MiG-17
MiG-17 počas letovej ukážky
Typ	stíhacie lietadlo
Výrobca	Kujbyševský letecký závod č. 1 Stalina Gorkovský letecký závod č. 21 Ordžonikidzeho Tbiliský letecký závod č. 31 G. Dimitrova Komsomoľskoamurský letecký závod č. 126 Novosibirský letecký závod č. 153 V. P. Čkalova Moskovský letecký závod č. 155 Wytwórnia Sprzętu Komunikacyjnego nr 1
Prvý let	14. januára 1950
Zavedený	1951
Vyradený	začiatok 70. rokov (v ZSSR)
Charakter	vyradený
Hlavný používateľ	Vojenské vzdušné sily ZSSR Vzdušné sily Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády Poľské vzdušné sily Vzdušné sily Vietnamskej ľudovej armády
Výroba	1951 – 1958
Vyrobených	7 999 ks v ZSSR plus v licencii ďalších 2 825
Varianty	PZL-Mielec Lim-6 Šen-jang J-5
Portál letectvo

Mikojan-Gurevič MiG-17 (rus. Микоян и Гуревич МиГ-17) (označenie NATO "Fresco") je prúdové stíhacie lietadlo, vyvinuté v ZSSR a postupne od roku 1952 používané vzdušnými silami mnohých krajín v rôznych variantoch. Licenčná produkcia prebiehala v Poľsku (ako PZL Mielec Lim-5 a Lim-6) a Čínskej ľudovej republike (ako J-5).

Vznik a vývoj

MiG-17 vznikol ako celokovový samonosný stredoplošník so šípovitým krídlom a jeho dizajn bol založený na úspešnom dizajne svojho predchodcu – MiGu-15, pričom najväčšia zmena oproti MiGu-15 bola zmena konštrukcie krídel. Tie mali pri koreni šípovitosť 45° a na vonkajšej časti 42°. Ďalšími viditeľnými zmenami boli tri aerodynamické plôtiky na každom krídle oproti dvom na MiGu-15, predĺžená zadná časť, kýlový hrebeň – pre zvýšenie pozdĺžnej stability – s pätkou chrániacou trup lietadla pri pristávaní. Celková konštrukcia MiGu-17 bola podobná MiGu-15 a obe lietadlá používali rovnaký motor Klimov VK-1. Nové lietadlo dostalo označenie I-330 (SI).

Prvý prototyp SI-01 prvýkrát vzlietol 14. januára 1950 a jeho pilotom bol Ivan Ivaščenko. Vo februári 1950 na ňom tento pilot vo vodorovnom lete dosiahol rýchlosť 1 114 km/h (M=1,03) vo výške 2 200 m. Po havárii tohto prototypu 17. marca 1950 (I. Ivaščenko pri nej zahynul) sa skúšky druhého prototypu SI-02 začali až po viac ako roku. Tie sa skončili 20. júna 1951 rozhodnutím zaradiť lietadlo pod označením MiG-17 do sériovej produkcie. Odhadovalo sa, že pri použití rovnakého motora bude MiG-17 rýchlejší o 40 – 50 km/h oproti MiGu-15 a bude mať aj lepšiu ovládateľnosť vo väčších výškach. Po začiatku sériovej produkcie bolo lietadlo niekoľkokrát modifikované a vylepšované.

Základná verzia MiGu-17 bolo viacúčelové stíhacie lietadlo vyzbrojené tromi kanónmi. Mohlo slúžiť aj ako stíhací bombardér i keď jeho bombová záťaž bola v porovnaní s ostatnými lietadlami vtedajšej doby a podobnej konštrukcie ľahšia. Namiesto bombovej záťaže niesol častejšie prídavné nádrže.

Z druhej verzie prototypu SI-02 čoskoro vznikla verzia MiG-17P do každého počasia, vybavená radarom RP-1 Izumrud. Na jar 1953 vstúpila do produkcie verzia MiG-17F, ktorá bola vybavená motorom VK-1F s prídavným spaľovaním, ktoré dopomohlo k celkovému vyššiemu výkonu (nový motor zvyšoval výkon po dobu troch minút o 25 %). Ďalšou výrobnou verziou bol MiG-17PF s motorom VK-1F spolu s radarom Izumrud.

V roku 1956 vznikla z malej série 47 lietadiel verzia MiG-17PM vyzbrojená štyrmi raketami vzduch-vzduch Kaliningrad K-5 (RS-2U alebo AA-1 Alkali pod označením NATO). Takisto vznikla aj malá séria prieskumnej verzie MiG-17R s motorom VK-1F. Celkovo bolo v ZSSR do zastavenia výroby roku 1958 vyrobených niekoľko tisíc kusov rôznych verzií MiGu-17.

Výzbroj a výstroj

Verzie pre denné stíhanie (MiG-17 a MiG-17F) boli vyzbrojené dvoma kanónmi Nudeľman-Richter NR-23 kalibru 23 mm (každý s 80 nábojmi) a jedným kanónom Nudeľman N-37 (so 40 nábojmi) umiestnenými na spoločnej lafete pod nasávacím otvorom. Na zameriavanie paľby slúžil automatický gyroskopický zameriavač ASP-4NM. Verzie vybavené radarom Izumrud (MiG-17P a MiG-17PF) niesli namiesto kanóna N-37 tretí kanón NR-23 so zvýšeným počtom nábojov 100 pre každý kanón. Takto sa mala kompenzovala hmotnosť samotného radaru ale hmotnosť lietadla aj tak vzrástla o viac ako 200 kg oproti "čistej" verzii MiG-17 čo malo za následok pokles výkonu a zhoršenie letových vlastností. Toto vyriešila až inštalácia nového motoru VK-1F s prídavným spaľovaním. Všetky varianty mohli niesť 50 kg až 250 kg bômb na nosníkoch pod krídlami. Nosníky boli ale zväčša využívané pre 400-litrové prídavné nádrže. Prieskumná verzia MiG-17R bola vyzbrojená iba dvoma 23 mm kanónmi NR-23.

Jediná verzia MiGu-17 schopná niesť rakety vzduch-vzduch bola MiG-17PM (alebo MiG-17PFU), ktorá niesla štyri rakety Kaliningrad K-5. Táto verzia ale neniesla žiadnu kanónovú výzbroj. Niektoré krajiny upravili svoje MiGy-17 na nosenie neriadených rakiet alebo bômb na prídavných nosníkoch. Kubánske MiGy-17 mohli niesť aj rakety AA-2 Atoll.

Výroba v licencii

V roku 1955 získala Poľská ľudová republika licenciu na výrobu MiGu-17. Takto boli vyrábané MiGy-17F továrňou WSK-Mielec pod označením Lim-5. Prvý stroj bol vyrobený 28. novembra 1956 a do roku 1960 továreň vyprodukovala 477 kusov. Pod označením Lim-5R sa vyrábala aj prieskumná verzia s kamerou AFA-39. V rokoch 1959 – 1960 bolo vyrobených 129 kusov MiGu-17PF pod označením Lim-5P. Továreň takisto produkovala niekoľko variantov pre pozemnú podporu: Lim-5M od roku 1960, Lim-6bis od roku 1963 a Lim-6M (prestavaný v 70-tych rokoch) a aj dve prieskumné verzie Lim-6R a MR.

V Čínskej ľudovej republike bol prvý MiG-17F zostavený v roku 1956 z dielov dovezených zo ZSSR, nasledovaný licenčnou výrobou v Šen-jangu od roku 1957. Verzie vyrobené v Číne boli označované ako J-5 alebo F-5 (pre export). Od roku 1964 boli vyrábané verzie s radarom podobné MiGu-17PF pod označením J-5A (alebo F-5A). Číňania vyvinuli aj dvojsedadlovú cvičnú verziu JJ-5 (FT-5 pre export) s použitím kabíny zo stroja JJ-2 (licencovaná výroba MiG-15UTI). Táto verzia vyrábaná v rokoch 1966 – 1986, bola poslednou vyrábanou verziou MiGu-17 a zároveň jedinou dvojsedadlovou.

Nasadenie

Úlohou MiGu-17 a mnohých iných sovietskych stíhacích lietadiel bolo hlavne zostreľovanie amerických bombardérov a nie súboje s nepriateľskými stíhačmi. Podzvukový MiG-17 mal byť efektívny proti pomalším, ťažkým nákladom vyzbrojeným americkým stíhacím bombardérom a strategickým bombardérom (ako B-52 Superfortress a B-36 Peacemaker, ktoré boli ešte poháňané piestovými motormi). Keď USAF zaviedlo do výzbroje strategické bombardéry schopné letu nadzvukovou rýchlosťou ako Convair B-58 Hustler alebo General Dynamics FB-111 museli typ MiG-17 vystriedať nadzvukové typy MiG-21 a MiG-23.

MiG-17 sa stal štandardným stíhacím lietadlom vo všetkých krajinách Varšavského paktu na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia. Boli používané aj mnohými inými krajinami, hlavne v Afrike a Ázii. Celkovo slúžilo vo vzdušných silách viac ako 30 štátov. Mnoho vyrobených MiGov-17 je aj v dnešných dňoch stále v službe (napr. v Angole, Mali, Mozambiku, Severnej Kórei, Sudáne či Tanzánii) i keď nie všetky v aktívnej. Toto robí z MiGu-17 jedno z najdlhšie slúžiacich stíhacích lietadiel.

Bojovú premiéru absolvovali MiGy-17 počas Suezskej krízy v roku 1956 a odvtedy sa zúčastnili troch ďalších vojen a iných menších konfliktov medzi arabskými štátmi a Izraelom.

V roku 1958 sa dostali do konfliktov nad Taiwanským prielivom, keď 17-tky Čínskej ľudovej republiky narazili na F-86 Sabre slúžiace v armáde Čínskej republiky.

MiGy-17 boli hlavným stíhacím lietadlom vo výzbroji vzdušných síl Vietnamskej ľudovej armády v roku 1965. Vo Vietnamskej vojne, kde slúžili po boku MiGov-19 a MiGov-21 zaznamenali aj svoje prvé víťazstvá. Niektorí severovietnamskí piloti preferovali obratnosť MiGu-17 pred rýchlosťou MiGu-21. MiGy-17 sa tu presadili napr. proti americkým nadzvukovým F-105 Thunderchief.

Boli použité aj počas Nigérijskej občianskej vojny v rokoch 1967 až 1970, pilotované nigérijskými alebo žoldnierskymi pilotmi z Východného Nemecka, Ruska, Južnej Afriky, Veľkej Británie či Austrálie.

Verzie

I-330

Prototyp

MiG-17

Základná verzia s motorom Klimov VK-1

MiG-17A

Verzia s motorom Klimov VK-1A s dlhšou dobou životnosti

MiG-17P

Verzia do každého počasia vybavená radarom Izumrud

MiG-17F (Lim-5)

Základná stíhacia verzia s motorom Klimov VK-1F s prídavným spaľovaním

MiG-17PF (Lim-5P)

Verzia do každého počasia vybavená radarom Izumrud a motorom Klimov VK-1F s prídavným spaľovaním

MiG-17PM/PFU

Verzia vybavená radarom Izumrud a štyrmi raketami RS-2U

MiG-17R

Prieskumná verzia s motorom Klimov VK-1F a kamerou

Používatelia

• Afganistan

Afganské vzdušné sily

• Albánsko
• Alžírsko
• Angola
• Bangladéš

Bangladéšske vzdušné sily

• Bulharsko
• Burkina Faso
• Česko-Slovensko
• Čína
• Egypt
• Etiópia
• Guinea-Bissau
• Indonézia
• Irak
• Jemen
• Kambodža
• Kongo
• Kuba
• KĽDR
• Líbya
• Madagaskar
• Maďarsko
• Mali
• Maroko
• Mongolsko
• Mozambik
• NDR
• Nigéria
• Pakistan
• Poľsko
• Rumunsko
• Somálsko
• Sovietsky zväz

Vzdušné sily ZSSR

• Srí Lanka
• Sudán
• Sýria
• Tanzánia
• Uganda
• Vietnam
• Zimbabwe

Takticko-technické údaje (MiG-17F)

MiG-17 je jednomiestny jednomotorový samonosný stredoplošník. Kovová kostra krídel, pevných aj pohyblivých chvostových plôch je potiahnutá duralom. Trup tvorí duralová pološkrupina. Krycie plechy sú takisto duralové. Podvozok je zaťahovací, hlavné podvozkové nohy sa sklápajú do krídel, predná do trupu.

Technické údaje

• Dĺžka: 11,36 m
• Rozpätie: 9,63 m
• Výška: 3,80 m
• Nosná plocha: 22,6 m²
• Prázdna hmotnosť: 3 950 kg
• Vzletová hmotnosť: 5 354 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 6 286 kg
• Motor: jeden Klimov VK-1F s nominálnym ťahom 26,5 kN a možnosťou prídavného spaľovania zvyšujúceho po dobu troch minút ťah o 25 % na 33,12 kN

Výkony

• Maximálna rýchlosť: 1 154 km/h
• Dolet: 1 080 km, 1 670 km s prídavnými nádržami
• Dostup: 16 470 m
• Stúpavosť: 65 m/s
• Plošné zaťaženie: 237 kg/m²
• Pomer výkon/hmotnosť: 0,63 kW/kg

Výzbroj

• 1 x 37 mm kanón Nudeľman N-37 so 40 nábojmi
• 2 x 23 mm kanón Nudeľman-Richter NR-23 s 80 nábojmi pre každý
• Do 500 kg vonkajšej záťaže na dvoch nosníkoch, vrátane 50 až 250 kg bômb alebo prídavných nádrží

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mikojan-Gurevič MiG-17

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku MiG-17 na českej Wikipédii.

Portál letectvo Ruský portál