Milan Stanislav Ďurica
slovenský historik
Narodenie	13.8.192513. august 1925 Krivany, Česko-Slovensko
Úmrtie	25. január 2024 (98 rokov) Bratislava, Slovensko
Alma mater	Padovská univerzita
Historický portál  Literárny portál  Biografický portál

Prof. Dr. Milan Stanislav Ďurica SDB (* 13. august 1925, Krivany – † 25. január 2024, Bratislava)^[1][2] bol slovenský katolícky kňaz, vysokoškolský pedagóg a historik žijúci do roku 1998 v Taliansku. Zameriaval sa predovšetkým na moderné slovenské dejiny, najmä na obdobie Slovenskej republiky (1939 – 1945).

Počas stredoškolských štúdií so spolužiakmi založil a redigoval študentský časopis Zvony. V roku 1943 nastúpil v Hronskom Svätom Beňadiku do salezianského noviciátu a rok neskôr zložil rehoľné sľuby. Saleziáni ho v roku 1947 ako mimoriadne nadaného poslali študovať do talianského Turína. Študoval v Turíne, Ženeve, Leuvene a postgraduál absolvoval vo Viedni, Padove, Bonne a Kolíne. Na západných univerzitách získal tri doktoráty. V roku 1952 úspešne obhájil prácu s názvom Saggio di analisi psicologica dell’amore patrio (Štúdia psychologickej analýzy lásky k vlasti) a dosiahol doktorát z filozofie. Teologickú dizertáciu písal o turínskom plátne (Dr. R. W. Hynek e i suoi studi sulla sindone – Dr. R. W. Hynek a jeho výskum turínskeho plátna, 1956). Za doktora politických vied v Padove sa habilitoval roku 1961 doktorskou tézou La Slovacchia e le sue relazioni con il Terzo Reich. Dagli accordi di Monaco all'inizio della seconda guerra mondiale (secondo i documenti diplomatici tedeschi editi e inediti (Slovensko a jeho vzťahy s Treťou Ríšou. Od Mníchovskej dohody do vypuknutia II. svetovej vojny (podľa uverejnených a nepublikovaných nemeckých diplomatických dokumentov)). Téza neskôr vyšla knižne.^[3]

V roku 1956 sa stal profesorom teológie na Saleziánskej vysokej škole teologickej v Abano Terme, v roku 1963 asistentom profesora, od roku 1967 profesorom politických a ústavných dejín východoeurópskych krajín a istý čas aj prednášajúcim slovenského jazyka na Padovskej univerzite. Pôsobil tam až do dôchodku roku 1997. Zároveň pôsobil aj v Ústredí slovenského katolíckeho študentstva (ÚSKŠ) a bol spoluzakladateľom a generálnym tajomníkom Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov (ÚSKI), členom predsedníctva a neskôr predsedom Slovenského ústavu v Ríme (SÚR), ako aj redaktorom jeho ročenky „Slovak Studies“. V súvislosti s prípravami a priebehom Druhého vatikánskeho koncilu bol odborným poradcom (peritus) pápežskej komisie pre disciplínu kléru a laikov. V roku 1969 založil stredisko východoeuropských štúdií (Centro di studi sull'Europa orientale). Založil a redigoval ročenku Inštitútu slovanskej filológie pri Univerzite v Padove, „Il Mondo Slavo“. Bol spoluautorom viacerých encyklopédií vo svete. Je výborný znalec západných archívov a knižníc. Od roku 1993 pôsobil ako profesor Cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Na Slovensku sa pričinil o založenie Slovenského historického ústavu v Ríme a Ústavu dejín kresťanstva (1996).

Na Vianoce roku 1997 úplne stratil sluch. Roku 1998 sa vrátil na Slovensko.

Viacerí historici s prácou M. S. Ďuricu a jeho interpretáciou dejín polemizujú, niektorí ju úplne odmietajú. Niektorí však oceňujú jeho prínos pre slovenskú historiografiu predovšetkým pre množstvo zhromaždeného materiálu predovšetkým z talianskych archívov, ktoré boli pre historikov pôsobiacich na Slovensku počas totalitného komunistického režimu neprístupné.

Slovenská historička a vysokoškolská pedagogička Emília Hrabovec hodnotí prácu M. S. Ďuricu nasledovne: „Na prestížnych západoeurópskych univerzitách získal to najlepšie vzdelanie, teoretickú a metodologickú prípravu, jazykové znalosti a medzinárodnú skúsenosť, ktoré mu umožnili formulovať správne otázky a hľadať na ne odpovede systematickým, disciplinovaným a široko rozvetveným štúdiom prameňov a literatúry, kontextualizovať, skúmať slovenské dejiny so všetkou vernosťou vedeckej historickej metóde z nich samých, teda slobodne, bez politických tlakov a závislostí najrozličnejšieho druhu, bez spätných projekcií neskorších mimohistorických kritérií, iba na základne prameňov a historických súvislostí.“^[4]

Slovenská historička Anna Magdolenová vyzdvihuje Ďuricovú vedeckú prácu v zahraničí: „Ďurica patrí k tým Slovákom, ktorí v politickom exile vedecky zdôvodňovali, obhajovali a živili ideu našej národnej nezávislosti a štátnej samostatnosti aj vtedy, keď celé desaťročia hodnotenie súčasných dejín v marxistickej historiografii vopred determinovali tvrdá cenzúra, politické premisy komunistickej teórie triedneho a revolučného boja a ideologická fikcia proletárskeho internacionalizmu.“^[5]

Slovenský historik Peter Sokolovič vyzdvihuje celoživotné dielo M. S. Ďuricu: „Je málo historikov, ktorí na pomyselnom poli slovenskej historiografie vyryli takú hlbokú brázdu ako profesor Milan Stanislav Ďurica. Jeho dielo patrí nielen k tomu najrozsiahlejšiemu, ale aj najkvalitnejšiemu, čo dokázala slovenská historiografia 20. storočia vyprodukovať.“^[6]

V roku 1995 vydal prácu Dejiny Slovenska a Slovákov (komentovaná chronológia slovenských dejín). Ministerstvo školstva z iniciatívy ministerky školstva Evy Slavkovskej v roku 1996 financovalo, čiastočne z prostriedkov európskeho fondu Phare, celoplošnú distribúciu druhého vydania Dejiny Slovenska a Slovákov (1945 – 1993) ako pomôcku pre školy.^[7] V tlači bolo publikované kritické stanovisko pracovníkov Historického ústavu SAV. V januárovom čísle (1997) Historického časopisu vyšla podrobná (výrazne negatívna) recenzia knihy. V marci 1997 HÚ SAV poslal ministerke školstva obšírny materiál, v ktorom zopakoval svoje výhrady k faktografickému, terminologickému a koncepčnému obsahu knihy. Vzhľadom na financovanie z európskych peňazí sa kauza dostala až na medzinárodnú úroveň. Ministerstvo medzičasom pod tlakom Európskej únie v júli 1997 neodporučilo knihu používať na školách. 24. septembra 1997 Kresťansko-sociálna únia zorganizovala tlačovú konferenciu na obranu Ďuricovej knihy, kde jej odporcov označila za „marxistov“ a „čechoslovakistov“.^{[chýba zdroj}

Iní slovenskí historici, medzi nimi aj Richard Marsina, Róbert Letz, Ján Milan Dubovský či Belo Polla, vo verejnom vyhlásení bránili Ďuricu a jeho Dejiny a kritizovali vedenie Historického ústavu SAV: „Publikácia má všetky atribúty serióznej, vedecky podloženej práce a ako dielo jedného človeka si zasluhuje obdiv a uznanie. Preto rozhodnutie Ministerstva školstva SR rozoslať publikáciu ako učebnú pomôcku do škôl bolo korektné, ba priam potrebné. Militantné postoje, ktoré sa vyskytujú, najmä v časti publicistiky proti osobe Milana S. Ďuricu, pramenia v úsilí terajšieho vedenia Historického ústavu SAV. Nejde v nich o historickú pravdu ani o objektívnu interpretáciu našich dejín.“^[8]

Slovenský historik doc. František Bielik sa v rozhovore pre médiá postavil na stranu M. S. Ďuricu a vyzdvihol význam jeho práce: „Myslím si, že zásluha prof. M. S. Ďuricu pri zapĺňaní bielych miest slovenskej histórie je obrovská Výpady proti prof. M. S. Ďuricovi robia skupiny tých slovenských historikov, ktorých vedecké práce za ostatných štyridsať rokov sú ukážkami deformácií dejín nášho národa.“^[9]

Ďurica v knihe Priblížiť sa k pravde (Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1998) svoju verziu s poukázaním na pramene a odbornú literatúru obhajuje.^[10]

Kniha bola napriek tomu odvtedy na Slovensku pre vynikajúci odbyt opakovane vydaná; medzi dejepisnými knihami od slovenského autora sa zaraďuje na prvé miesta v predajnosti vôbec na slovenskom knižnom trhu, nielen po 89. roku. V roku 2021 vyšlo vo vydavateľstve Lúč už 6. vydanie knihy Dejiny Slovenska a Slovákov.^{[chýba zdroj}

Podľa Jubilejného zborníka na počesť Milana S. Ďuricu, Bratislava 1995 Ďurica napísal asi 1700 bibliografických jednotiek. Okrem toho prekladal do slovenčiny a taliančiny.

Známe diela:

• La Slovacchia a le sue relazioni politiche con la Germania 1938 – 1945. Vol I. (Padova 1964; pozri hore)
• Die Slowakei in der Märzkrise 1939 (1964)
• Dr. Jozef Tiso and the Jewish Problem in Slovakia (1957)
• Dejiny Slovenska a Slovákov (Slov. ped. nakladateľstvo Brat. 1995; pozri hore)
• Priblížiť sa k pravde (Bratislava 1997; pozri hore)
• Milan Rastislav Štefánik vo svetle talianskych dokumentov (THB 1998)
• Jozef Tiso (1887 – 1947), Životopisný profil. (Lúč, Bratislava, 2006)

• ĎURICA, Milan S.. Priblížiť sa k pravde. Ideologické tézy a historické fakty. 4.. vyd. Bratislava : LÚČ, 2012, 256 s. ISBN 9788071149026.
• KOŠIAR, Ján / ĎURICA, Ján (ed.) Projekt Scripsi Vobis. Nad výberom z celoživotného diela slovenského historika Milana Stanislava Ďuricu pri príležitosti jeho 95. narodenín. Bratislava: LÚČ, Ústav dejín kresťanstva, 2020, 208 s. ISBN 9788081791666
• I. Kamenec, Spor o Ďuricovu knihu (Dilema, okt. 1997, str. 23-26)
• Interview Milan S. Ďurica, (Don Bosco dnes, č. 2, 2001, s. 21-23) Dostupné online