F-15E Strike Eagle
F-15E 391. stíhacej letky Vzdušných síl USA
Typ	viacúčelové bojové lietadlo
Výrobca	McDonnell Douglas Boeing Defense, Space & Security
Prvý let	31. marec 1987
Zavedený	30. september 1989
Charakter	v službe
Hlavný používateľ	United States Air Force Vzdušné sily Kórejskej republiky Kráľovské saudské vzdušné sily Izraelské vzdušné sily
Vyrobených	420
Cena za kus	asi 172 miliónov dolárov (objednávka Kataru z roku 2017)[1]
Portál letectvo

McDonnell Douglas (teraz Boeing) F-15E Strike Eagle je americké dvojmotorové viacúčelové bojové lietadlo, určené na vybojovanie vzdušnej nadvlády ako aj na útoky na pozemné ciele za akéhokoľvek počasia počas dňa i noci. Je odvodené z úspešného typu F-15 Eagle, ktorý sa vyznačoval vysokou úspešnosťou vo vzdušných súbojoch, ale mal len obmedzené schopnosti pôsobiť proti pozemným cieľom. Okrem toho, že F-15E našiel široké uplatnenie v americkom letectve, stal sa z neho aj úspešný exportný artikel a asi 200 týchto lietadiel bolo dodaných zahraničným zákazníkom.

Vznik a vývoj

V marci 1981 oznámilo americké letectvo spustenie programu Enhanced Tactical Fighter (ETF), ktorého úlohou bolo nájsť náhradu za lietadlá F-111 Aardvark. Hlavnými požiadavkami na nové lietadlo bola schopnosť nadzvukového letu a schopnosť preniknúť aj do chránenej oblasti s jadrovou výzbrojou. Navyše lietadlo malo byť schopné vyplniť misiu samostatne, bez potreby sprievodných stíhačiek a lietadiel elektronického boja.

Svoje návrhy na nové taktické bojové lietadlo zaslali poprední výrobcovia leteckej techniky General Dynamics a McDonnell Douglas. Prvá zo zmienených firiem bola výrobcom Aardvarku a veľmi dobre si uvedomovala jeho nedostatky. Zároveň však stála aj za vývojom veľmi výkonného lietadla F-16 Fighting Falcon, ktoré sa pár rokov predtým začalo úspešne zavádzať do amerického letectva. Nemenej významným hráčom na trhu bol však aj McDonnell Douglas, ktorý slávil úspech so svojim programom F-15 Eagle.

General Dynamics dúfal, že zúročí svoje skúsenosti s F-16 a predstavil verziu F-16E, známu tiež ako F-16XL. Toto lietadlo malo upravené delta krídlo, ktoré vystupovalo z trupu takmer po celej dĺžke stroja. Celý trup bol predĺžený, delta krídla prevzali úlohu nadzvukových stabilizátorov a vďaka ich zväčšeniu vznikol priestor na pridanie ďalších závesných bodov.

McDonnell Douglas mal nad General Dynamics istú výhodu, pretože už drak F-15 Eagle vyvíjal s ohľadom na to, aby malo lietadlo schopnosti viacúčelového stroja. A to aj napriek tomu, že F-15 bola vyvíjaná v duchu hesla „not a pound for air-to-ground“ (ani kilo navyše pre schopnosti vzduch-zem) a stala sa výkonnou stíhačkou na vybojovanie vzdušnej nadvlády. Svoj variant Strike Eagle so schopnosťami pôsobiť aj proti pozemným cieľom ponúkla firma McDonnell Douglas americkému letectvu dokonca štyri mesiace predtým, ako boli vôbec zverejnené požiadavky programu ETF. McDonnell Douglas navrhoval vybaviť existujúci drak F-15 vylepšenou avionikou, ktorá by rozšírila spôsobilosti lietadla vykonávať misie zamerané na ničenie pozemných cieľov. Cieľom navrhovaného programu mala byť modernizácia 206 lietadiel F-15A/B a 304 lietadiel F-15C/D, ktoré v tej dobe prevádzkovalo americké letectvo. Hoci sa firme McDonnell Douglas nepodarilo uzavrieť zmluvu na Strike Eagle, naďalej pracovala úpravách starších verzií F-15.

Táto snaha sa McDonnell Douglasu vyplatila a v súťaži o program ETF nakoniec porazila General Dynamics. Dňa 24. februára 1984 nakoniec podpisuje zmluvu na vývoj a výrobu lietadiel F-15E Strike Eagle. Celkové náklady sa odhadovali 1,5 miliardy amerických dolárov a USAF plánovalo kúpiť 393 dvojmiestnych F-15E.

Dňa 31. marca 1987 vzlietol F-15E prvýkrát k oblohe. O rok neskôr, v apríly 1988, bolo prvé z vyrobených lietadiel dodané 405. taktickému výcvikovému krídlu na základni Luke a začal sa výcvik prvých pilotov. Počiatočné operačné spôsobilosti získal Strike Eagle 30. septembra 1989, avšak plnohodnotnej prevádzke nových lietadiel bránil až do nasledujúceho roka nedostatok náhradných dielov.^[2]

Konštrukcia

F-15E Strike Eagle vybavený dvojmiestnym kokpitom s tandemovým usporiadaním, kde pilot sedí vpredu a vzadu je miesto operátora zbraňových systémov. V prednej časti kabíny posádky sa nachádzajú tri viacúčelové obrazovky a Heads-Up displej (HUD). V zadnej časti kabíny sú štyri veľké obrazovky, na ktorých operátor vidí celú škálu zbraní, dostupné hrozby, mapy pohybujúce sa v reálnom čase, režim výberu cieľov, prostriedky elektronického boja, výstup z radaru a rôznych iných systémov lietadla.

Strike Eagle je vybavený výkonným radarovým systémom APG-70, ktorý umožňuje pilotovi pôsobiť proti akýmkoľvek vzdušným hrozbám, zatiaľ čo sa operátor zbraňových systémov sústreďuje na nájdenie a zničenie pozemných cieľov. V roku 2016 podpísalo americké letectvo so spoločnosťou Boeing zmluvu, na základe ktorej získa 28 lietadiel F-15E nový palubný radar s aktívnym elektronickým skenovaním AN/APG-82(V)1. Táto modernizácia by mala byť ukončená do začiatku roka 2019.^[3]

Súčasťou výbavy je aj systém LANTIRN, ktorý pozostáva z dvoch kontajnerov - navigačného a zameriavacieho. Systém umožňuje F-15E lietať v nízkych nadmorských výškach aj počas nepriaznivého počasia a v noci. LANTIRN dokáže automaticky sledovať vybrané ciele a odovzdáva tieto informácie iným palubným počítačovým systémom (vrátane zbraňového).

Strike Eagle je poháňaný dvojicou motorov Pratt & Whitney F100-PW-220 alebo -229 s prídavným spaľovaním. Motory umožňujú dosiahnuť lietadlu maximálnu rýchlosť 2,5 Machu a dostup 18 200 m. Vďaka ich vysokému výkonu a digitálnemu systému prevádzky dokáže lietadlo akcelerovať aj pri strmom stúpaní.

V konfigurácii vzduch-vzduch môže F-15E niesť štvoricu striel krátkeho dosahu AIM-9 Sidewinder a štvoricu striel dlhého dosahu AIM-120 AMRAAM alebo osem AMRAAMov. Proti pozemným cieľom môže byť Strike Eagle vyzbrojený celou škálou gravitačných bômb, laserom navádzaných bômb alebo riadených striel vzduch-zem.

Vďaka nízkemu plošnému zaťaženiu nedošlo k strate obratnosti, čo umožňuje lietadlu vykonávať ostré otáčky aj bez veľkej straty rýchlosti. Dolet lietadla bol predĺžený inštaláciou dvojice konformných palivových nádrží, z ktorých každá má objem 2800 l. Nielen že nemajú taký zásadný vplyv na zvýšenie odporu lietadla ako externé palivové nádrže, ale navyše je na nich umiestnených šesť závesných bodov.^[4]

Operačné nasadenie

Vojna v Perzskom zálive

Hneď po spustení operácie Desert Storm (Púštna búrka) boli americké lietadlá F-15E presunuté z Ománu na saudskoarabskú základňu Al Kharj, známu tiež ako Prince Sultan. A práve odtiaľ zaútočili 17. januára 1991 na niekoľko odpaľovacích zariadení balistických rakiet Scud, ktoré sa nachádzali v západnom Iraku. V priebehu jednej noci vzlietlo celkovo 24 bojových lietadiel Strike Eagle a zaútočili na Scudy na piatich rôznych miestach.

Takmer všetky stroje boli vyzbrojené dvomi raketami vzduch-vzduch AIM-9M a 12 kazetovými bombami Mk20 Rockeye. Výnimkou bolo niekoľko lietadiel, ktoré zaútočili na Scudy na letisku H2 a niesli po 12 bômb Mk82. Zvyčajne boli F-15E v Iraku vyzbrojené až štyrmi strelami AIM-9, ale počas tejto misie by v danej konfigurácii prekročili maximálny limit vzletovej hmotnosti. Pri hmotnosti 36 700 kg boli piloti limitovaní manévrami s maximálnym preťažením 3 g. Toto obmedzenie platilo až dovtedy, kým neznížili hmotnosť stroja buď odhodením bômb alebo spálením určitého množstva paliva.

Bombardovanie statických odpaľovacích zariadení bolo pre pilotov F-15E pomerne jednoduché. Palubný rádiolokátor AN/APG-70 dokázal vytvoriť tak podrobné mapy cieľových lokalít, že na nich bolo vidieť aj tenké línie pletivového oplotenia.

Väčšina posádok sa dostala do cieľových oblastí nízkym letom rýchlosťou 1 000 km/h. Prvé stroje zhodili svoje bomby na ciele o 03:05 miestneho času z výšky asi 91 m.^[5]

Nasledujúci deň sa konal útok na ropnú stanicu blízko Basry, ktorá bola silno chránená systémami protivzdušnej obrany S-125, 2K12 Kub, 9K33 Osa a Roland. Počas tohto náletu prišlo americké letectvo o jedno bojové lietadlo F-15E, ktoré sa zrútilo zrejme v dôsledku paľby irackej PVO.^[6]

Používatelia

Izrael

Izraelské vzdušné sily disponujú 25 strojmi F-15I.

Katar

Katarské vzdušné sily v decembri 2017 objednali 36 lietadiel, ktoré majú byť dodané do konca roku 2022.

Kórejská republika

Vzdušné sily Kórejskej republiky disponujú 59 lietadlami F-15K.

Saudská Arábia

Kráľovské saudské vzdušné sily disponujú 87 lietadlami F-15S/SA.

Singapur

Vzdušné sily Singapurskej republiky disponujú 40 strojmi F-15SG.

Spojené štáty

United States Air Force disponujú 213 strojmi F-15E.^[7]

Špecifikácie (F-15E)

Technické údaje

• Posádka: 2 (pilot a operátor zbraňových systémov)
• Dĺžka: 19,43 m
• Rozpätie: 13,05 m
• Výška: 5,63 m
• Nosná plocha : 56,50 m²
• Hmotnosť (prázdny): 14 300 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 36 700 kg
• Pohonná jednotka: 2 × dvojprúdový motor Pratt & Whitney F100-PW-220 alebo −229 s prídavným spaľovaním
  • Suchý ťah: 2× 64.9 kN (pre -220)
  • Ťah s forsážou: 2× 105.7 kN (pre -220) alebo 129.7 kN (pre -229)

Výkony

• Maximálna rýchlosť: 3 017 km/h vo vysokej letovej hladine(Mach 2,5)
• Bojový dolet: 1 270 km
• Preletový dolet: 3 900 km s 3 prídavnými palivovými nádržami
• Dostup: 18 200 m
• Stúpavost: 260 m/s
• Plošné zaťaženie: 358 kg/m²
• Ťah/Hmotnosť: 0,93
• Preťaženie: 9 g

Výzbroj

• 1 kanón M61A1 Vulcan kalibru 20 mm so zásobou 500 nábojov
• 11 externých závesníkov s nosnosťou do 7 300 kg
  • Strely vzduch-vzduch:
    • 4× AIM-7 Sparrow
    • 4× AIM-9 Sidewinder
    • 8× AIM-120 AMRAAM
  • Strely vzduch-zem:
    • 6× AGM-65 Maverick
    • 2× AGM-84 Harpoon
    • 2× AGM-84H/K SLAM-ER
    • AGM-130
    • AGM-154 Joint Standoff Weapon
    • AGM-158 JASSM
  • Bomby:
    • Mark 82
    • Mark 84
    • GBU-15
    • GBU-10
    • GBU-12
    • GBU-24
    • GBU-27
    • GBU-28
    • JDAM (GBU-31, GBU-38, GBU-54)
    • GBU-39 Small Diameter Bomb
    • B-61
    • B-83
    • CBU-87 alebo CBU-103
    • CBU-89 alebo CBU-104
    • CBU-97 alebo CBU-105
    • CBU-107 Passive Attack Weapon

Referencie

Pozri aj

• Suchoj Su-30

Portál letectvo