Martina Lubyová
19. Ministerka školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky
V úrade 13. septembra 2017 – 21. marca 2020
Prezident	Andrej Kiska Zuzana Čaputová
Premiér	Robert Fico Peter Pellegrini
Peter Plavčan Branislav Gröhling
Biografické údaje
Narodenie	12.5.196712. máj 1967 Bratislava, ČSSR (dnes Slovensko)
Úmrtie	20. november 2023 (56 rokov)
Politická strana	SNS (od 2019)[1]
Alma mater	Matematicko-fyzikálna fakulta Univerzity Komenského v Bratislave (Mgr.) Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave (JUDr.) Fakulta hospodárskej informatiky Ekonomickej univerzity v Bratislave (PhD.)
Odkazy
	Martina Lubyová (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

JUDr. Mgr. Martina Lubyová, PhD. (* 12. máj 1967, Bratislava – † 20. november 2023)^[2][3] bola slovenská akademička a od 13. septembra 2017 do 21. marca 2020 bola ministerkou školstva ako nominantka strany SNS a od novembra 2019 aj ako členka strany.^[1] Do ministerského kresla sa dostala z funkcie zástupkyne riaditeľky Centra spoločenských a psychologických vied SAV, po tom čo minister Peter Plavčan (SNS) musel odstúpiť.^[4][5] Odborne sa zaoberala trhom práce, migráciou, integráciou a celoživotným vzdelávaním.^[6]

Magisterské štúdium biofyziky absolvovala v roku 1991 na vtedajšej Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského.^[7] Titul doktora práv získala v roku 1999 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského.^[7] Doktorát zo štatistiky získala v tom istom roku na Fakulte hospodárskej informatiky Ekonomickej univerzity v Bratislave.^[7] Druhý doktorát z ekonómie získala v roku 2002 na State University of New York a Centre for Graduate Education – Economics Institute v Prahe.^[6] Popritom pracovala ako vedeckovýskumná pracovníčka Prognostického ústavu SAV Bratislava (1995 – 2000) a právna poradkyňa (1999 – 2000) Ministerstva financií SR.^[8] Bola riadnou členkou-akademičkou Európskej akadémie vied a umení.^[9]

Od roku 2000 do roku 2010 pracovala pre Medzinárodnú organizácia práce (International Labour Organization – ILO) väčšinou s pôsobiskom v Moskve.^[8]

Od roku 2010 pracovala a od roku 2013 riadila Prognostický ústav Slovenskej akadémie vied.^[4][10] Ten bol spolu s Ústavom experimentálnej psychológie a Spoločenskovedným ústavom k 1. októbru 2015 začlenený do novovzniknutého Centra spoločenských a psychologických vied SAV.^[11] Vyučovala štatistiku a sociálnu štatistiku na Fakulte hospodárskej informatiky Ekonomickej univerzity v Bratislave.^[7] Od júna 2017^[4] do nástupu do funkcie ministerky školstva bola členkou Predsedníctva SAV.^[12][4]

Bola členkou redakčných rád viacerých vedeckých časopisov a členkou OECD Expert Group on Migration.^[9]

Lubyová bola 11. septembra 2017 predstavená ako nominantka SNS do funkcie ministerky školstva.^[13][4][5] Predseda strany Andrej Danko k menovaniu Lubyovej povedal: „Snažil som sa nájsť človeka, ktorý dokáže skĺbiť aj tretí sektor, aj názory opozície, aj tejto vládnej koalície, pretože beriem ministerstvo ako určitú zodpovednosť k ľudom a k tejto spoločnosti.“^[13]

Pri vymenovaní do úradu 13. septembra 2017 poznamenala, že chce pokračovať v reformnom programe Učiace sa Slovensko a v riešení eurofondov.^[14] Dňa 19. septembra 2017 zrušila kritizovanú výzvu na podporu dlhodobého výskumu a uviedla, že nová transparentná výzva bude vyhlásená v čo najkratšom čase.^[15]

V januári 2019 sa objavili nové pochybnosti o transparentnosti prerozdeľovania financií na vedu a výskum. Viaceré z firiem nikdy nepôsobili vo vede a výskume, neboli zapísané v registri partnerov verejného sektora alebo boli blízke SNS.^[16][17] Pri hodnotení projektov došlo najmenej v jednom z prípadov k neoprávnenému zasahovaniu do hodnotenia na ministerstve. Ministerka pre to odvolala generálneho riaditeľa sekcie vedy a techniky.^[18]

V kauze rigoróznej práce Andreja Danka Lubyová uviedla, že prácu Andreja Danka nemožno posudzovať cez dnešný antiplagiátorský softvér.^[19] „Po dvadsiatich rokoch vás nemôžu sekírovať za to, že ste niekde nedali úvodzovky,“ povedala Lubyová.^[20]

Lubyová materiál (návrh na verejnú diskusiu) Učiace sa Slovensko (s podtitulom Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania)^[21] sľubovala predložiť do parlamentu v septembri 2017. Už vtedy ho označila za autorský s tým, že ona sa ho „pokúsi pretaviť do Národného programu výchovy a vzdelávania“.^[22] V októbri 2017 označila materiál za nepoužiteľný.^[23] Potom v máji 2018 oznámila vlastný návrh ako dokument, ktorý „bude vychádzať nielen z Učiaceho sa Slovenska, ale aj z programového vyhlásenia vlády a Správy o stave školstva, ktorá bola vypracovaná počas funkčného obdobia ministra školstva Dušana Čaploviča“.^[24]

Vláda Petra Pellegriniho, vrátane Martiny Lubyovej, podala po februárových voľbách 20. marca 2020 demisiu.^[25]

Lubyová riešila pochybné rozdeľovanie fondov z obdobia hospodárenia ministra Plavčana, no aj jej rozdeľovanie stimulov na vedu zožalo kritiku opozície, ministerka však hlasovanie o odvolaní vo februári 2019 ustála.^[26]

Tesne pred odchodom z funkcie oznámila, že nepodpíše Kmotríkovi dodatok o navýšení ceny štadióna.^[27] Vyhla sa tak tesne najväčšiemu škandálu svojej kariéry, keď tri týždne pred voľbami nakoniec nepreposlala Kmotríkovi štátnych 90 miliónov eur, ktoré jej poslal na účet ministerstva minister za SMER-SD Ladislav Kamenický. Pôvodná zmluvná cena výstavby športovej infraštruktúry štadiónu bola 60 miliónov eur s DPH.^[28] Vo februári 2020 (už po tom, čo Kmotrík dostal dotáciu 27,2 milióna eur) prebehla verejná diskusia, či má štát akceptovať navýšenie ceny, ktorú má ešte zaplatiť. Minister Peter Plavčan prekročil svoju právomoc, keď podpísal dodatok a zmluvu o budúcej kúpnej zmluve s NFŠ, a. s., a dohodol maximálnu sumu 75,2 milióna eur. Ministerstvo školstva pod vedením ministerky Lubyovej a historicky prvého štátneho tajomníka iba pre oblasť športu Jozefa Gönciho navrhlo túto sumu ešte zvýšiť o ďalších 23,247 milióna eur na celkovo 98,447 milióna eur.^[29] Vláda SR 29. januára 2020 so zvýšením ceny súhlasila a 7. februára 2020 minister financií Ladislav Kamenický (SMER-SD) poukázal na účet Ministerstva školstva sumu 90 936 400 eur, ^[29] a toto všetko bez zverejnenia ďalších podkladov a len mesiac pred voľbami do NR SR. Prípadná kúpa štadióna by aj bez navýšenia bola najväčšia verejná investícia do športu v dejinách samostatnej SR od roku 1993.^[29][30][30]

V súvislosti s reálnou hodnotou výstavby, avizovanými signálmi o zvýšení celkovej ceny za výstavbu a prípadným vyšším príspevkom štátu ministerka uviedla už v decembri 2019, že rezort nedisponuje zatiaľ žiadnou cenovou kalkuláciou zo strany zhotoviteľa. Lubyová váhala len mierne a nevidela v investovaní 100 miliónov do Ficovho obľúbeného futbalu nijaký problém. Ministerstvo si však podľa jej slov objednalo znalecký posudok na hodnotu štadióna.^[28]

„Keď ho budeme mať v rukách, budeme vedieť, akú hodnotu má toto aktívum celé,“ dodala.^[28]

Sama Lubyová sa na svojom osobnom facebookovom profile ešte vo funkcii ministerky chválila viacerými úspechmi, napríklad tým, že predložila zákon o kvalite vysokých škôl a na jeho základe bola zriadená Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo (SAAVS).^[31] Predseda výkonnej rady SAAVS je Robert Redhammer.^[32]

Kritizovaná bola zo strany učiteľov základných a stredných škôl za zásadné zmeny v zákone o pedagogických zamestnancoch, ktoré ministerstvo školstva nepredložilo na medzirezortné pripomienkové konanie.^[33]

Nezúčastnila sa rokovania vlády 11. marca 2020, ktoré riešilo, ako zabrániť šíreniu pandémie koronavírusu. Na tomto rokovaní vlády boli prítomní všetci ministri, s výnimkou práve Lubyovej. Tá za seba poslala len štátnu tajomníčku Oľgu Nachtmannovú. Viaceré opatrenia, ktoré by mali zamedziť šíreniu koronavírusu, sa týkali práve školstva (zavretie všetkých škôl na minimálne 14 dní).^[34]

Ministerstvo školstva na čele s Lubyovou v rámci stimulov na vývoj a výskum rozdalo viac ako 33 miliónov eur. Začiatkom roku 2019 upozornila Nadácia Zastavme korupciu na viaceré pochybenia, ku ktorým pri tom došlo. V niekoľkých hodnoteniach projektov firiem nesedeli súčty bodov alebo obsahovali zhodné či identické hodnotenia. Ministerstvo tiež podpísalo zmluvy so siedmimi spoločnosťami, ktoré neboli zapísané v Registri partnerov verejného sektora, čo ako povinnosť ukladá zákon. Nadácia upozornila aj na to, že najviac peňazí, takmer štyri milióny eur, išlo michalovskému podnikateľovi Martinovi Babiarovi, ktorý v minulosti podnikal s Andrejom Dankom.^[35] Po zverejnení týchto informácií firmy o stimuly neprišli a ministerka, ktorá s nimi podpisovala zmluvy, síce za to čelila vo februári 2019 odvolávaniu, no za vyslovenie nedôvery zo 105 prítomných poslancov hlasovalo za 43 a proti 65. Sama však odvolala šéfa sekcie vedy na ministerstve Mareka Hajduka.^[36] V decembri 2020 už nové vedenie ministerstva informovalo o zastavení šiestich z týchto projektov. Nový štátny tajomník pre vedu a výskum Ľudovít Paulis povedal, že zo šiestich projektov bola pri troch konštatovaná nedostatočná kvalita, pri ďalších troch pochybnosti o nakladaní s prostriedkami, ktoré im boli pridelené. Za roky 2020 a 2021 mali tieto projekty dostať stimuly v objeme takmer 1,6 milióna eur. Vo viacerých prípadoch riešenie týchto projektov bude ukončené ku koncu roka 2020 a v roku 2021 teda nebudú pokračovať a nebudú financované.^[35]

Po odchode z politiky sa Lubyová vrátila naspäť do SAV, kde ďalej pôsobila v Prognostickom ústave Centra spoločenských a psychologických vied SAV.^[37]

Je dcérou fyzika Štefana Lubyho^[38], bývalého predsedu Slovenskej akadémie vied (1995 – 2009).

Zomrela 20. novembra 2023 „po dlhej a ťažkej chorobe“.^[9] V roku 2020 jej diagnostikovali rakovinu pankreasu.^[39][40]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Martina Lubyová

• Diela Martiny Lubyovej v súbornom katalógu Slovenskej národnej knižnice
• Články týkajúce sa Martiny Lubyovej na portáli teraz.sk TASR