiares (Priateľom), 16 kníh
• Ad Atticum (Attikovi), 16 kníh
• Ad Quintum Fratrem (Bratovi Quintovi), 27 listov
• Ad Marcum Brutum (Marcovi Brutovi), 2 knihy, sporná autentickosť

Básnické diela (len zlomky)

• Iuvenilia (Mladícka tvorba)
• Aratea (preklad Aratovej skladby Fainomena)
• De consulatu suo (O vlastnom konzuláte)
• De temporibus suis (O vlastnej dobe)
• Marius
• Limon

Nedochované prozaické diela

• Consolatio (Útecha), 45 pred Kr.
• Hortensius, 45 pred Kr.
• Laus Catonis (Chvála Catona), 45 pred Kr.
• De gloria (O sláve), 44 pred Kr.
• De virtutibus (O cnostiach)
• De auguriis (O veštných znameniach)
• De consiliis suis (O vlastných zámeroch)
• Chorographia (Popis Zeme), len zmienka o možnej existencii
• Admiranda (Podivuhodnosti), len zmienka o možnej existencii

Referencie

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
• LONG, Anthony A. Hellénistická filosofie : stoikové, epikurejci, skeptikové. Preklad Petr Kolev. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2003. 341 s. (Dějiny filosofie; zv. 3.) ISBN 80-7298-077-7. S. 276 – 279.

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Marcus Tullius Cicero
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Marcus Tullius Cicero

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• všeobecne o Marcovi Tulliovi Cicerónovi:
  • Cicerónov životopis podľa Plutarcha (anglicky)
  • Cicerónovská stránka State University of Missouri (anglicky)
  • Cicerónovská stránka University of Texas (anglicky)
  • Life of Cicero, Anthony Trollope (anglicky zo stránok Project Gutenberg)
  • životopis na stránkach o Caesarovi (anglicky)
  • životopis Marca Tullia Ciceróna (slovensky)
• dielo:
  • Cicerónovo dielo (latinsky)
• život v Cicerónovej dobe:
  • Roman life in the days of Cicero, Alfred John Church (anglicky zo stránok Project Gutenberg)