Mina Witkojcová
lužická spisovateľka
Osobné informácie
Pseudonym	Serbomiła Błośańska Radyměr Borak[1]
Narodenie	28. máj 1893
	Burg (Bórkowy)
Úmrtie	11. november 1975 (82 rokov)
	Papitz (Kolkwitz)
Národnosť	lužickosrbská
Dielo
Žánre	básne
Témy	lyrické témy, vojna
Významné práce	Dolnoserbske basnje Wĕnašk błośańskich kwĕtkow
Odkazy
	Mina Witkojcová (multimediálne súbory na commons)
Literárny portál  Biografický portál

Mina Witkojcová (neprechýlene: Mina Witkojc alebo (a podľa niektorých názorov správnejšie) Mina Witcyc,^[2][3] nem. Wilhelmine Wittka; * 28. máj 1893, Burg – † 11. november 1975, Papitz/Kolkwitz) bola nemecká lužickosrbská spisovateľka, poetka, dramatička, novinárka a prekladateľka píšuca v dolnolužickej srbčine. Bola najvýraznejšou spisovateľskou osobnosťou Dolnej Lužice svojej doby, a jej diela patria k najvýznamnejším lyrickým prácam dolnolužickej srbčiny.^[1][4][5]

Životopis

Hrob Miny Witkojcovej

Mina Witkojcová sa narodila v roku 1893 ako nemanželská^[2] dcéra slúžky a hostinského.^[6] Detstvo prežila v rodnom Burgu, kde v rokoch 1899 až 1907 navštevovala ľudovú školu. Následne do roku 1917 vystriedala viacero zamestnaní v Berlíne, pracovala ako slúžka, kvetinárka a pracovníčka v zbrojárskom priemysle. V roku 1922 vstúpila do Matice srbskej a vydala svoju básnickú prvotinu, v rokoch 1923 až 1931 pôsobila ako novinárka dolnosrbských novín Serbski Casnik. Ako redaktorka viackrát navštívila Československo, v roku 1925 navštívila aj slovenské Považie, kde skúmala ľudovú kultúru a umenie. Pri tejto príležitosti navštívila aj sirotinec Kristíny Royovej, o udalosti sa zmienila aj regionálna slovenská tlač.^[7][8] V roku 1926 sa zúčastnila Európskeho kongresu menšín v Ženeve.^[6] V rokoch 1925 až 1928 prispievala do dolnosrbského knižného kalendára Pratyja. V roku 1931 radikálna redaktorka prišla o post hlavnej redaktorky Castnika^[2] a po nástupe nacistov k moci v roku 1933 bola prenasledovaná a musela odísť z práce redaktorky, v roku 1941 bola dokonca vyhostená z Lužice. Druhú polovicu druhej svetovej vojny prežila v durínskom Erfurte, kde pôsobila ako pomocníčka záhradníka. Pohľad prenasledovaných nacizmom a oslavu konca vojny neskôr spracovala v diele Erfurtske spomnjeśa (v češtine Erfurtské spomínky). Po druhej svetovej vojne začala v roku 1946 pôsobiť v lužickosrbskej organizácii Domowina. Zapojila sa do srbskej plagátovej kampane, za či bola zatknutá a po prepustení sa rozhodla odísť do exilu do Československa, kde zotrvala u známych v Prahe a v Chřibskej až do roku 1954.^[6] Od roku 1955 pôsobila ako spisovateľka na voľnej nohe, bola členkou Zväzu spisovateľov NDR.^[9] V roku 1964 jej bola udelená Ćišinského cena a v roku 1972 Literárna cena Domowiny. Zomrela 11. novembra 1975 a pochovaná bola na cintoríne v Burgu.^[1][6] Je po nej pomenovaná Mina-Witkojc-Straße v meste Cottbus.

Dielo

Medzi Witkojcovej diela patrila najmä poézia a publicistická literatúra, významnejšími dielami sú:^[1]

• Dolnoserbske basnje, 1925
• Wĕnašk błośańskich kwĕtkow, 1934
• lyrickoepická poéma Erfurtske spomnjeśa, 1945 (vyšla češtine ako Erfurtské vzpomínky v roku 1947)^[10]
• K swĕtłu a słyńcu, 1955
• Prĕdne kłoski, 1958
• Po drogach casnikarki, 1964, 1987 (v češtine vyšlo ako Cestami redaktorky Casniku)^[10]
• Serbska poezija – Mina Witkojc, 1974, 1978 (v nemčine v roku 1976 ako Mina Witkojc – Eine sorbische Dichterin)
• veršovaná hra Fryco a Majka^[10]

Zaoberala sa aj prekladmi, do dolnolužickej srbčiny preložila diela Boženy Němcovej, Alexandra Sergejeviča Puškina, Petra Bezruča, Jakuba Bart-Ćišinského a ďalších.^[1] Niekedy diela neprekladala priamo z pôvodných jazykov, ale z hornolužickej srbčiny. Podieľala sa aj na zostavovaní slovníkov Bogumiła Šwjelu.^[2]

Referencie

Externé odkazy

• stránka Mimi Witkojc na databazeknih.cz