Moskva – Petušky
Moskva – Petuški
ruské vydanie z roku 1990
Autor	Venedikt Vasilievič Jerofejev
Pôvodný jazyk	ruština
Krajina vydania	samizdat (ZSSR) tlačená Izrael 1973 v ZSSR časopisecky 1988 – 1989, knižne 1990
Literárny žáner	román-poéma
Slovenské vydania knihy
Prvé vydanie knihy Dátum slovenského vydania 2003 Väzba tvrdá s prebalom Formát 130 x 210 Edícia Svetová literatúra / Beletria Vydavateľstvo Slovart Prekladateľ Jaroslav Marušiak Počet strán 168 ISBN ISBN 80-7145-793-0
Druhé vydanie knihy Dátum slovenského vydania máj 2016 Väzba tvrdá s prebalom Formát 130 × 210 mm Hmotnosť 300 g Vydavateľstvo Slovart Prekladateľ Jaroslav Marušiak Počet strán 168 ISBN ISBN 978-80-556-2380-1
Literárny portál

Moskva – Petušky (rus. Москва — Петушки) је dielo ruského spisovateľa Venedikta Vasilieviča Jerofejeva, ktoré vzniklo v rokoch 1969 – 1970.^:162 Často býva označované ako román-poéma a je považované za kľúčové dielo ruského literárneho postmodernizmu.^{:198, 206}

Moskva – Petušky vzniklo niekedy v rokoch 1968 – 1970. Údaje sa v literatúre líšia, možné datovania sú: 1968 – 1970, 1970, jeseň 1969, obdobie 12. január – 6. marec 1970 alebo 1969 – 1970^:162. Text sa šíril v strojopisových odpisoch, veľmi rýchlo bol známy pre celé undergroundové Rusko. V roku 1973 vyšiel v Izraeli v zborníku Ami, v druhej polovici sedemdesiatych rokov v USA. V Rusku (resp. Sovietskom zväze) vyšli Moskva – Petuški v časopise Trezvosť i kultura v rokoch 1988 – 1989, knižne 1990.

Moskva – Petušky je napísané ako krížová cesta a spoveď hlavného hrdinu alkoholika Veničku. Nemá veľký rozsah a jeho kompozícia je (zdanlivo) jednoduchá. Opisuje cestu Veničku z Moskvy do Petušiek. Po ceste, počas ktorej veľa pije, vedie dialógy s anjelmi, Satanom i Bohom a spolucestujúcimi a vnútorné monológy.

Dielo umožnuje množstvo (aj protichodných) interpretácií:

• „Moskva – Petušky poskytuje pomocou epickej rozprávačskej konštrukcie jazdy vlakom z Moskvy do asi 120 km vzdialenej neutešenej obce Petušky mnohovrstevnatý pohľad na sovietsku realitu, na ruský alkoholizmus a na to, ako sa pod vplyvom alkoholu neustále premieňa myslenie a vnímanie. Táto novela , napísana rovnako ako ostatné v ich-forme, je bohatá na rozjímanie v „v exaltovanom transcendentálnom jazyku s početnými literárnymi odkazmi“.“

• P. Vajl, A. Genis o tomto diele napísali: „Jerofejev stvoril svet, v ktorom triezvosť je anomália, opilstvo zákon a Venička jeho prorok.“

• „Odysea hlavného hrdinu (jurodivý, šašo, mučeník) je metafyzická vzbura voči absurdite a apokalyptickému chaosu. V poéme je pátos života bez lži, odhalenie sovietskej falošnosti a katarzia ako vzlet ku kozmickej slobode ducha. V umeleckej rovine je dielo kontaminácia rôznorodých kultúrnych vrstiev, dialóg medzi vysokým štýlom klasickej ruskej literatúry a vulgárnom lexikou sociálneho dna, montáž parodicko-ironických citátov, alúzií (mimo iných biblických) a koláž literárnych reminiscencí.“

• „Vyznačuje sa mnohotvárnosťou štýlových prostriedkov a závažnosťou ambivalentného obsahu. Jej umeleckú pôsobivosť umocňuje spájanie kontrastných rovín – vysokého a nízkeho štýlu, komédie a tragédie, absurdnej banality života a hlbinných filozofických otázok bytia. Mnohí kritici vyzdvihujú príbuznosť postavy Veničku s ruským archetypom jurodivého. „Sväté bláznovstvo“ Veničkovi umožňuje viesť priamy, familiárny dialóg s anjelmi, Satanom ba i s Bohom. Ako typické postmoderné dielo je próza popretkávaná množstvom priamych i skrytých citátov a parafráz z Biblie, z tvorby autorov ruskej literatúry od Radiščeva po súčasnosť, z diel ruských religióznych filozofov i klasikov marxizmu-leninizmu, ktoré v kontexte románu nadobúdajú komický charakter.“

• „Vysoký a nízky štýl, hlboké filozofické úvahy a banalita každodennej komunikácie, komické tragicky, vysoké, vznešené sa znižuje a nízke, banálne vyznieva ako hlboká filozofická úvaha. To všetko tvorí svet jednej postavy – autora, rozprávača a hlavného hrdinu poémy, večne smutného Veničku, sovietskeho jurodivého, alkoholika v Kristu, bláznivého „zbytočného človeka“. Venička má svoj zmysel života – milovanú ženu a dieťa, ktoré vie povedať ju (ю) – ten však nikdy nedosiahne, lebo na ceste za týmto vysnívaným cieľom ho premôžu sily chaosu, s ktorými osamelý Venička vstupuje do spovedného dialógu.“^:185

• S veľmi častou interpretáciou Veničku ako jurodivého nesúhlasí S. A. Ivanov, ktorý tvrdí, že jeho nepatetický prístup a odmietnutie Absolútna je kategorické odmietnutie jurodivného prístupu k životu.

• „…satirické dielo plné humoru, sarkazmu a košatej vulgarity… Jerofejevova satira až tak nepreháňa. Ako výstižný eptaf celej Brežnevovej éry stagnácie môže slúžiť opilecký hold nachmeleného Veničku: 'Ó, sloboda a rovnosť! Ó bratstvo, ó život za almužnu. Ó, sladkosť nezodpovednosti, ó, najpožehnanejšie časy života môjho ľudu – otváracia hodina v obchodoch s pálenkou.'“

• Moskva – Petušky na stránke slovart.sk
• TOMKOVÁ, Katarína. O preklade deminutív v poéme Moskva – Petušky. In: 3. Študentská vedecká konferencia : zborník príspevkov. Ed. Daniela Slančová, Michal Bočák, Iveta Žarnovská. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, 2008. Dostupné online. ISBN 978-80-8068-743-4. S. 614 – 618.