Mermeros (starogr. Μέρμερος – Mermeros, lat. Mermerus) je v gréckej mytológii syn hrdinu Iasóna a jeho manželky Médeie.^[1][2]

Keď Mermerov otec Iasón a matka Médeia prišli po dlhej a strastiplnej cesty z Kolchidy so zlatým rúnom do Iólku, kráľ Pelias Iasónovi ani napriek splnenej úlohe a danému sľubu nechcel vydať vládu. Iasón sa preto za pomoci Médeie Peliovi pomstil.^[3] Ľstivá čarodejnica Médeia najprv omladila Iasónovho otca Aisóna tak, že mu vypustila z tela krv a nahradila ju kúzelnou tekutinou.^[2] Keď to videli dcéry Pelia požiadali, aby rovnakým spôsobom vrátila mladosť aj ich otcovi. Médeia samozrejme súhlasila a poradila im aby otcovi v spánku prerezali hrdlo, ale Médeia mu už vytečenú krv nenahradila a Pelias umrel.^[3] Pretože pomsta vedie len k ďalšej pomste, Peliov syn Akastos okamžite Iásona s Médeiou z Iólku vyhnal.^[3]

Svoje útočisko nakoniec našli u korintského kráľa Kreonta, u ktorého potom niekoľko rokov žili šťastne a Médeia v tomto čase porodila dvoch synov Mermera a Fereta. Iasón však znova zatúžil po moci, a preto obrátil svoju pozornosť ku Kreontovej dcére Glauke,^[2] ktorej sa tiež páčil a Kreón bol následne ochotný ho prijať za svojho zaťa a odovzdať mu vládu.^[1] Iasón vysvetľoval Médeii, že ju napriek tomu stále ľúbi a svoj úmysel odôvodnil tým, že myslí na zabezpečenie svojich synov. Ale urazená Médeia to nebola ochotná strpieť a jej veľká láska k nemu sa v okamihu zmenila na veľkú nenávisť.^[3] Jej následná pomsta bola strašná, najprv otrávila Glauku, potom aj Kreonta a manžela Iasóna potrestala vraždou ich vlastných detí Mermera a Fereta.^[4] Médeia sa potom uchýlila pod ochranu aténskeho kráľa Aigea,^[2] ten ju však za ďalší pokus zabiť jeho syna Thésea tiež vyhnal.^[2] Médeia následne zmizla podľa niektorých mýtov na východe, údajne v zemi za riekou Tigris, v zemi ktorá dostala po nej meno Média.^[2][3]

1. ↑ ^{a b} Hyginus, Fabulae 25.
2. ↑ ^{a b c d e f} Apollodoros, Kronika, 1,9,28.
3. ↑ ^{a b c d e} Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 283–286.
4. ↑ Hyginus, Fabulae 239.