Milan Rastislav Štefánik
1. minister vojny Česko-slovenskej republiky
V úrade 28. október 1918 – 4. máj 1919
Prezident	Tomáš Garrigue Masaryk
Premiér	Karel Kramář
novovzniknutá funkcia funkcia zanikla
1. minister vojny Dočasnej vlády česko-slovenskej
V úrade 14. október 1918 – 28. október 1918
novovzniknutá funkcia funkcia zanikla
Niekdajší podpredseda Československej národnej rady
V úrade 13. február 1916 – 14. október 1918
novovzniknutá funkcia funkcia zanikla
Biografické údaje
Narodenie	21. júl 1880 Košariská, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	4. máj 1919 (38 rokov) Ivanka pri Dunaji, Česko-Slovensko
Alma mater	Karlova univerzita
Profesia	astronóm, vojenský letec, politik, diplomat
Národnosť	slovenská
Vierovyznanie	Evanjelická cirkev augsburského vyznania
Rodina
Partnerka	Maria Neumanová Claire de Jouvenel Louise Weissová Giuliana Benzoniová
Odkazy
	Milan Rastislav Štefánik (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Gen. PhDr. Milan Rastislav Štefánik (* 21. júl 1880, Košariská, Rakúsko-Uhorsko – † 4. máj 1919, Pruk, Česko-Slovensko) bol slovenský štátnik, diplomat, politik, organizátor, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, astronóm, fotograf, vedec a vynálezca. Mal najväčšiu zásluhu na formovaní česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny. Zohral dôležitú úlohu pri organizovaní česko-slovenských légií a sprostredkovaní kontaktov na francúzskych štátnych funkcionárov. Spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom bol kľúčovou osobou pri založení Česko-Slovenska. Štefánik bol podpredsedom Československej národnej rady, ministrom vojny v Dočasnej česko-slovenskej vláde a následne aj v novovzniknutej ČSR.

Dňa 23. apríla 1990 bol schválený Zákon č. 117/1990 Zb. o zásluhách M. R. Štefánika, ktorý oficiálne uznal, že „sa zaslúžil o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov“. Na jeho počesť bolo pomenované štátne vyznamenanie Slovenskej republiky, Kríž Milana Rastislava Štefánika, ako aj medzinárodné letisko v Bratislave, akadémia ozbrojených síl SR, železničná trať, ústav a veľké množstvo ulíc, námestí, škôl atď.

Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách (do roku 1870 patrili Košariská ako osada do Brezovej pod Bradlom) v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika^[1] a jeho manželky Albertiny rodenej Jurenkovej. Narodil sa ako šieste dieťa. Po ňom ešte prišli na svet ďalší šiesti súrodenci. V neľahkých podmienkach sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti deväť detí. Milan Rastislav síce vyrastal v biednom prostredí, v čom sa život farárovho syna takmer nelíšil od života detí košarištianskych roľníkov, no na rozdiel od nich bol už od detstva obklopený slovenskými knihami a časopismi – oduševnený slovenský národovec a vzdelanec Pavol Štefánik mal totiž doma bohatú knižnicu a aj touto cestou sa snažil vychovávať svoje deti.

Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine, kde ho učil slovenský národovec, absolvent slovenského ev. gymnázia v Revúcej, Martin Kostelný. Podľa svedectva učiteľa bol Milan Rastislav najlepším žiakom na košarištianskej škole. Otec Pavol sa snažil poskytnúť synovi čo najlepšie vzdelanie a preto, aby mohol Milan Rastislav študovať na strednej škole, musel sa dôkladne naučiť po maďarsky. A tak už ako deväťročný odišiel z domu do Šamorína, aby sa pripravil na strednú školu. Stredoškolské štúdium začal na evanjelickom lýceu v Bratislave, vtedajšom Prešporku. Tu už študovali jeho dvaja bratia Igor a Pavel. Na pomaďarčenom lýceu už z vlasteneckých profesorov učil iba Ján Kvačala. Štefánikovými obľúbenými profesormi boli učiteľ matematiky Ferdinand Hirschmann a triedny profesor Samuel Markusovszky. Štefánik študoval s výborným prospechom, no po troch rokoch musel odísť so svojím bratom Pavlom do Šopronu a neskôr do Sarvaša, pretože Pavel dosahoval len priemerný prospech.

Milan Rastislav aj tu dosahoval výborný prospech, za čo dostal jednorazové Telekiho štipendium (sedemdesiat zlatiek) a okrem toho tu spoznal svoju prvú lásku Emíliu Chovanovú. V Sarvaši nakoniec zmaturoval s vyznamenaním a rozhodol sa odísť študovať do Prahy na techniku, odbor stavebné inžinierstvo. V Prahe pôsobil spolok Detvan (hlavným činiteľom bol vtedy medik Vavro Šrobár) a Štefánik tu získal štipendium od Českoslovanskej jednoty. Hneď na začiatku štúdia začal navštevovať spolu so svojím priateľom Jánom Kraiczom aj spolok ev. akademikov „Jeroným“ a bol tiež členom podporného spolku „Radhošť“.

Štefánik sa stal hlasistom a stúpencom myšlienok T. G. Masaryka, ktorý bol v tej dobe riadnym profesorom Karlovej univerzity. V marci 1898 sa Štefánik stal tajomníkom spolku Detvan. Potom v roku 1900 nastal v jeho živote zlom. Otec po prudkej roztržke so synom počas prázdnin vyhnal mladého Štefánika z domu. Ten sa uchýlil k priateľovi Vavrovi Šrobárovi do Ružomberku.

Na jeseň sa vrátil späť do Prahy a odišiel z techniky. Dal sa zapísať na odbory astronómia a fyzika, ktoré sa vtedy študovaly na Filozofickej fakulte Karlo-Ferdinandovej univerzity. Napriek začínajúcim problémom so žalúdkom sa pustil do štúdia. S otcom sa neskôr uzmieril a medzi slovenskými pražskými študentmi si postupne získaval autoritu. Na jeseň roku 1901 sa stal predsedom spolku Detvan. Kvôli nezhodám v radoch spolku však neskôr, hoci nerád, spolu s priateľmi Jurajom Nerádom a Zigom Zigmundíkom z Detvana vystúpil. Počas letného semestra roku 1902 odišiel študovať do Zürichu. V novom prostredí získal aj nové kontakty. Keď sa potom na jeseň roku 1902 vrátil do Prahy, opäť sa prihlásil za člena Detvana a na valnom zhromaždení ho zvolili za predsedu.

V roku 1903 začal Vavro Šrobár opäť vydávať Hlas a rozhodol sa, že ako jeho súčasť bude vydávať aj Umelecký hlas, venovaný literatúre a umeniu. Štefánik mu pri redigovaní Umeleckého hlasu pomáhal. Bol činný aj ako publicista. Na požiadanie Jana Herbena písal do realistického Času pravidelné pondelkové úvodníky o slovenskej kultúre a politike, ktorých cieľom bolo informovať českú verejnosť o Slovensku. Upozorňoval najmä na postupujúcu maďarizáciu a nabádal českú spoločnosť, aby pomáhala Slovensku konkrétnymi činmi. Ako predseda Detvana odišiel r. 1903 na zjazd medzinárodnej študentskej organizácie Corda Fratres do Palerma. V lete potom navštívil v Luhačoviciach Pavla Blahu a zúčastnil sa aj na otvorení prvej výstavy „Grupy uhorskoslovenských maliarov“, ktorá bola výsledkom česko-slovenskej kultúrnej spolupráce. Navštevoval historika Jaroslava Golla a básnika Jaroslava Vrchlického. Posledný rok na univerzite sa plne venoval štúdiu. Výsledkom bola dizertačná práca nazvaná Nové hviezdy z doby předtychonové a Nová Cassiopea. Prácu napísal česky, obhájil, urobil predpísané rigorózne skúšky z astronómie, fyziky a filozófie a 12. októbra 1904 bol promovaný za doktora filozofie^[2]. Jeho promotorom bol Jaroslav Vrchlický, v matrike zapísaný občanským menom Emil Frída.

Cieľom Štefánikovho pôsobenia sa stal Paríž. Sem dorazil 28. novembra 1904. Začiatky však boli ťažké. Na začiatok mu pomohol Vavro Šrobár získať pôžičku v ružomberskej banke. Štefánikovým cieľom bolo vtedy dostať sa medzi dvoch najslávnejších astronómov v Paríži: ku Camillovi Flammarionovi a Julesovi Janssenovi. Táto nádej sa mu však hneď nesplnila a musel čakať do jari. Vtedy sa druhmi mladého Štefánika stala skupina českých umelcov v Paríži (sochári Bohumil Kafka a Otakar Španiel, maliari Ludvík Strimpl, Tomáš František Šimon, Hugo Boetinger a i.). Spriatelil sa aj s grófom Hanušom Kolowratom, ktorý sa neskôr stal rakúsko-uhorským vojenským atašé. Začiatkom apríla 1905 prišiel do Paríža profesor Janssen. Štefánik sa k nemu dostal, aj na jeho hvezdáreň v Meudone. Janssena Štefánik upútal. Ako hosť na Meudonskej hvezdárni podnikal Štefánik rôzne výpravy (napr. 20. júna 1905 výstup na observatórium na vrchole Mont Blancu, alebo 30. augusta pozoroval v španielskom Alcosebre úplné zatmenie Slnka). 30. augusta predniesol Janssen Štefánikovu štúdiu „Spektroskopické skúmanie zatmenia slnka v Alcosebre“ na zasadnutí Francúzskej akadémie a publikoval ju aj časopis Akadémie Comptes rendus hebdomadaires des séances de l´Académie des sciences.

Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác. Postupne sa zaradil do parížskeho vedeckého sveta a zoznámil sa aj s českou študentkou Mariou Neumanovou, neskoršou dôvernou priateľkou. Po odchode už osemdesiatročného Janssena však musel Štefánik z Meudonskej hvezdárne odísť, lebo nový riaditeľ Henri Deslandres ho doslova nenávidel a vyhodil ho. Na sklonku r. 1906 dostal Štefánik poverenie od firmy Bureau des Longitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka, ktoré malo byť 13. 1. 1907. Cestou do Turkestanu sa zastavil v Prahe i na Slovensku a navštívil aj Pulkovskú hvezdáreň v Petrohrade. Cestu využil aj na poznávanie Ruska a Strednej Ázie. Navštívil v Jasnej Poľane Leva Nikolajeviča Tolstého a jeho lekára Dušana Makovického. Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo Janssenovu cenu. V júli r. 1907 sa však jeho zdravotný stav veľmi zhoršil a previezli ho na liečenie do Chamonix, kúpeľného mesta pod Mont Blancom, kde sa liečil dva mesiace. Počas liečenia sa dozvedel, že profesor Janssen umrel a koncom roku sa opätovne vrátil do Paríža.

Štefánik spolupracoval na niekoľkých návrhoch a vynálezoch:^[3][4][5]

• Spolu s Vojtěchom Preissigom vytvorili prvý návrh Československej vlajky, ktorý bol prvýkrát publikovaný v roku 1915 na známkach U.S. Post a taktiež na pohľadniciach a plagátoch vyzývajúcich krajanov k naverbovaniu do Československej armády.

• Hozentrágle (držadlo nohavíc), v súčasnosti nazývané traky, o ktorých sa zmieňuje v korešpondencií so svojím otcom. Vynález propagoval aj inzerát firmy z Brna v maďarských novinách. Deštník (dáždnik), galoše a univerzálny nástroj na manikúru.

• Skladacia fajka – zrejme na uľahčenie prepravy počas ciest.

• Rýchlovazač – obdoba dnešnej rýchloväzby.

• Vylepšenie spektroheliografu – prístroja určeného na pozorovanie slnka.

• Samočinná výhybka, platňa na otáčanie lokomotívy, loď poháňaná skrutkou alebo pedálmi na spôsob bicykla, pákový preš (lis).
• Elektrický prístroj na sčítavanie hlasov, rotačná pohľadnica, kinematograf, spojenie budíčka s fonografom.
• Dilatačný teplomer, dilatačný regulátor, dilatačné dynamo, barometer.
• Rýchlopalné delo, flinta, ďalekomet (?) a iné uvedené v jeho zápisníku č. 7 – kresby patentov.

Po príchode do Paríža bojoval dlho s existenčnými problémami. Okrem toho sa ešte snažil zachrániť Janssenove observatórium na Mont Blancu, čo sa mu však napokon nepodarilo a 21. septembra bolo observatórium rozobraté. Potom sa snažil vybudovať vlastné observatórium, no jeho finančná situácia mu to nedovoľovala. V tejto oblasti mu vtedy najviac pomohol senátor Émile Chautemps, s ktorého pomocou zorganizoval Štefánik výpravu do severnej Afriky. Tam chcel nájsť vhodné miesto pre svoju hvezdáreň. Precestoval Alžírsko, Atlas, Saharu, Tunisko aj Kartágo, no cesta nemala úspech.

Začiatkom roka 1910 dostal novú šancu. Vedecký ústav „Bureau des Longitudes“ spolu s ústavom „Bureau Central Météorologique“ ho vyslali na Tahiti pozorovať Halleyho kométu. 27. apríla pristála jeho loď v tahitskom prístave Papeete. Tu strávil nasledujúcich 10 mesiacov a mimo iného sa zaradil medzi prvých fotografov tejto oblasti.^{[6][7][8][9][10]}

28. apríla 1911 na ostrove Vavau pri pozorovaní úplného zatmenia slnka dosiahla práve Štefánikova výprava najlepšie výsledky a ocenila to aj Francúzska akadémia. V lete roku 1912 ho vedecký ústav Bureau de Longitudes vyslal na pozorovanie zatmenia slnka do Passa Quatro v Brazílii. Neskôr po uskutočnení výprav sa vrátil do Paríža a aj do rodných Košarísk. V apríli r. 1913 mu zomiera otec Pavol. Vtedy sa Štefánik plánoval usadiť natrvalo na Tahiti, no dostal poverenie od francúzskej vlády a svoje rozhodnutie zmenil. Francúzi totiž chceli vybudovať vlastnú telegrafickú sieť a sústavu meteorologických staníc v Ekvádore a na Galapágoch a Štefánik (vtedy mal už francúzske občianstvo) mal získať povolenie od ekvádorskej vlády. To sa mu aj podarilo. Francúzska vláda mu potom na návrh ministerstva námorníctva udelila kríž Rytiera čestnej légie. Jeho úspechy však opäť zastavila choroba. V marci 1914 sa musel podrobiť operácii žalúdka v sanatóriu profesora Monprofita v Yngerse vo Švajčiarsku. Po zotavení ho zastihla správa o vypuknutí prvej svetovej vojny a 9. augusta sa vojenským transportom vrátil do Francúzska.

Začiatok vojny Štefánika neprekvapil, lebo ho predvídal už niekoľko rokov predtým. Vo vojne však videl hlavne možnosť osamostatnenia Slovákov a tento čin spájal od začiatku s Čechmi. Vzhľadom na jeho zlý zdravotný stav však nemohol hneď odísť na front a dostal sa tam až začiatkom roka 1915. Nastúpil do vojenskej leteckej školy v Chartres a dňa 11. apríla získal diplom pilota a hodnosť desiatnika. V hodnosti podporučíka potom nastúpil na západný front. Slúžil v prieskumnej peruti MF 54. Uskutočnil množstvo prieskumných letov, pri ktorých sledoval pohyby nepriateľských vojsk, navádzal delostreleckú paľbu. Ako prvý v danom úseku frontu začal zavádzať meteorologickú službu. Aj ako letec však mal stále na vedomí osamostatnenie Čechov a Slovákov a snažil sa o vytvorenie samostatnej česko-slovenskej dobrovoľníckej jednotky. V auguste 1915 vďaka svojim bojovým úspechom a priekopníckej práci v oblasti vojenskej meteorológie mu bolo ponúknuté miesto veliteľa meteorologickej služby francúzskej armády. Štefánik to však odmietol, a namiesto toho opäť požiadal o preloženie do Srbska^[11].

Začiatkom septembra 1915 ho poslali na srbský front, kde toto svoje snaženie ešte viac rozvíjal. Pri evakuácii z letiska v Niši však na lietadle havaroval a na úteku potom Štefánika opäť prepadla žalúdočná choroba. Život mu vtedy zachránili priatelia Raoul Labry a Michael Bourdon a dopravili ho do Ríma, do tamojšej Nemocnice kráľovnej matky. Tam spoznal aj pani Claire de Jouvenel, ktorá mu horlivo pomáhala aj v jeho boji za osamostatnenie Slovenska. V jej parížskom salóne, ktorý navštevoval, sa stretol v roku 1915 s ďalšou svojou obdivovateľkou Louise Weissovou, neskôr novinárkou a členkou Francúzskej akadémie (1975), ktorá mu tiež pomáhala šíriť myšlienku vzniku česko-slovenského štátu^[12]. Nebol čechoslovakistom, vo všetkých medzinárodných dohodách, ktoré M.R. Štefánik pripravil alebo ich podpisoval, uvádzal v názve Česko-Slovensko s rozdeľovníkom. Prípadne obe krajiny písal osobitne Česko a Slovensko.

Štefánik sa vrátil do Paríža, kde ho de Jouvenel zoznámila s najvyššími politikmi: ministerským predsedom Aristidom Briandom a najvplyvnejším mužom francúzskeho ministerstva zahraničia Philippom Berthelotom. Štefánik tu naďalej presadzoval plán vytvorenia česko-slovenského štátu. Dňa 13. decembra 1915 sa stretol s E. Benešom a spoločne sa stotožnili so Štefánikovými i Masarykovými koncepciami o vytvorení spoločného štátu. Štefánik si vytýčil novú úlohu vytvoriť riadiace centrum pre spoločný odboj Slovákov a Čechov, ako aj zriadiť samostatné česko-slovenské vojsko a presadiť ho medzi politikmi. O týchto plánoch informoval ministerského predsedu Aristida Brianda a dohodol stretnutie medzi ním a Masarykom. V tom čase Štefánika opäť začala trápiť choroba a musel byť hospitalizovaný. Masarykovi sa počas stretnutia podarilo získať Brianda pre svoju koncepciu riešenia stredoeurópskej otázky. Štefánik medzitým neustále presadzoval vytvorenie ústredného reprezentatívneho orgánu zahraničného odboja. Tak vznikla vo februári 1916 „Národná rada krajín českých“ (Conseil national des Pays Tchèques), ktorá sa neskôr premenovala na Československú národnú radu. Jej predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedami J. Dürich a M. R. Štefánik a generálnym tajomníkom E. Beneš. Sídlila na Rue Bonaparte 18 a jej hlavnými tlačovými orgánmi sa stali časopisy La Nation Tchèque (Český národ) a Československá samostatnosť. Súčasne začala rada organizovať česko-slovenské vojsko v zahraničí.

Keď sa Štefánikov stav zlepšil, odišiel do Talianska. Ako letec zhadzoval na talianskom fronte letáky určené najmä Čechom a Slovákom a okrem toho chcel získať talianske vojenské a politické kruhy pre česko-slovenskú koncepciu strednej Európy, v ktorej sa o. i. počítalo s vytvorením juhoslovanského štátu. Postoj Talianska k juhoslovanskej otázke bol však odmietavý.

Po návrate do Paríža sa Štefánik intenzívne venoval otázke ustanovenia samostatného česko-slovenského vojska. Za týmto účelom odcestoval do Ruska. Dňa 25. augusta 1916 sa dostal v Mogiľove ku Mauriceovi Janinovi, veliteľovi francúzskej vojenskej misie v Rusku. Janin zaviedol Štefánika k náčelníkovi generálneho štábu Alexejevovi a k cárovi Mikulášovi a podarilo sa mu posilniť postavenie ČSNR vo vojenských kruhoch.

Dňa 29. augusta podpísali Dürich a Štefánik spolu s predstaviteľom amerických Slovákov G. Košíkom tzv. Kyjevskú dohodu, ktorou spoločne uznali ČSNR za vedúci orgán českého a slovenského hnutia v zahraničí. Francúzske velenie potom poslalo Štefánika do Rumunska, kde sa mu zakrátko podarilo získať 1 500 dobrovoľníkov.

Začiatkom roku 1917 sa vrátil do Ruska. Po počiatočných komplikáciách s procársky orientovaným Dürichom, ktorý nerešpektoval dohody, napokon Štefánikova misia v Rusku slávila úspech. Napomohla tomu svojou podporou aj nová dočasná vláda, ktorá vznikla po páde cárizmu a postavenie ČSNR sa upevnilo. Dňa 2. júna 1917 odplával Štefánik do USA. Prvou úlohou bol nábor dobrovoľníkov, ktorých sa mu napokon podarilo získať 3 000. Druhou mala byť konsolidácia krajanov v USA a získanie ich podpory pre ČSNR. Jeho činnosť bola úspešná a politickú aktivitu medzi osobnosťami v Amerike ocenili aj francúzske kruhy a 20. októbra bol Štefánik vyznamenaný krížom dôstojníka čestnej légie.

Po návrate do Paríža sa Štefánik zapojil do diplomatických rokovaní o ustanovení samostatnej česko-slovenskej armády. Výsledkom bol „Dekrét o vytvorení Česko-slovenskej armády vo Francúzsku“, ktorý vydala francúzska vláda 16. decembra 1917. Podľa tohto dekrétu a neskôr vydaného štatútu sa vytvorila samostatná Česko-slovenská armáda, ktorá politicky podliehala ČSNR v Paríži. V Paríži sa Štefánik opäť stretol s Janinom. Ten potom so súhlasom francúzskeho velenia prijal funkciu veliteľa vytvárajúceho sa česko-slovenského vojska (10 000 vojakov).

V polovici februára 1918 odišiel Štefánik do Talianska. Aj tu bolo jeho hlavnou úlohou vybudovanie Česko-slovenskej armády. Talianske vojenské ani politické kruhy mu však neboli naklonené. Vplyvom svojej diplomacie sa mu však nakoniec podarilo prelomiť ľady. Podarilo sa mu pre svoj plán získať jedného z najväčších odporcov: ministra zahraničia S. Sonnina. Aby Štefánik, vtedy už ako plukovník francúzskej armády, zvýšil svoju osobnú agitáciu, vypracoval memorandum, v ktorom zhrnul všetky svoje argumenty a predložil ho Sonninovi a šéfovi gen. štábu generálovi Diazovi v Ríme. Výsledkom bolo, že dňa 21. apríla 1918 Štefánik podpísal s ministerským predsedom Orlandom dvojstrannú zmluvu o vytvorení samostatnej česko-slovenskej armády, ktorá úplne podliehala ČSNR. Vojsko vyzbrojovalo Taliansko, čo bolo v zmluve dané ako pôžička. Nábor dobrovoľníkov pokračoval a 24. mája 1918 sa pred pomníkom Viktora Emanuela v Ríme konala veľkolepá slávnosť: odovzdávanie plukových vlajok česko-slovenským jednotkám.

V júli roku 1917 preletela svetom správa o vystúpení Česko-slovenských légií v Rusku. Mali už 50 000 príslušníkov a čoskoro sa zapojili do bojov proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Podpísanie mieru medzi sovietskou vládou a Ústrednými mocnosťami v marci 1918 však spôsobilo, že česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo spojenca. To viedlo k demoralizácii vojska a bolo potrebné, aby Štefánik odišiel do Ruska k ohrozeným légiám. Štefánik, ktorý mal už od 20. júna 1917 hodnosť generála, sa teda vybral z Paríža na cestu.

Najprv však navštívil USA, kde spolu s Masarykom a generálom Janinom preberali ďalšie plány. Dňa 24. septembra potom odcestoval do Tokia, kde ale pre opätovné problémy so žalúdkom pobudol až mesiac a cesta na Sibír sa predlžovala. Medzitým už nič nebránilo tomu, aby sa po medzinárodnom uznaní ČSNR mohol tento orgán premeniť de facto na vládu. Stalo sa tak 14. októbra 1918. Vláda bola trojčlenná: Masaryk bol ministerským predsedom, Beneš ministrom vnútra a Štefánik ministrom vojny. Krátko nato uverejnil Masaryk aj „Vyhlásenie nezávislosti Česko-Slovenska“, tzv. Washingtonskú deklaráciu. Tá zapôsobila na americkú verejnosť i na prezidenta Wilsona. Wilson reagoval na návrh prímeria zo strany Rakúsko-Uhorska tak, že po jeho uzavretí majú o budúcnosti monarchie rozhodnúť jej národy samy. A tie sa už rozhodli. Došlo k vystúpeniu domáceho odboja a 28. októbra k vyhláseniu Československej republiky.

V Ženeve sa uskutočnilo zjednotenie domáceho odboja na čele s Karolom Kramářom a zahraničnej delegácie vedenej E. Benešom. Dohodli sa na osobe prezidenta: T. G. Masarykovi i novej česko-slovenskej vláde, ktorej predsedom sa stal Karel Kramář, ministrom zahraničia Eduard Beneš, minister vojny M. R. Štefánik a rezort obrany prevzal Václav Klofáč. Zakrátko Nemecko kapitulovalo a vojna sa skončila. Štefánik sa o všetkom dozvedel v Japonsku. Chcel sa hneď vrátiť do Paríža, no najprv chcel splniť svoju úlohu na Sibíri.

Dňa 13. novembra 1918 nastúpil na loď do Vladivostoku. Po príchode chcel dohodnúť s vojenským velením podrobnosti presunu legionárov do vlasti. Okrem toho, vzhľadom na vznik Česko-Slovenska, zrušil Odbočku ČSNR v Rusku a vymenoval Bohdana Pavlů za splnomocnenca česko-slovenskej vlády v Rusku. Z rúk generála Janina prevzal Rad veliteľa Čestnej légie a 25. januára 1919 opustil Rusko a odišiel do Paríža.

Po príchode bolo jeho hlavnou starosťou stiahnutie sibírskych légií a ich odsun do vlasti. Stretol sa preto aj s Georgesom Clemenceaum i maršalom Fochom. V Paríži sa Štefánik zúčastnil aj na práci mierovej konferencie, zaoberal sa budovaním česko-slovenského letectva, mal plány pre zriadenie štátnej správy a podpory vedy v novom štáte.

V máji 1919 odišiel do Talianska. Navštívil tam svoju poslednú lásku markízu Giulianu Benzoniovú, s ktorou si plánoval budúcnosť. Okrem toho urovnával aj spor medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou a ten sa mal definitívne doriešiť po jeho príchode do Bratislavy.^[13]

Na rodnú vlasť sa Štefánik veľmi tešil, lebo ju nenavštívil od smrti svojho otca (1913). Dňa 4. mája 1919 nastúpil Štefánik na letisku Campoformido pri Udine do lietadla typu Caproni 450 (č. 11 495), sprevádzaný dvoma talianskymi letcami, poručíkom Giottom Mancinelliom Scottim a seržantom Umbertom Merlinom, a mechanikom-rádiotelegrafistom Gabrielom Aggiustom. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nepristálo, pretože keď sa už blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji v kat.území obce Most pri Bratislave. M. R. Štefánik a všetci členovia posádky boli na mieste mŕtvi.

Milan Rastislav Štefánik je pochovaný v mohyle na Bradle, vrcholnom diele architekta Dušana Jurkoviča.

Havária lietadla zo 5 mája 1919, nie je dodnes úplne objasnená ^[14] Podľa oficiálnych správ bolo príčinou zlé počasie (čo však svedecké výpovede vyvrátili – v ten deň bolo slnečno a slabý vietor), technická porucha lietadla (avšak škody spôsobené na stroji, veľké možnosti na núdzové pristátie a svedkami opisovaný výbuch viditeľný zo vzdialenosti vyše 10 km tomu nenasvedčuje) a streľba Maďarov (táto teória je však veľmi nepravdepodobná). Oficiálne vyšetrovanie tragickej nehody M. R. Štefánika čs. úradmi sa uskutočnilo až v roku 1926 - 1928.^[15]

Pavol Kanis v spolupráci s Katedrou leteckej dopravy Žilinskej univerzity a leteckými expertmi, počas nakrúcania dokumentu "Štefánik. Príbeh hrdinu. Vlasť" vykonal rekonštrukciu posledného Štefánikovho letu a dospel k záveru, že lietadlo nemalo v existujúcich poveternostných pomeroch dostatočnú rýchlosť na vykonanie štandardného pristávacieho manévru, a teda išlo o leteckú nehodu.

Podľa Emila Karola Kautského, zaoberajúceho sa analýzou historických okolností Štefánikovej smrti, majú nepriame dôkazy a štúdium povojnového vývoja v Česko-Slovensku naznačovať, že sa stal obeťou stretu francúzskeho a talianskeho geopolitického záujmu v strednej Európe či mocenských ambícií Edvarda Beneša a Tomáša G. Masaryka.^[16] Tomuto faktu nasvedčuje prudké nepriateľstvo medzi Štefánikom a Benešom po odhalení Benešovej tajne podpísanej zmluvy s Francúzskom (v neprospech Talianska) a po zistení spreneverenia darov zahraničných Slovákov na chod česko-slovenských légií.

Podľa zástancov tejto teórie sú dôkazmi o atentáte pitevná správa, priebeh nehody ako aj fakt, že svedecké výpovede obsahujúce zmienku o streľbe boli vyšetrujúcimi orgánmi ignorované.

Niektorí svedkovia tvrdili, že počuli streľbu alebo videli vojakov z kasární páliť na lietadlo. Podľa svedeckej výpovede pplk. Rudolfa Fabiána, sa na lietadlo strieľalo aj napriek tomu, že letci leteli nízko, kričali a mávali bielymi vreckovkami. Taktiež sa domnieval, že „možné by bolo, že vlastné hliadky rozostavené pri Ivánke na lietadlo strieľali.“

Za ďalší dôkaz je považovaný príbeh rádiotelegrafistu Jiřího Formana, uverejnený 26. mája 1996 v českých novinách Nedělní hlasatel vydávaných v Kanade. Podľa neho dostali prvé hlásenie o Štefánikovom prílete, no v druhom hlásení bolo lietadlo označené za nepriateľské a vydaný rozkaz na jeho zostrelenie. Z obavy o stíhanie spolu so svojim kolegom, taktiež svedkom incidentu, emigrovali do Francúzska. Po návrate do vlasti sa nedokázali skontaktovať s priateľmi z jednotky, pretože už nežili (podľa príbuzných sa stali obeťami havárie, našli ich obesených a pod.). Táto teória preto predpokladá, že nepohodlní svedkovia boli postupne odstránení tajnou políciou.

Na počesť Milana Rastislava Štefánika:  

• vyobrazili jeho podobizeň na známkach, bankovkách a minciach v období ČSR, Slovenského štátu a Slovenskej republiky. Niektoré známky sa istý čas používali aj v období Protektorátu Čechy a Morava^[17].
• postavili mohyly v Brezovej pod Bradlom a Ivanke pri Dunaji,
• postavili súsošie Štefánik – Masaryk v meste Presidencia Roque Sáenz Peña v Argentíne^[18][19],
• pomenovali nábrežie, medzinárodné letisko a most v Bratislave, akadémiu ozbrojených síl SR v Liptovskom Mikuláši, tunel na železničnej trati č. 121, železničnú trať Púchov – Horní Lideč, ústav v Martine^[20], chatu pod Ďumbierom, hvezdáreň a most v Prahe a mnohé ďalšie námestia, školy a ulice na Slovensku a v Česku,
• Jan Böhm vyšľachtil prvú modrú ružu Generál Štefánik^{[chýba zdroj},
• založili Spoločnosť M. R. Štefánika, Nadáciu M. R. Štefánika, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, Spolok rodákov M. R. Štefánika na Slovensku a Společnosť generála M. R. Štefánika v Česku,
• pomenovali vyznamenanie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky – Rad Milana Rastislava Štefánika a Rad Sokola udeľovaný československým légiám v Rusku a v období prvej ČSR,
• pomenovali štátne vyznamenanie Slovenskej republiky – Kríž Milana Rastislava Štefánika,  
• vyobrazili jeho podobizeň na bankovke Slovenskej republiky v hodnote 5000 Sk a na pamätných minciach vydaných v Mincovni Kremnica a v Českej mincovni,
• dňa 23. apríla 1990 prijalo Federatívne zhromaždenie ČSFR Zákon č. 117/1990 Zb., o zásluhách M. R. Štefánika,
• je pomenovaná planétka (3571) Milanštefánik,
• dňa 4. mája 1999 vo francúzskom meste Meudon postavili na terase pred Observatóriom sochu. V Meudonskej hvezdárni v súčasnosti vzniká pamätná izba M. R. Štefánika. Na rekonštrukciu hvezdárne prispela Slovenská republika sumou 350 000 €^[21],
• mu 7. mája 2004 udelil prezident SR Rudolf Schuster hodnosť generála Ozbrojených síl Slovenskej republiky in memoriam,
• mu 21. júla 2004 udelili preukaz vojnového veterána s číslom 0001. Stalo sa tak na slávnosti v Košariskách pri príležitosti 124. výročia jeho narodenia,
• slovenská federácia ultraľahkého lietania podnikla 01.05.2019 let s 13 lietadlami z letiska Campoformido v Taliansku po rovnakej trase ako MRŠ 04.05.1919^[22],
• natočili filmy:
  • Milan Rastislav Štefánik (1935), Milan Rastislav Štefánik (1969), Milan Rastislav Štefánik (1988),
  • Štefánik à la Polynézia (2003), Stefanik, l'incroyable destin (2009), Štefánik a Tahiti (2009), Štefánik. Príbeh hrdinu. Vlasť (2011), Štefánik. Príbeh hrdinu. Poroba (2011), Štefánik – Slnko v zatmení (2018), Milan Rastislav Štefánik – Dobrodružný život legendy (2019), Cesta do nemožna (2019),
  • Matica slovenská v roku 2019 pripravila krátky historický dokumentárny film venovaný jeho životu a dielu s názvom Milan Rastislav Štefánik – symbol slobody slovenského národa,
  • vojenský historický ústav pripravil pri príležitosti 100. výročia úmrtia a 140. výročia narodenia M.R.Š pripravil krátky popularizačný film^[23],
  • Matica slovenská v roku 2020 uviedla prakticky iba tretí v histórii hraný film venovaný tejto významnej osobnosti slovenských dejín, kde vystupuje M. R. Štefánik ako hlavná postava s názvom Vizionári slovenskej slobody. Prináša zhutnený vojnový príbeh M. R. Štefánika a dnes už zabudnutých slovenských osobností, ktoré sa zúčastnili na prvom čs. odboji. Film s dramatickými a dokumentárnymi prvkami zobrazuje prelomové momenty čs. odboja proti rakúsko-uhorskej monarchii. Zaujíma sa o osud slovenského spisovateľa a legionára Janka Jesenského, sleduje jeho zatknutie a vojnové pôsobenie. Ďalej, osvetľuje neznámeho slovenského hrdinu mladého učiteľa a legionára Dušana Hatalu z obce Prietrž, filmom sa prelínajú dialógy francúzskeho ministerského predsedu Aristida Brianda, legionára majora Emila Geryka, Janka Jesenského, Jozefa Škultétyho s Milanom Rastislavom Štefánikom. Samotný príbeh vychádza zo skutočných udalostí zachytených v spomienkach slovenských účastníkov odboja. Na dokreslenie celkovej atmosféry tých čias sú viaceré sekvencie filmu výsledkom tvorivej predstavivosti autorov. Tvorcovia obsadili do rolí jednotlivých postáv výlučne divadelných ochotníkov a mladých amatérskych nadšencov. Film nakrúcali iba šesť dní na Slovensku. Film vznikol pod taktovou Informačného ústredia Matice slovenskej a vznikol pri príležitosti sto štyridsiateho výročia narodenia generála Štefánika, ale aj stého výročia návratu posledných Slovákov v radoch čs. légií do vlasti po ukončení legionárskej anabázy na Sibíri.
  • Rozhlas a televízia Slovenska začala pripravovať film Generál. Premiéra filmu má byť v roku 2020,
• vyhlásila vláda Slovenskej republiky, uznesením č. 57/2019, rok 2019 za rok Milana Rastislava Štefánika a v nedeľu 22.09.2019 uskutočnila 172. rokovanie vlády SR v Brezovej pod Bradlom.
• Socha Stefánika odliata z bronzu osadená v areáli obchodného centra Eurovea. Za ňou na 21 metrovom pilóne socha leva držiaceho štátny znak Československa.

Zoznam vyznamenaní udelených M.R. Štefánikovi:

• 1914 Rad čestnej légie, V. trieda – rytier, Ordre National de la Légion d´Honeur – Chevalier, Francúzka republika.
• 1915 Vojnový kríž 1914-1918 s bronzovou palmou, Croix de guerre 1914–1918 palme de bronze, Francúzka republika.
• 1915 Medaila za chrabrosť (Medaila Miloša Obiliča) – zlatá, Мedalja za hrabrost/Медаља за храброст (Мedalja Miloša Obilića/Медаља Милоша Обилића), Srbské kráľovstvo.
• 1915 Medaila za zranenie, Médaille des blessés de guerre, Francúzka republika.
• 1917 Rad svätého Vladimíra, IV. trieda, Орден Святого Владимира 4-я степень, Ruské impérium.
• 1917 Rad čestnej légie, IV. trieda – dôstojník, Ordre National de la Légion d´Honeur – Officier, Francúzka republika.
• 1917 Rad sv. Mórica a sv. Lazara , V. trieda – rytier, Talianske kráľovstvo.
• 1918 Čestná medaila zahraničných záležitostí, Médaille d’honneur des affaires étrangères, Francúzka republika.
• 1918 Čestný vojnový kríž, Croce al merito di guerra, Talianske kráľovstvo.
• 1918 Medaila Jana Žižku z Trocnova, II. stupeň, Československá republika.
• 1919 Rad čestnej légie, III. trieda – komandér, Ordre national de la Légion d'honneur – Commandeur, Francúzka republika.
• 1919 Československý vojnový kríž 1914-1918, In memoriam, Československá republika.
• 1919 Československá revolučná medaila, In memoriam, Československá republika.
• 2023 Rad bieleho leva, In memoriam, Česká republika.^[24]

Zoznam vyznamenaní pomenovaných podľa M. R. Štefánika:

• 1919-1945 Rad Sokola (neoficiálne Rad Štefánikov), Československá republika.
• 1990-1992 Rad Milana Rastislava Štefánika, Česká a Slovenská Federatívna Republika.
• 1993-dnes Kríž Milana Rastislava Štefánika, Slovenská republika.

• 
  Výzva pre dobrovoľníkov
• 
  "Dobrovolníci! Hlaste se k Československé armádě..."

• Camille Flammarion: „Bol nadaný neúnavnou činorodosťou, energický, schopný zotrvať na vrchole Mont Blancu niekoľko dní a aj niekoľko týždňov, živiac sa čímkoľvek, dokázal nespať a splniť všetky úlohy, nepochybovať o ničom, hoci sa mi jeho zdravie zdalo príliš krehké; generál minister Štefánik ostane v našich spomienkach typom muža celkom výnimočného.“^[25]
• plk. Godrecourt: „ Je si vedomý, že ak padne do rúk nepriateľov, nebude zastrelený, ale obesený; preto neustále so sebou nosí dve strychnínové tabletky, aby ho Rakúšania nedostali živého.“^[26]

• JURÍČEK, Ján. M. R. Štefánik. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00276-2. S. 175.
• FERENČUHOVÁ, Bohumila a kol.. Milan Rastislav Štefánik a česko-slovenské zahraničné vojsko (légie). Bratislava : Spoločnosť Pro História, 2014. S. 175.
• INŠTITORISOVÁ, Dagmar: Milan Rastislav Štefánik v dramatickej tvorbe na Slovensku a v Čechách. Brno : Stimul Group, 2019. ISBN 978-80-907407-0-5. 160 s.
• KELE, František. Milan Rastislav Štefánik, významný cestovateľ a jeho nasledovníci. Bratislava : R. G. T. Press, 2010. ISBN 978-80-89127-18-4. S. 192.
• MACHO, Peter: Milan Rastislav Štefánik ako symbol. Bratislava : Historický ústav SAV - VEDA, vydavateľstvo SAV, 2019, 288 s. ISBN 978-80-224-1785-3
• NOVAK, Vaclav Archibals. Generál Milan Rastislav Štefánik, prvý minister války Československej Republiky : jeho život a skutky. Pittsburgh : P. Jamriška a Spol., 1920. Dostupné online. S. 46.
• VRÁBEL, Ferdinand. SPLNENÝ SEN – Milan Rastislav Štefánik a vznik Československa. prvé. vyd. Turany : PRO, s.r.o., Banská Bystrica, www.pro.sk, 2018. ISBN 978-80-89057-76-4. S. 168.
• KŠIŇAN, Michal. Milan Rastislav Štefánik : muž, ktorý sa rozprával s hviezdami. 1. slov. vyd. Bratislava : Slovart, 2021. 399 s. ISBN 978-80-556-3904-8.
• DEMMEL, József. Mladý Štefánik.. 1. slov. vyd. Bratislava : Slovenské literárne centrum, 2024. ISBN 9788081191589.

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Milan Rastislav Štefánik
• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Zákon o zásluhách Milana Rastislava Štefánika o Slovensko
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Milan Rastislav Štefánik
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Milan Rastislav Štefánik

• M. R. Štefánik – politik, astronóm, vojenský letec, osobnosť moderných slovenských dejín Archivované 2014-04-30 na Wayback Machine
• www.mrstefanik.sk
• Múzeum M. R. Štefánika
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• SPŠH Košice Zdroj, z ktorého (pôvodne) čiastočne čerpal tento článok
• Kautský, Emil Karol: Kauza Štefánik – Sami sebe katmi, Matica Slovenská. Martin, 2004
• Štvrtého mája - atentát na slovenského kráľa
• Galéria ministrov národnej obrany
• Milan Rastislav Štefánik a Československý zahraničný vojenský odboj v rokoch 1914-18 Archivované 2010-04-25 na Wayback Machine
• Spoločnosť Milana Rastislava Štefánika Archivované 2012-02-14 na Wayback Machine
• Plné texty diel M. R. Štefánika
• Se Štefánikem v Srbsku. Z deníku Maurice Bourdona, francouzského mechanika gen. Štefánika z r. 1928 - dostupné v Digitálnej  knižnici UKB
• Československé legie v Italii, (1915 - 1918) - o Štefánikovi od str. 23 - dostupné v Digitálnej  knižnici UKB
• Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 35 - evanjelická farnosť v Košariskách
• BENEŠ, Edvard. Štefánik a jeho odkaz : přednáška k desátému výročí jeho smrti. Praha : ČIN, 1929. 66 s. - dostupné online v Digitálnej knižnici UKB
• PÍSECKÝ, Ferdinand. Generál M. R. Štefánik. Praha: Svaz národního osvobození, 1929. 154 s. - dostupné online v Digitálnej knižnici UKB
• PÍSECKÝ, Ferdinand. M. R. Štefánik v mém deníku. Bratislava: EOS, 1934. 102 s. - dostupné online v Digitálnej knižnici UKB
• BODNÁR, Július. Dr. Milan Rastislav Štefánik - československý národný hrdina : jeho život a dielo. V Bratislave : Spolok pre postavenie pomníka gen. Štefánikovi, 1921. 64 s. - dostupné online v Digitálnej knižnici UKB
• BODNÁR, Július (usporiadal). Dr. Milan R. Štefánik a jeho prvý pomník na Myjave : k slávnosti odhalenia pomníka dňa 10. júla 1921 roku... Myjava : Telocvičná jednota Sokol, 1921. 112 s. - dostupné online v Digitálnej knižnici UKB
• (bez autora). Milan Rastislav Štefánik. Praha: Společnost Československého Červeného kříže, 1938. 98 s. - dostupné online v Digitálnej knižnici UKB
• RAJCHL, Rostislav. M. R. Štefánik. Praha: Orbis, 1947. Edícia Kdo je. 68. 44 s. - dostupné online v Digitálnej knižnici UKB
• obr. časť sost. a knihu uprav. E. PURGHART. Štefánik vo fotografii. Praha: Orbis a Čin, 1938. 124 s. - dostupné online v Digitálnej knižnici UKB
• portrét - Dr. M. R. Štefánik. S.l.: s.n., 1930. 10 s. - dostupné online v Digitálnej knižnici UKB

Slovenský portál Politický portál Letecký portál Francúzsky portál Astronomický portál