O iných významoch výrazu Mesiac pozri Mesiac (rozlišovacia stránka).

Mesiac
Mesiac, ako ho vidí pozorovateľ na Zemi
Základné informácie
Satelit	Zeme
Poradie od planéty	jediný
Orbitálne (obehové) vlastnosti
Veľká polos	384 400 km
Obvod orbity	2 413 402 km
Excentricita	0,0554
Pericentrum	363 104 km
Apocentrum	405 696 km
Perióda obehu	27,321 661 d (27 d 7 h 43,2 min)
Priemerná obežná rýchlosť	1,022 km/s
Uhol sklonu dráhy k rovníku planéty	kolíše (pozri ďalej) od 28,60° do 18,30°
Uhol sklonu dráhy k ekliptike	5,145 396°
Dĺžka výstupného uzla	125,08°
Argument pericentra	318,15°
Fyzikálne vlastnosti
Rovníkový priemer	3 476,2 km (0,273 Zeme)
Polárny priemer	3 472,0 km (0,273 Zeme)
Sploštenosť	0,0012
Plocha povrchu	3,793 × 107 km² (0,074 Zeme)
Objem	2,197 × 1010 km³ (0,020 Zeme)
Hmotnosť	7,347 673×1022 kg (0,0123 Zeme)
Priemerná hustota	3,344 g/cm3
Gravitácia na rovníku	1,622 m/s2 (0,1654 g)
Úniková rýchlosť	2,38 km/s
Perióda rotácie	27,321 661 d (synchrónna)
Rýchlosť rotácie	16,655 km/h (na rovníku)
Odklon osi rotácie k orbite mesiaca	kolíše (pozri ďalej) od 3,60° do 6,69°
Odklon osi rotácie k ekliptike	1,5424°
Rektascenzia severného pólu	266,8577° (17 h 47 min 26 s)
Deklinácia severného pólu	65,6411°
Albedo	0,12
Priemerná povrchová teplota	250 K (−23 °C)
Atmosférický tlak	3 × 10−13kPa
Ďalšie odkazy
Commons	Commons:Category:Moon|Mesiac
Astronomický portál  Portál slnečná sústava

Mesiac (o názvoch pozri nižšie) je prirodzené vesmírne teleso obiehajúce okolo Zeme. Je jej jediným dlhodobým prirodzeným satelitom. Jeho symbolom je kosák: .

Mesiac je približne guľatý a tvorený horninami, pričom obe vlastnosti sú u iným mesiacov v slnečnej sústave pomerne vzácne. Priemerná vzdialenosť medzi Mesiacom a Zemou je 384 403 km, mierne sa však mení v dôsledku jeho eliptickej dráhy. Priemer Mesiaca je 3 476 kilometrov, čo predstavuje asi štvrtinu priemeru Zeme. Vďaka relatívne veľkému rozmeru (je piatym najväčším spomedzi stoviek známych mesiacov slnečnej sústavy) a blízkosti k Zemi je okrem Slnka jediným vesmírnym telesom, ktoré možno vidieť voľným okom ako kotúčik a dokonca rozoznávať najväčšie útvary na jeho povrchu. Aj voľným okom sú na Mesiaci badateľné tmavšie škvrny, ktoré sa nazývajú moria (Mare). V skutočnosti však ide o veľké plochy stuhnutej lávy z dávnych geologických procesov. Kvapalná voda a v podstate ani atmosféra sa na Mesiaci nenachádzajú, čo je zase medzi inými mesiacmi bežný rys.

Pri obehu Mesiaca okolo Zeme sa striedajú mesačné fázy. V jednotlivých fázach vidíme rôzne veľkú časť jeho Slnkom osvetlenej strany. Najmenšiu časť tejto osvetlenej strany vidíme v nove (0 %) a najväčšiu v splne (100 %). Medzi fázou Mesiaca a časťou dňa (noci), v ktorej pozorujeme Mesiac na pozemskej oblohe, existuje súvislosť. Fázy sa vystriedajú približne za 29,5 dňa a tento časový interval sa stal základom pre kalendárny mesiac.

Mesiac zohráva dôležitú úlohu pri udržiavaní sklonu osi rotácie Zeme v určitých medziach, čo má za následok stabilné striedanie ročných období z dlhodobého časového hľadiska. Mesiac sa svojou gravitáciou podstatne podieľa na prílive a odlive na Zemi. Je tiež kľúčovým elementom pri zatmeniach Slnka a Mesiaca.

Ako naše najbližšie vesmírne teleso bol Mesiac odjakživa prirodzeným cieľom výskumu prostredníctvom kozmonautiky. Bol prvým telesom, ku ktorému sa ľudstvo pokúsilo vyslať kozmickú sondu (Pioneer 0), prvým telesom, okolo ktorého kozmická sonda úspešne preletela (Luna 1), dopadla naň (Luna 2), mäkko na ňom pristála (Luna 9) a vrátila sa z neho so vzorkami (Luna 16). Je to tiež jediné vesmírne teleso navštívené ľudskou posádkou. V roku 1969 pristáli Neil Armstrong a Buzz Aldrin ako prví ľudia na Mesiaci. Zásluhou nepilotovaného aj pilotovaného výskumu, ako aj pozemských pozorovaní, je Mesiac hneď po Zemi najpreskúmanejším objektom slnečnej sústavy.

Názovupraviť | upraviť zdroj

V astronómii sa toto teleso označuje ako Mesiac (s veľkým m), inak aj ako mesiac (s malým m); napríklad je "let na Mesiac", ale "spln mesiaca" alebo "spln Mesiaca".^[1][2][3][4]

Iný, zriedkavejší názov je Luna (v astronómii)^[5] či luna (najmä poeticky)^[6]; toto slovo pochádza z latinčiny, kde luna znamená Mesiac, mesačnú noc a (s veľkým L) bohyňu Mesiaca.^[7].

Prídavné mená k vyššie uvedeným slovám sú mesačný a lunárny.

V cudzích slovách, ktorých prvá časť znamená Mesiac či mesačný, sa spravidla používa výraz selen(o)-, napr. selenológia, selenocentrický, Seleniti^[8]. Toto selen(o)- pochádza z gréckeho σελήνη – seléné, čo je grécky výraz pre Mesiac a bohyňu Mesiaca Seléné^[9].

Dve stranyupraviť | upraviť zdroj

Mesiac je v synchrónnej rotácii so Zemou, čo znamená, že jedna strana Mesiaca („privrátená strana“) je stále obrátená k Zemi. Druhú, „odvrátenú stranu“, nie je možné zo Zeme z väčšej časti vidieť, okrem malých častí na okraji disku, ktoré možno príležitostne vidieť vďaka librácii. Väčšina odvrátenej strany bola až do éry kozmických sond celkom neznáma. Táto synchrónna rotácia je výsledkom otočného momentu, ktorý spomaľoval rotáciu Mesiaca v jeho skorej histórii, až došlo k rezonancii obehu a rotácie.

Odvrátená strana sa občas nazýva tiež „temnou stranou“. „Temná“ v tomto prípade znamená „neznáma a skrytá“ a nie „bez svetla“; v skutočnosti prijíma odvrátená strana v priemere rovnaké množstvo slnečného svetla ako privrátená strana. Kozmická loď na odvrátenej strane Mesiaca by bola odrezaná od priamej rádiovej komunikácie so Zemou, preto prvé pristátie kozmickej sondy na nej prebehlo až niekoľko desaťročí po prvom pristátí na privrátenej strane Mesiaca.

Odlišujúcim rysom odvrátenej strany je takmer úplná absencia tmavých škvŕn (oblastí s nízkym albedom), tzv. morí.

Prvú mapu Mesiaca, urobenú z pozorovaní ďalekohľadom, nakreslil Thomas Harriot v roku 1609. Odvrátenú stranu Mesiaca prvýkrát odfotografovala sonda Luna 3 v roku 1959; veľmi podrobné mapy Mesiaca boli urobené v rámci programu Apollo.

90° západne	Privrátená strana	90° východne
	Odvrátená strana

Obehupraviť | upraviť zdroj

Mesiac vykoná kompletný obeh Zeme asi za jeden kalendárny mesiac. Každú hodinu sa Mesiac posunie vzhľadom na hviezdy o vzdialenosť zhruba rovnú jeho uhlovému priemeru, približne o 0,5°. Mesiac, na rozdiel od väčšiny satelitov iných planét, má orbitu blízku rovine ekliptiky a nie rovine zemského rovníku.

Niektoré spôsoby nazerania na obeh sú podrobnejšie rozobraté v nasledujúcej tabuľke, ale dva najbežnejšie sú: siderický mesiac, čo je doba úplného obehu vzhľadom na hviezdy, trvajúci asi 27,3 dní, a synodický mesiac, čo je doba, ktorú zaberie dosiahnutie rovnakej fázy, dlhá približne 29,5 dňa. Rozdiel medzi nimi je spôsobený tým, že v priebehu obehu prejde Zem aj Mesiac určitú vzdialenosť na orbite okolo Slnka.

Za jeden siderický mesiac Zem obehne okolo Slnka uhol asi 26,9° – pri pozorovaní zo Zeme to pozorujeme tak, že Slnko sa posunie o ten istý uhol po ekliptike smerom na východ, prejde približne jedno znamenie zvieratníka. Mesiac sa teda musí posunúť o ten istý uhol 26,9° okolo Zeme, aby sme na Zemi pozorovali rovnakú fázu. Dĺžka synodického mesiaca je 29d 12h 44 m 02,8s – 29,530 59 stredných slnečných dní.

Po ubehnutí jedného siderického mesiaca opíše Mesiac okolo Zeme 360°, no potrebuje ešte asi 2d 5h, aby sa dostal do rovnakej polohy vzhľadom na Zem a Slnko – do rovnakej fázy pozorovanej zo Zeme.

Mesiac je na svojej obežnej dráhe udržiavaný gravitačnou silou Zeme. Rovnako aj Mesiac pôsobí svojou gravitačnou silou na Zem, čo sa prejavuje najmä kolísavou zmenou výšky hladín morí a oceánov. Mesiac spôsobuje svojou gravitáciou zdvih hladiny, ktorému hovoríme príliv na privrátenej strane Zeme k Mesiacu a súčasne odstredivá sila spôsobuje príliv aj na odvrátenej strane Zeme (vzhľadom na to, že aj Zem obieha okolo spoločného ťažiska s Mesiacom). Poklesu hladiny v dôsledku slabnúceho pôsobenia gravitačnej sily Mesiaca na území medzi stranou privrátenou k Mesiacu a odvrátenou od neho hovoríme odliv. Bežný interval medzi jedným a druhým prílivom je 12 hodín a 25 minút, čo je dané dobou rotácie Zeme okolo vlastnej osi a obehu Mesiaca okolo Zeme. Rozdiel výšky hladiny medzi prílivom a odlivom môže byť aj viac ako 19 metrov (Fundyjský záliv v Severnej Amerike / Kanada).

Prílivová vlna je synchronizovaná s obehom Mesiaca okolo Zeme. Synchrónnosť rotácie je presná iba v priemere, pretože mesačná orbita má istú výstrednosť. Keď je Mesiac v perigeu, jeho rotácia je pomalšia ako pohyb po obežnej dráhe, čo nám umožňuje vidieť asi osem stupňov dĺžky z jeho východnej (pravej) strany navyše. Na druhej strane, keď sa Mesiac dostane do apogea, jeho rotácia je rýchlejšia ako pohyb po obežnej dráhe, čo odkrýva ďalších osem stupňov dĺžky z jeho západnej (ľavej) strany. To sa nazýva optická librácia v dĺžke. Slapové vzdutie Zeme spôsobené mesačnou gravitáciou sa oneskoruje za príslušnou polohou Mesiaca z dôvodu odporu oceánskeho systému – najmä kvôli zotrvačnosti vody a treniu, ako sa prelieva cez oceánske dno, preniká do zálivov a ústí riek a zase sa z nich vracia. Následkom toho je časť zemského rotačného momentu pomaly premieňaná do obehového momentu Mesiaca, takže sa Mesiac pomaly vzďaľuje od Zeme rýchlosťou asi 38 mm za rok a súčasne sa tak spomaľuje rotačná doba Zeme okolo svojej osi (v geologickej minulosti trval rok aj viac ako 400 dní – dni boli kratšie).

Pretože je mesačná orbita naklonená k zemskému rovníku, zdá sa, že Mesiac osciluje hore a dole (podobne ako ľudská hlava, keď kýva na súhlas) pri svojom pohybe v ekliptikálnej šírke (deklinácia). Tento jav sa nazýva optická librácia v šírke a odkrýva pozorovateľovi z polárnych oblastí Mesiaca asi sedem stupňov šírky.

Na koniec, pretože je Mesiac vzdialený iba asi 60 zemských polomerov, pozorovateľ na rovníku vidí Mesiac v priebehu noci z dvoch bodov vzdialených od seba jeden zemský priemer. Táto vlastnosť sa nazýva optická librácia paralaktická a odkrýva asi jeden stupeň mesačnej dĺžky.

Zem a Mesiac obiehajú okolo ich barycentra alebo všeobecnejšie ťažiska, ktoré leží asi 4 700 km od zemského stredu (asi 3/4 cesty k povrchu). Pretože sa barycentrum nachádza pod povrchom Zeme, zemský pohyb sa dá popísať ako „hojdanie“. Ak sa pozrieme z pozemského severného pólu, Zem a Mesiac rotujú proti smeru hodinových ručičiek okolo svojich osí; Mesiac obieha Zem proti smeru hodinových ručičiek a Zem obieha Slnko tiež proti smeru hodinových ručičiek.

Môže vyzerať zvláštne, že sklon lunárnej orbity a vychýlenia mesačnej osi rotácie sú v prehľade vypísané ako významne sa meniace. Tu je potrebné poznamenať, že sklon orbity je meraný vzhľadom na primárnu rovníkovú rovinu (v tomto prípade zemskej) a vychýlenie osi rotácie vzhľadom na normál voči rovine orbity satelitu (mesačnej). Pre väčšinu satelitov planét, nie však pre Mesiac, tieto konvencie odrážajú fyzikálnu realitu a ich hodnoty sú preto stabilné.

Isaac Asimov navrhol považovať Zem a Mesiac za „dvojplanétu“ a to preto, že napriek tomu, že Zem je mnohonásobne hmotnejšia, má na obežnú dráhu Mesiaca len 46% vplyv ako Slnko. Rovina mesačnej orbity zachováva sklon 5,145 396° vzhľadom na ekliptiku (orbitálnu rovinu Zeme) a mesačná os rotácie má stálu výchylku 1,5424° vzhľadom na normále na rovnakú rovinu. Rovina mesačnej orbity vykonáva rýchlu precesiu (čiže jej prienik s ekliptikou rotuje v smere hodinových ručičiek) počas 6793,5 dní (18,5996 rokov), z dôvodu gravitačného vplyvu zemskej rovníkovej deformácie. V priebehu tejto periódy sa preto zdá, že sklon roviny mesačnej orbity kolíše medzi 23,45° + 5,15° = 28,60° a 23,45° − 5,15° = 18,30°. Súčasne sa javí, že výchylka osi mesačnej rotácie vzhľadom na normál na rovinu obežnej dráhy Mesiaca kolíše medzi 5,15° + 1,54° = 6.69° a 5,15° − 1,54° = 3,60°. Za povšimnutie stojí, že výchylka zemskej osi tiež reaguje na tento proces a sama kolíše o 0,002 56° na každú stranu okolo svojej priemernej hodnoty; tento jav sa nazýva nutácia.

Body, v ktorých Mesiac pretína ekliptiku, sa nazývajú „lunárne uzly“: severný (alebo vzostupný) uzol je tam, kde Mesiac prechádza na sever ekliptiky; južný (alebo zostupný) je tam, kde prechádza na juh. Zatmenie Slnka nastáva, ak sa uzol stretne s Mesiacom v nove; zatmenie Mesiaca, ak sa uzol stretne s Mesiacom v splne.

Striedanie mesačných fázupraviť | upraviť zdroj

Dochádza k nemu preto, že Slnko osvetľuje vždy inú časť mesačného povrchu. Ako sa mení poloha Mesiaca voči Slnku a Zemi, mení sa vzhľad Mesiaca ako ho vidíme zo Zeme.

• V nove je natočená k Zemi tmavá strana a Mesiac nie je zo Zeme viditeľný s výnimkou prípadu, kedy leží presne na priamke prechádzajúcej Slnkom a Zemou; vtedy pozorujeme zatmenie Slnka.

O dva – tri dni sa Mesiac objaví na západe po západe Slnka ako tenký kosáčik. Zo dňa na deň kosáčik Mesiaca dorastá (vyzerá ako písmeno D) a posúva sa na východ (každý deň vychádza neskôr ako v predchádzajúci). Na nočnej oblohe ho vídame večer.

• V prvej štvrti je vidieť polovica osvetlenej pologule Mesiaca. Mesiac ďalej pribúda.
• V splne je osvetlená celá privrátená pologuľa Mesiaca. Žiari po celú noc, pretože je presne oproti Slnku. Z tohto dôvodu vychádza, keď zapadne slnko a zapadá, keď vychádza slnko. Potom Mesiac opäť ubúda.
• Posledná štvrť – opäť je viditeľná už len polovica osvetlenej pologule Mesiaca, ale ide o druhú polovicu než je tá, ktorú sme pozorovali v prvej štvrti. Mesiac naďalej ubúda až do kosáka v tvare „C“ je na rannej oblohe, smeruje opäť až k novu, ktorý je začiatkom nového cyklu fáz.

Medzi dvoma novmi uplynie takmer 29,5 dňa, hovoríme tomu lunácia.

Mnemotechnická pomôcka pre fázy Mesiaca:

• Mesiac dorastá – tvar písmena D
• Mesiac cúva – tvar písmena C

Pôvodupraviť | upraviť zdroj

Sklon mesačnej orbity robí možnosť, že by sa Mesiac vytvoril spolu so Zemou, alebo že by bol zachytený neskôr, nepravdepodobnou. Jeho pôvod je predmetom mnohých vedeckých debát.

Jedna z dávnejších špekulácií – teória odtrhnutia predpokladala, že sa Mesiac odtrhol zo zemskej kôry vplyvom odstredivej sily, zanechávajúc za sebou dnešné oceánske dno ako jazvu. Tento koncept by však vyžadoval príliš rýchlu počiatočnú rotáciu Zeme. Niektorí si mysleli, že sa Mesiac sformoval inde a bol zachytený na terajšiu obežnú dráhu (teória zachytenia).

Iní dávali prednosť teórii spoločného vzniku, podľa ktorej vznikli Zem a Mesiac zhruba v rovnakom čase z akreačného disku. Táto teória však nevie vysvetliť nedostatok železa na Mesiaci. Ďalší navrhli, že sa Mesiac mohol sformovať z úlomkov zachytených na obežnú dráhu po kolízii asteroidov alebo planetesimál.

Teória dvoch mesiacov, ktorá je podložená počítačovým modelom, hovorí o dvoch telesách, ktoré pôvodne obiehali Zem, ale časom sa v malej rýchlosti zrazili (okolo 7000 km/hod). Väčšie teleso malo mať trojnásobok hmotnosti menšieho. Táto teória dobre vysvetľuje asymetrie v zložení Mesiaca.^[10]

V súčasnosti sa prijíma Teória veľkého impaktu, podľa ktorej Mesiac pochádza z vyvrhnutého materiálu po kolízii formujúcej sa žeravej Zeme s planetesimálou veľkosti Marsu (pracovne nazývanou Theia).

Geologické obdobia Mesiaca sú definované na základe datovania rôznych významných impaktov v mesačnej histórii.

Slapové sily deformovali predtým žeravý Mesiac do tvaru elipsoidu s jeho hlavnou osou nasmerovanou k Zemi.

Vekupraviť | upraviť zdroj

Analýza vzoriek hornín (pomer vzácnych rádioaktívnych prvkov) z misií Apollo určila vek Mesiaca na 50 miliónov rokov po vzniku slnečnej sústavy.^[11]

Fyzikálne charakteristikyupraviť | upraviť zdroj

Zloženieupraviť | upraviť zdroj

Pred viac ako 4,5 miliardami rokov pokrýval povrch Mesiaca tekutý oceán magmy. Vedci sa domnievajú, že jeden typ lunárnych kameňov, KREEP (K – draslík, REE – rare earth elements – kovy vzácnych zemín, P – fosfor) predstavuje po chemickej stránke zvyšok tohto magmatického oceánu. KREEP je vlastne zmes toho, čo vedci nazývajú „nekompatibilné prvky“: tie, ktoré sa nemohli zapojiť do kryštalickej štruktúry, zostali mimo nej a vyplávali na povrch magmy. Pre výskumníkov je KREEP vhodným svedkom schopným podať správu o vulkanickej histórii mesačnej kôry a zaznamenať frekvenciu dopadov komét a iných nebeských telies.

Mesačná kôra je zložená z rôznych prvkov, hlavne kyslíka (41 – 45 %), kremíka, hliníka, vápnika, železa, horčíka a titánu ostatné 1 % tvoria mangán, sodík, draslík a fosfor.^[12] Pri bombardovaní kozmickým žiarením vyžaruje každý prvok späť do vesmíru vlastnú radiáciu ako gama lúče. Niektoré prvky ako urán, tórium a draslík sú rádioaktívne a produkujú gama lúče samy od seba. Gama lúče sú však, nezávisle od toho, čo ich spôsobuje, pre každý prvok navzájom rôzne – všetky produkujú jedinečné spektrálne čiary, zistiteľné spektrometrom.

Kompletné globálne zmapovanie Mesiaca podľa miery výskytu týchto prvkov sa dosiaľ neuskutočnilo. Niektoré kozmické sondy ho však uskutočnili na časti Mesiaca; sonda Galileo sa touto činnosťou zaoberala počas svojho preletu okolo Mesiaca v roku 1992.2 Predpokladá sa, že celkové zloženie Mesiaca je podobné ako zemské, až na nedostatok prchavých prvkov a železa.

Geografia povrchuupraviť | upraviť zdroj

Mesiac je pokrytý desiatkami tisíc kráterov s priemerom väčším ako 1 km². Väčšina je stará stovky miliónov alebo miliardy rokov; neprítomnosť atmosféry, počasia a nových geologických procesov zabezpečuje, že väčšina z nich zostane prakticky navždy zachovaná. Krátery vznikli väčšinou v dôsledku dopadu meteoritov, niektoré možno aj sopečnou činnosťou (v kráteri Alphonsus sú zistené výrony oxidu uhličitého). Na južnej pologuli je vidieť najvýraznejší kráter Tycho s rozbiehajúcimi sa svetlými lúčmi (typickými pre mladé krátery), v oblasti morí východnej pologule aj voľnými očami vidíme kráter Kopernik, ktorého priemer je približne 100 km.

Najväčší kráter na Mesiaci a naozaj najväčší známy kráter v slnečnej sústave tvorí panvu South Pole-Aitken. Tento kráter sa nachádza na odvrátenej strane blízko južného pólu, má priemer 2 240 km a hĺbku 13 km.

Tmavé a relatívne jednotvárne mesačné planiny sa nazývajú moria (po latinsky mare, v množnom čísle maria), pretože starí astronómovia verili, že ide o moria naplnené vodou. V skutočnosti ide o rozsiahle prastaré čadičové prúdy lávy, ktoré vyplnili panvy veľkých impaktných kráterov. Svetlejšie vrchoviny sa označujú ako pevniny (po latinsky terra, v množnom čísle terrae). Moria sa nachádzajú takmer výlučne na privrátenej strane Mesiaca, na odvrátenej je iba niekoľko rozptýlených fľakov. Vedci sa domnievajú, že asymetria v mesačnej kôre je spôsobená synchronizáciou medzi mesačnou rotáciou a obehom okolo Zeme. Táto synchronizácia vystavuje odvrátenú stranu Mesiaca častejším dopadom asteroidov a meteoritov ako privrátenú stranu, na ktorej neboli moria prekryté krátermi tak rýchlo.

Najvrchnejšiu časť mesačnej kôry tvorí nesúdržná kamenná vrstva rozdrvených hornín a prachu nazývaná regolit. Kôra aj regolit nie sú po celom Mesiaci rozložené rovnomerne. Hrúbka kôry kolíše od 60 km na privrátenej strane do 100 km na odvrátenej strane. Hrúbka regolitu sa pohybuje od 3 do 5 m v moriach a od 10 do 20 m vo vrchovinách.

V roku 2004 zistil tím vedený Dr. Benom Busseym z Univerzity Johnsa Hopkinsa na základe obrázkov získaných sondou Clementine, že štyri hornaté oblasti lemujúce 73 km široký kráter Peary na mesačnom severnom póle sa zdajú byť osvetlené po celý mesačný deň. Tieto nemenované „hory večného svetla“ môžu existovať vďaka extrémne malej výchylke mesačnej osi, ktorá na druhej strane umožňuje tiež existenciu večného tieňa na dne mnohých polárnych kráterov. Na menej hornatom južnom póle oblasti večného svetla nenájdeme, aj keď okraj krátera Shackleton je osvetlený až 80 % mesačného dňa. Obrázky z Clementine boli získané, keď severná mesačná pologuľa zažívala letné obdobie a nie je známe, či sa tieto hory v zimnom období predsa len neschovali do tieňa.

Teplota Mesiacaupraviť | upraviť zdroj

Priemerná teplota na povrchu Mesiaca je -23°C. Na osvetlenej časti teplota stúpa až na +127 °C, na tmavej časti klesá až na −173 °C. Na Mesačných póloch, v celoročne zatienených kráteroch, však teplota môže klesať až na teploty −240 °C.^[14] Pod povrchom sa teplota rýchlo stabilizuje a je celoročne takmer konštantná.

V mieste pristátia Apolla 15 bola v rokoch 1972 – 1974 nameraná nasledovná teplota:

• v hĺbke 45 cm min. 252 K, max 254 K (−21 až −19 °C)
• v hĺbke 138 cm min. 253 K, max 253,5 K (−20 °C)^[15]

Predpokladá sa, že teplota mesačného jadra, priemeru približne 330 km, dosahuje +1400°C.

Prítomnosť vodyupraviť | upraviť zdroj

Voda v kvapalnom skupenstve na mesačnom povrchu nevydrží. Pri vystavení slnečnému žiareniu sa voda rýchlo rozkladá procesom známym ako fotodisociácia a stráca sa vo vesmíre. Od šesťdesiatych rokov 20. storočia však vedci predpokladali, že vodný ľad sa môže ukladať nárazom komét alebo môže vzniknúť reakciou lunárnych hornín bohatých na kyslík s vodíkom zo slnečného vetra, zanechávajúc stopy vody, ktoré by mohli pretrvávať v chladných a trvalo zatienených kráteroch na oboch póloch Mesiaca.^[16][17] Počítačové simulácie naznačujú, že až 5 400 km² povrchu môže byť v neustálom tieni.^[18] Prítomnosť použiteľného množstva vody na Mesiaci je dôležitým faktorom pri mesačnom osídľovaní, alternatívna prepravy vody zo Zeme by bola neúmerne drahá.^[19]

Odvtedy sa zistilo, že na lunárnom povrchu existujú stopy po vode.^[20] V roku 1994 bistatický radarový experiment, ktorý sa nachádzal na sonde Clementine, naznačil existenciu malých zamrznutých káps vody blízko povrchu. Neskoršie radarové pozorovania observatória Arecibo však naznačujú, že tieto nálezy môžu byť skôr horniny vyvrhnuté z mladých impaktných kráterov.^[21] V roku 1998 neutrónový spektrometer na kozmickej lodi Lunar Prospector ukázal, že vysoké koncentrácie vodíka sú prítomné v prvom metre hĺbky regolitu v blízkosti polárnych oblastí.^[22] Kúsky sopečnej lávy privezené späť na Zem na palube Apolla 15 vykazovali vnútri malé množstvo vody.^[23]

Sonda Čandraján-1 z roku 2008 odvtedy potvrdila existenciu povrchového vodného ľadu pomocou palubného prístroja Moon Mineralogy Mapper. Spektrometer v odraze slnečného žiarenia pozoroval absorpčné línie typické pre hydroxyl, ktoré poskytujú dôkaz o veľkom množstve vodného ľadu na lunárnom povrchu. Sonda ukázala, že koncentrácia môže byť až 1 000 ppm.^[24] Merania odrazového spektra z tieňov potvrdili v roku 2018 vodný ľad na 20° zemepisnej šírky od oboch pólov.^[25] Ľad bol umiestnený lokálne.^[26] V roku 2009 spoločnosť LCROSS poslala na mesačný povrch nárazový pristávací modul s hmotnosťou 2 300 kg do trvalo zatieneného polárneho kráteru a vo vyvrhnutom materiáli detegovala najmenej 100 kg vody.^[27][28] Ďalšie skúmanie údajov LCROSS ukázalo, že množstvo zistenej vody je bližšie k 155 ± 12 kg.^[29]

V máji 2011 bolo v inklúziách mesačnej vzorky 74220 nájdených 615 – 1 410 ppm vody.^[30] Išlo o slávnu vzorku „oranžovej pôdy“ s vysokým obsahom titánu pozbieranej počas misie Apollo 17 v roku 1972. Inklúzie sa vytvorili počas výbušnej erupcie na Mesiaci približne pred 3,7 miliardami rokov. Táto koncentrácia je porovnateľná s koncentráciou magmy vo vrchnom zemskom plášti. Tento objav, aj keď má značný selenologický význam, nie je pre kolonizáciu Mesiaca použiteľný – vzorka pochádza z hĺbky niekoľko kilometrov a pri súčasných technológiách je ťažba vody nereálna.

Analýza dát z Mesiac Mineralogy Mapper (M3) odhalila v auguste 2018 prvýkrát „definitívny dôkaz“ o vodnom ľade na lunárnom povrchu.^[31][32] Dáta odhalili zreteľné reflexné stopy vodného ľadu na rozdiel od prachu a iných reflexných látok.^[33] Ľadové usadeniny boli nájdené na severných a južných póloch, hoci sú na juhu hojnejšie. Voda sa nachádza v trvalo zatienených kráteroch a štrbinách, čo jej umožňuje pretrvávať vo forme ľadu na povrchu, pretože je chránená pred slnkom.^[31][33]

V októbri 2020 potvrdila NASA pomocou stratosférického infračerveného teleskopu SOFIA prítomnosť vody na slnkom osvetlenom povrch Mesiaca. Ide o malé množstvo, približne 0,35 l na 1 m³. Pre porovnanie je to 100-krát menej ako na Sahare. Našla sa v kráteri Clavius. Ako sa dokáže voda udržať na povrchu nie je zatiaľ zrejmé.^[34][35]

Magnetické poleupraviť | upraviť zdroj

Oproti Zemi má Mesiac veľmi slabé magnetické pole. Zatiaľ čo časť mesačného magnetizmu je považovaná za jeho vlastný (ako pásmo mesačnej kôry nazývané Rimae Sirsalis), je možné, že zrážka s inými nebeskými telesami jeho magnetické vlastnosti posilnila. To, či teleso slnečnej sústavy bez atmosféry ako Mesiac môže získať magnetizmus vďaka dopadom komét a asteroidov, je dlhotrvajúcou vedeckou otázkou. Magnetické merania môžu poskytnúť tiež informácie o veľkosti a elektrickej vodivosti mesačného jadra – tieto výsledky by vedcom pomohli lepšie porozumieť pôvodu Mesiaca. Napríklad, pokiaľ by sa ukázalo, že jadro obsahuje viac magnetických prvkov (ako je železo) ako Zem, ubralo by to teórii veľkého impaktu na vierohodnosti (aj keď sú tu alternatívne vysvetlenia, podľa ktorých by mesačná kôra mala tiež obsahovať menej železa).

Štúdia z roku 2020 tvrdí, že Mesiac musel mať minulosti vnútorné dynamo a impakty iných telies na jeho povrchu negenerujú dostatočne veľké magnetické polia.^[36]

Vedci na University of Texas v Austine vytvorili hypotézu, podľa ktorej mal Mesiac pred 4 miliardami rokmi jadro obklopené tekutým oceánom magmy. Oceán rotáciou vytváral silné magnetické pole. Merania skál, ktoré doniesli misie Apollo, preukázali, že Mesiac mal v minulosti nad povrchom silné magnetické pole. Pred 3,5 miliardami rokov toto pole postupne zaniklo.^[37]

Atmosféraupraviť | upraviť zdroj

Mesiac má relatívne nevýznamnú a riedku atmosféru. Jedným zo zdrojov tejto atmosféry je odplyňovanie – uvoľňovanie plynov, napríklad radónu, ktorý pochádza hlboko z mesačného vnútra. Ďalším dôležitým zdrojom plynov je slnečný vietor, ktorý je rýchlo zachytávaný mesačnou gravitáciou.

Atmosféra v minulostiupraviť | upraviť zdroj

Súčasný stav atmosféry trvá približne 3 miliardy rokov. Pred týmto obdobím mal Mesiac hustú atmosféru vytvorenú vulkanickou činnosťou (mal cca 1,5 krát väčší atmosférický tlak ako súčasný Mars). Za 70 miliónov rokov sa vytratila.^[38]

Prášenie na Mesiaciupraviť | upraviť zdroj

Neďaleko sondy Surveyor 3 pristála 19. novembra 1969 pilotovaná misia Apollo 12. Nakoľko na Mesiaci je nevýznamná atmosféra, posádku Apolla 12 prekvapila vrstva prachu na sonde, ktorá tam pristála len dva roky pred nimi. Prach na sonde mohol pochádzať z piatich zdrojov:

• jemný prach, elektrostaticky vznášaný pri zionizovaní povrchu Mesiaca slnečným svetlom^[39][40]
• sekundárny prach katapultovaný dopadajúcimi meteoritmi
• prach dopadajúci z vesmíru
• prach z neďalekého pristátia lunárneho modulu Intrepid misie Apollo 12
• prach zvírený vlastnou sondou pri pristávaní

Tektonikaupraviť | upraviť zdroj

Mesiac je tektonicky aktívny. Misie Apollo zaznamenali 28 slabých otrasov. Podľa analýzy z roku 2019 sú tieto otrasy spôsobené schladením a následným zmršťovaním telesa. Dôkazom sú aj relatívne mladé násuny.^[41]

Zatmenieupraviť | upraviť zdroj

Hlavné články: Zatmenie Slnka a Zatmenie Mesiaca

Hoci ide naozaj len o zhodu okolností, uhlové priemery Mesiaca a Slnka videné zo Zeme sú v rámci svojich zmien schopné sa navzájom prekrývať, takže je možné ako úplné tak aj prstencové zatmenie Slnka. Pri úplnom zatmení Mesiac celkom zakrýva slnečný disk a slnečná koróna je viditeľná voľným okom.

Pretože sa vzdialenosť medzi Mesiacom a Zemou veľmi pomaly zväčšuje, uhlový priemer Mesiaca sa zmenšuje. To znamená, že pred niekoľkými miliónmi rokov pri zatmení Slnka Mesiac Slnko vždy úplne zakryl a nemohlo nastať žiadne prstencové zatmenie. Z toho ale vyplýva, že za niekoľko miliónov rokov už nebude Mesiac schopný Slnko úplne zakryť a žiadne úplné zatmenia už nebudú.

Zatmenia nastávajú iba vtedy, keď sa Slnko, Zem a Mesiac nachádzajú v jednej priamke. Zatmenia Slnka môžu nastať iba ak je Mesiac v nove; zatmenie Mesiaca iba ak je v splne.

Pozorovanie Mesiacaupraviť | upraviť zdroj

Mesiac (a tiež Slnko) sa zdajú byť väčšími, keď sa približujú k horizontu. Je to čisto psychologický efekt (pozrite sa na Mesačné ilúzie). Uhlový priemer Mesiaca zo Zeme je asi pol stupňa.

Rôzne svetlejšie a tmavšie zafarbené oblasti (najmä moria) tvoria vzor videný rôznymi kultúrami ako mesačný muž, králik a bizón a pod. Krátery a horské masívy tiež patria medzi nápadné mesačné rysy.

Počas najjasnejšieho splnu môže mať Mesiac magnitúdu asi −12,6. Pre porovnanie, Slnko má magnitúdu −26,8.

Mesiac je najjasnejší v noci, ale občas (mimo splnu a novu) je možné ho vidieť aj počas dňa.

Pre ľubovoľné miesto na Zemi kolíše najväčšia výška Mesiaca počas dňa v približne rovnakých medziach ako najväčšia výška Slnka a závisí na ročnom období a mesačnej fáze. Napríklad v zime putuje Mesiac najvyššie, ak je v splne, v lete je zase najvyššie vtedy, ak je v nove.

Pozrite sa tiež na: Fázy Mesiaca.

Librácia Mesiacaupraviť | upraviť zdroj

Librácia Mesiaca je oscilácia okolo jeho strednej pozície. Skladá sa z librácie v šírke a dĺžke. K tomu sa dá pripočítať aj denná librácia, ktorá umožňuje na rovníku vidieť z Mesiaca ešte o 57' viac z každej strany.^[42] Smerom k pólom táto paralaktická librácia klesá k nule.

Prieskum Mesiacaupraviť | upraviť zdroj

Prvý človekom vyrobený predmet, ktorý dosiahol Mesiac, bola automatická sovietska sonda Luna 2, ktorá na neho dopadla 4. septembra 1959 o 21:02:24 Z. Odvrátená strana bola po prvýkrát vyfotografovaná 7. októbra 1959 sovietskou sondou Luna 3. Luna 9 bola prvou sondou, ktorá mäkko pristála na Mesiaci a 3. februára 1966 priniesla obrázky mesačného povrchu. Prvým umelým satelitom Mesiaca bola sovietska sonda Luna 10 (odštartovala 31. marca 1966).

Členovia posádky Apolla 8, Frank Borman, Jim Lovell a William Anders, sa 24. decembra 1968 stali prvými ľuďmi, ktorí na vlastné oči videli odvrátenú stranu Mesiaca.

Ľudia po prvýkrát pristáli na Mesiaci 20. júla 1969, čím vyvrcholili studenou vojnou inšpirované vesmírne preteky medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi americkými. Prvým mužom, ktorý kráčal po mesačnom povrchu, bol Neil Armstrong, veliteľ americkej misie Apollo 11. Posledným človekom, ktorý stál na Mesiaci, bol Eugene Cernan, ktorý v rámci misie Apollo 17 kráčal po Mesiaci v decembri 1972. Pozri aj: Kompletný zoznam lunárnych astronautov.

Posádka Apolla 11 nechala na Mesiaci 23×18 cm doštičku z nehrdzavejúcej ocele na oslavu pristátia, ktorá je schopná priniesť základné informácie o návšteve akýmkoľvek iným bytostiam, ktoré by ju mohli vidieť. Nápis na nej hovorí:

Tu sa ľudia z planéty Zem prvýkrát dotkli nohami Mesiaca. Júl, LP 1969.

Prišli sme v mieri v mene celého ľudstva.

Doštička zobrazuje dve strany planéty Zem a je podpísaná tromi astronautmi a prezidentom USA Richardom Nixonom.

Mesačné vzorky privezené na Zem pochádzajú zo šiestich misií s ľudskou posádkou, z troch misií Luna (číslo 16, 20 a 24) a z čínskej sondy Čchang-e 5.

Na Mesiac boli dopravené tiež dva Lunochody, pohyblivé, na diaľku zo Zeme riadené prieskumné prostriedky (osemkolesové). Prý Lunochod bol dopravený na Mesiac sovietskou kozmickou sondou Luna 17 (pristál v Mori dažďov v roku 1970). Získal snímky povrchu, skúmal chemické zloženie a mechanické vlastnosti povrchu Mesiaca.

Po poslednej sovietskej sonde Luna 24 z roku 1976 bol prieskum Mesiaca na dlhšiu dobu obmedzený. Opätovne boli k Mesiacu nové sondy vyslané až v 90. rokoch: išlo o prvé japonské mesačné sondy Hiten a Hagoromo a o americkú sondu Clementine. Postupne sa záujem o kozmický prieskum Mesiaca obnovuje. Vo februári 2004 sa americký prezident George W. Bush prihlásil k plánu na obnovenie letov k Mesiacu s posádkou do roku 2020 (hoci neskôr bol tento plán zrušený). V súčasnosti prebieha program Artemis, ktorý má na mesačný povrch vrátiť Američanov v nových kozmických lodiach Orion vynášaných novými nosnými raketami. Artemis už ale nie je výlučne americký projekt, vzniká v spolupráci s viacerými kozmickými agentúrami.

Skupina štyroch spolupracujúcich vesmírnych agentúr tiež plánuje na obežnej dráhe okolo Mesiaca postaviť vesmírnu stanicu Lunar Gateway. ^[43][44]

Európska vesmírna agentúra rovnako ako Čínska ľudová republika majú tiež plán na skoré vypustenie ďalších sond na prieskum Mesiaca. Európska kozmická sonda SMART 1 odštartovala 27. septembra 2003 a na mesačnú orbitu vstúpila 15. novembra 2004. Dva roky sledovala mesačný povrch a vytvárala jeho röntgenovú mapu.^[45][46]

Čína deklarovala ambiciózne plány na výskum Mesiaca a skúmanie vhodných nálezísk pre ťažbu na Mesiaci, hľadá najmä izotop hélium 3 využiteľný ako energetický zdroj na Zemi.^[47]

Japonsko a India sa tiež chystajú na Mesiac. Japonci už načrtli plány svojich nadchádzajúcich misií k nášmu susedovi: Lunar-A^[48] a Selene^[49]. Japonská vesmírna agentúra (JAXA) dokonca plánuje obývanú lunárnu základňu. Prvým pokusom Indie bol automatický orbitálny satelit Čandraján-1, ktorý nasledovali misie Čandraján-2 a Čandraján-3. Čínska sonda Čchang-e 3 sa po dlhom období stala v decembri 2013 prvou misiou, ktorá uskutočnila na Mesiaci mäkké pristátie. Ďalšia čínska sonda, Čchang-e 4, sa v januári 2019 stala prvou sondou v histórii, ktorá pristála na odvrátenej strane Mesiaca. Čchang-e 5 sa 16. decembra 2020 vrátila na Zem a priniesla z Mesiaca 1,731 kg vzoriek. Ide o prvé vzorky po 40 rokoch.^[50] Svoju sondu k Mesiacu vypustilo po 47 ročnej pauze aj Rusko - ide o pristávací modul Luna 25.^[51]

Výsledky výprav, štúdií a výskumu je možné nájsť aj voľne prístupné. Napríklad anglické stránky Lunar and Planetary Institute. ^[52]

Ľudské poznanie Mesiacaupraviť | upraviť zdroj

Staroveké názoryupraviť | upraviť zdroj

• Anaximandros tvrdí, že sa látka plodiaca od večnosti teplo a chlad pri vzniku tohto sveta oddelila a že z nej okolo vzduchu, ktorý obklopuje zem, vyrástla akási ohnivá guľa ako kôra okolo stromu. Keď sa potom táto guľa roztrhla a rozdelila do rozličných kruhovitých pásov, vznikli Slnko, Mesiac a hviezdy.

12 A 10 (z Pseudoplutarcha)

• Nebeské telesá vznikli vo forme ohnivého kruhu, vylúčili sa totiž z ohňa v kozme a sú obklopené vzduchom. Ako prieduchy sú na nich určité otvory v podobe píšťal, v ktorých sa objavujú nebeské telesá. Preto keď sa tieto prieduchy zapchajú, vznikajú zatmenia. Aj pribúdanie a ubúdanie Mesiaca sa uskutočňuje podľa toho, ako sa zapchávajú alebo otvárajú prieduchy.

12 A 11 (z Hippolyta)

Mýty a ľudová kultúraupraviť | upraviť zdroj

Hlavný článok: Mesiac (mytológia)

Mesačný cyklus Mesiaca, oproti ročnému cyklu Slnka, býva v mnohých kultúrach spájaný so ženským menštruačným cyklom. Mnohé z najznámejších mytológií majú preto ženské mesačné božstvá, ako napríklad grécka bohyňa Seléné a Phoebe a ich olympská následníčka Artemis, ich rímske ekvivalenty Luna a Diana, alebo trácka Bendis. Tieto kultúry mali vo väčšine mužských bohov Slnka.

Aj keď spojenie ženskosti a Mesiaca je zreteľné, neboli výnimkou ani mužskí bohovia Mesiaca, ako napríklad Nanna alebo Sin v Mezopotámii, Mani v germánskej mytológii, Thoth v egyptskej, japonský boh Tsukuyomi a Tēcciztēcatl v aztéckej mytológii. Tieto kultúry mali zvyčajne ženské bohyne Slnka.

Mesiac ako múzaupraviť | upraviť zdroj

Hlavný článok: Mesiac v umení a literatúre

Mesiac je zdrojom mnohých prác v umení a literatúre a inšpiráciou pre nespočetné množstvo iných. Je motívom vizuálneho umenia, filmov, poézie, prózy a hudby. K najznámejším patria Beethovenova Sonáta mesačného svitu, vedecko-fantastické romány Cesta na Mesiac od Julesa Verna či The Moon is a Harsh Mistress (v češtine „Měsíc je drsná milenka“) od Heinleina.

Astrológiaupraviť | upraviť zdroj

Hlavný článok: Mesiac (astrológia)

V západnej astrológii Mesiac symbolizuje princíp intuície, fantázie, podvedomej činnosti, citového života, snivosti a obrazotvornosti. Formuje psychiku a inšpiráciu. Ovláda všetky prírodné formy, rytmicitu orgánov. Vo všeobecnosti Mesiac predstavuje ženský princíp, kým na druhej strane Slnko reprezentuje mužský princíp.

V čínskej kozmológii je Mesiac identifikovaný so ženskosťou – yin. Je to najmä preto, že ženský menštruačný cyklus korešponduje s lunárnym mesiacom, približne 28 alebo 29 dní.

Vedecké poznanieupraviť | upraviť zdroj

5 000 rokov starý otesaný kameň v írskom Knowth asi predstavuje Mesiac, a ak je to pravda, tak ide o najstaršie dodnes objavené zobrazenie. V stredoveku, ešte pred vynájdením ďalekohľadu, už niektorí ľudia rozpoznali, že je Mesiac guľa, hoci si ešte mysleli, že je „dokonale takmer hladký“.

V roku 1609 nakreslil Galileo Galilei do svojej knihy Sidereus Nuncius jednu zo svojich prvých kresieb Mesiaca pozorovaného ďalekohľadom a poznamenal, že nie je hladký, ale má krátery. Neskôr v 17. storočí nakreslili Giovanni Battista Riccioli a Francesco Maria Grimaldi mapu Mesiaca a pomenovali mnoho kráterov menami, ktoré poznáme dodnes.

Na mapách sa temné časti mesačného povrchu nazývali „moria“ (po latinsky mare, v množnom čísle maria) a svetlejšie časti sú pevniny (po latinsky terra, v množnom čísle terrae). Možnosť existencie vegetácie na Mesiaci či dokonca osídlenia „selenitmi“ seriózne spomínali niektorí významní astronómovia až do prvých desaťročí 19. storočia.

Ešte v roku 1835 sa veľa ľudí dalo „napáliť“ sériou článkov v denníku New York Sun o vymyslenom objave exotických zvierat žijúcich na Mesiaci. Naproti tomu prakticky v rovnakom čase (počas rokov 1834 – 1836) publikovali Wilhelm Beer a Johann Heinrich von Mädler svoje štvordielne kartografické dielo Mappa Selenographica a v roku 1837 knihu Der Mond, ktorá solídnym spôsobom zdôvodnila záver, že Mesiac nemá žiadne vodné plochy ani pozorovateľnú atmosféru.

Spornou otázkou zostávalo, či sa rysy Mesiaca môžu meniť. Niektorí pozorovatelia prehlasovali, že isté malé krátery sa objavujú a zase miznú, v 20. storočí sa však zistilo, že ide o omyly, vzniknuté pravdepodobne rozdielnymi svetelnými podmienkami alebo nepresnosťami v starých nákresoch. Na druhej strane dnes vieme, že občas dochádza k javu odplyňovania.

Počas nacistického obdobia v Nemecku presadzovali nacistickí vodcovia teóriu Welteislehre, ktorá prehlasovala, že Mesiac je tvorený pevným ľadom.

Odvrátená strana Mesiaca bola celkom neznáma až do preletu sondy Luna 3 v roku 1959. Jej rozsiahle zmapovanie bolo uskutočnené v rámci programu Lunar Orbiter v 60. rokoch 20. storočia.

Referencieupraviť | upraviť zdroj

www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk