Tanier z modranskej keramiky, Modra, Malokarpatská vinohradnícka oblasť - modrý dezén.

Modranská keramika je označenie výrobkov vyrábaných z pálenej hliny v meste Modra. Jej história siaha do 14. storočia.^[1] Pôvodná tvorba keramiky úzko súvisela s vinárstvom a vinohradníctvom. Používanie glazúr v Španielsku a Taliansku v 15. až 17. storočí a označenie výrobkov ako "majolika" sa prenieslo aj do Modry. V 17. storočí začali v Modre vznikať prvé cechy a usídlili sa tu habánski keramikári. Najväčší rozvoj bol zaznamenaný v 18. storočí.

Súčasná technológia výroby

Modranská majolika sa vyrába z dvakrát vypaľovanej hliny, glazovanej a maľovanej motívmi v štyroch základných dekoroch:

• pestrý,
• zelený
• modrý
• habánsky^[2]

V súčasnosti sa maľujú dekory podľa vzorkovníka, ktorý zozbieral a vytvoril Heřman Landsfeld začiatkom 20. storočia.^[3] Kaolínová hlina pochádza z ložísk v okolí mesta Modra. Teplota pri druhom vypaľovaní dosahuje 1020 °C. Značková modranská majolika je točená, tvarovaná, glazovaná a maľovaná výhradne ručne.^[1] Originálna modranská keramika je predávaná len pod chráneným zemepisným označením pôvodu "Modra".^[4] Po zmenách v roku 1989 výrobné družstvo, ktoré vzniklo v roku 1952 pod názvom Slovenská ľudová majolika sa transformovalo^[5] na Slovenská ľudová majolika, akciová spoločnosť, ktorá má ambíciu zachovať tradície výroby majoliky.

V roku 2018 sa Modranská majolika postavila na nohy a hľadá možnosti ako sa spropagovať. Bola zapísaná aj do zoznamu Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska ^[6].

História výroby keramiky v Modre

Pôvodná najstaršia výroba bola v dnes pamiatkovo chránenom objekte technickej pamiatky, ktorej základ tvorí hradobný systém s baštou z roku 1610. Jeho severozápadná kruhovitá obranná veža s názvom „Červená“ dnes slúži ako „Galéria národného umelca Ignáca Bizmayera“.

Prvý hrnčiarsky cech bol v Modre založený v roku 1636. V období 1870 - 1880 jestvoval hrnčiarsky spolok "Úžitkové hrnčiarske nádoby z Modry."

V roku 1883 bola založená "Štátna dielňa džbánkárska", ktorú neskôr začalo spravovať mesto a založilo pri nej „Keramickú školu“ pod vedením Jozefa Mirku.

V roku 1911 bola Štátna dielňa džbánkárska pozmenená na "Dielňa na dorábanie keramického tovaru, účastinná spoločnosť Žák a spol." Účastinármi v nej boli aj Samuel Zoch a architekt Dušan Jurkovič.

V roku 1923 bola táto dielňa preregistrovaná na "Slovenská keramika" a v roku 1952 na výrobné družstvo "Slovenská ľudová majolika".

Nepretržitá výroba majoliky počas storočí pritiahla do Modry mnoho osobností kultúry a majstrov keramikárov. Pôsobili tu habánsky keramikár Heřman Landsfeld a národný umelec Ignác Bizmayer.

V meste sa nachádza aj „Múzeum Ľudovíta Štúra“, v ktorom sú sústredené zbierky historickej keramiky. Dokumentujú rôzne štýly a fázy vývoja modranskej keramiky.

V súčasnosti (2012) je v Múzeu Ľudovíta Štúra výstava maliara majoliky Michala Petráša, ktorého umenie sa rozvíjalo aj pod vplyvom džbánkára Jána Karabelliho.

Galéria ukážok - pestrý dezén

Referencie

Pozri aj

• Ferdiš Kostka
• Habánska fajansa
• Heřman Landsfeld
• Ignác Bizmayer
• Pozdišovská keramika
• Ľubietovská keramika

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Modranská keramika

Externé odkazy

• Sona Pacherova, Pravda, 2009
• https://www.gob.sk/poi/484/majolica-factory-modra
• Tradícia Slovenska modranská keramika