Max Vladimirovič Aľpert (rus. Макс Владимирович Альперт; * 18. marec 1899, Simferopoľ - † 30. november 1980, Moskva) bol sovietsky novinársky fotograf, jeden z priekopníkov sériovej reportážnej fotografie. Stál pri počiatkoch modernej fotožurnalistiky v dvadsiatych a tridsiatych rokoch v bývalom ZSSR. Spoločne s fotografmi ako boli Arkadij Šajchet, Alexander Rodčenko, Boris Ignatovič, Georgij Petrusov alebo Ivan Šagin sa stali nástrojom programovej, centrálne riadenej a didakticky zameranej propagandy.^[1][2][3]

Spolu so svojim bratom študoval fotografiu v Odese (1914). Po občianskej vojne, pracoval ako fotografický korešpondent v "Rabočej gazete" v Moskve. V dvadsiatych rokoch sa stal členom Asociácie fotografov v Moskve. V tridsiatych rokoch pracoval v časopisoch ZSSR na strojke, kde publikoval asi 50 fotoreportáží. Najvýznamnejšie diela tohoto obdobia boli zrealizované pri výstavbe elektrárne v Magnitogorsku (Magnitka), pri pokladaní Turksiba a pri stavbe Veľkého Ferganského kanála.

Alpert pracoval súčasne v novinách Pravda, kde robil portréty temer všetkých hlavných sovietskych a radu zahraničných politikov, vojakov, spisovateľov a hráčov. Počas Veľkej vlasteneckej vojny pracoval ako dopisovateľ pre TASS a Sovinformbjuro, Alpert pracoval na bojisku ako v tyle, tak v čelných bojových líniách. Je autorom práce Kombat, ktorá sa stala symbolom tejto vojny.

Na konci vojny bol v Prahe a v Berlíne a fotografoval víťaznú prehliadku 24. júna 1945 v Moskve. V povojnových rokch pracoval v rôznych redakciách. Bol hlavným fotografickým korešpondentom tlačovej agentúry Novosti.

Spoločne s Arkadijom Šajchetom sa stal zakladateľom viaczáberových reportáží. Najznámejšia bola ich práca Rodina Filippových – 52 fotografií rozprávalo príbeh robotníka a jeho rodiny. Fotoreportáž bola tiež vytlačená v novinách nemeckých komunistov Arbeiter Illustrierte Zeitung a stretla sa na počiatku 30. rokov s veľkým ohlasom v Nemecku, Česko-Slovensku, i ďalších európskych krajinách. Vedľa významnej spoločenskej úlohy zohrala tiež dôležitú úlohu ako prvé významné dielo, ktoré dokázalo rovnocennosť a veľké potencionálne možnosti viaczáberových reportáží, sérií a fotofejtónov.^[2]

Je nositeľom Radu červenej hviezdy, Radu Vlasteneckej vojny II. stupňa, dvomi Radmi červenej zástavy práce a ďalšími medailami. Je zaslúžilým pracovníkom kultúry RSFSR.
Rad jeho prác sa uchováva v zbierke negatívov v Národnom múzeu súčasnej histórie Ruska.

• "Antológia sovietskej fotografie, 1941-1945" Nakladateľstvo Planeta, Moskva 1987
• PROPAGANDA & DREAMS, Edition Stemmle 1999 ISBN 3-908161-80-0

1. ↑ Okruhy otázek pro magisterské zkoušky z dějin fotografie, Ateliér reklamní fotografie – dějiny oboru 2007/2008.
2. ↑ ^{a b} Archivovaná kópia . . Dostupné online. Archivované 2009-08-15 z originálu.
3. ↑ http://vystavy.kdykde.cz/fotografie/praha/14311___fotostrojka---sovetska-fotografie-1917-1941^{[nefunkčný odkaz}

• Max Alpert (G. Čudakov, Velká radost - práce), časopis Sovjetskoje foto roku 1979 №3

• Макс Альперт. Возвращение из неволи Archivované 2007-09-27 na Wayback Machine (po rusky)
• «Взгляд на войну через объектив» (po rusky)
• Кто же был легендарным комбатом?^{[nefunkčný odkaz} (po rusky)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Альперт, Макс Владимирович na ruskej Wikipédii a Max Alpert na českej Wikipédii.