Mzda je podľa rôznych definícií buď (najmä peňažná) odmena za prácu, alebo len odmena za závislú prácu, alebo len odmena za prácu robotníka, alebo len odmena za prácu v súkromnom (alebo manuálnu vo verejnom) sektore. V slovenskom práve platí ako definícia mzdy posledná z uvedených možností. V ekonómii sa mzda niekedy definuje či skôr interpretuje (aj) ako cena práce (cena výrobného faktoru práca) a/alebo ako cena pracovnej sily a/alebo ako položka nákladov na prácu a/alebo ako dohodnutý dôchodok z práce a pod. Podrobnosti definície pozri nižšie.

Podobný je výraz plat, ktorý sa v závislosti od zvolenej definície buď zhoduje či značne prekrýva s pojmom mzda, alebo má naopak opačný význam. Konkrétne plat znamená buď (pravidelnú a najmä peňažnú) odmenu za prácu, alebo len odmenu za nemanuálnu (závislú) prácu (najmä ak je vyplácaná mesačne), alebo len odmenu za (nemanuálnu) prácu vo verejnom sektore. V slovenskom práve platí ako definícia posledná z uvedených možností. Podrobnosti definície pozri nižšie.

Definícia

Definícia mzdy

Z hľadiska typov práce, na ktoré sa termín mzda vzťahuje, sa v literatúre vyskytujú najmä tieto typy definícií (zoradené od najširšieho významu po najužšie významy):

• Mzda je odmena za prácu^{[1][2][3][4][5][6][7][8]}
• Mzda je odmena za závislú prácu^{[9][10][11][12][13]}
• Mzda je odmena za prácu v súkromnom sektore alebo manuálnu prácu vo verejnom sektore (napr. v slov. pracovnom práve -pozri nižšie)
• Mzda je odmena za (závislú) prácu robotníka^{[14][1][13][15][16][5]}

Z hľadiska konkrétnej podoby mzdy niektoré definície termín mzda obmedzujú len na peňažnú odmenu za prácu (/závislú prácu/prácu robotníka)^{[17][18][19][1]}.

Pokiaľ ide o ďalšie definičné nuansy, môžeme nájsť aj napr. takéto definície (či interpretácie) mzdy:

• Mzda je peňažná odmena za prácu „úmerná odpracovanému času alebo vykonanej práci”^[17]
• Mzda je „(dohodnutá) odmena za prácu“^[20]
• Mzda je cena práce (cena za prácu)^[21][22] (v užšom zmysle len robotníka^[14])
• Mzda je „dohodnutá cena práce vykonávanej v pravidelných prípadoch pre tretiu osobu, ak odhliadneme od prípadu, že výrobca je zároveň spotrebiteľom svojho výrobku”^[22]
• Mzda je „cena za prácu, ktorá je výsledkom fungovania trhu“ (t.j. súhry dopytu po práci a ponuky práce)^[8]
• Mzda je cena výrobného faktora práca^[15][12] (to je definícia predovšetkým z makro- a mikroekonómie)
• Mzda je „dôchodok pochádzajúci z toho, že nejaký človek vykonáva nejakú činnosť. Toto chápanie zahŕňa aj podnikateľskú mzdu a vyplýva z pohľadu, že mzda je odplatou za použitie výrobného faktora práca“^[13]
• Mzda je „dohodnutý dôchodok z práce”^[5][4] (v užšom zmysle len peňažný^[18])
• Mzda je - okrem iného- položka podnikových nákladov^[23][21]
• Mzda je a) v kapitalizme: cena pracovnej sily, b) v socializme: peňažne vyjadrený podiel zamestnanca na časti tzv. nutného produktu, ktorú štát rozdeľuje podľa množstva, kvality a spoločenského významu práce na účely individuálnej spotreby pracovníkov (marxizmus - podrobnosti pozri nižšie)

Zastarano mzda znamenala aj vôbec odplatu, odmenu^{[24][20][4][25]}.

Anglické slovo wage(s) (doslova: mzda), veľmi časté v ekonomických textoch, má jednak rovnaké významy ako v slovenčine, a jednak niektoré trochu odchylné významy, konkrétne má tieto významy^{[26][19][27][28][29][30]}:

• odmena za prácu či iné osobné služby (najmä na základe odpracovaného času alebo vyrobeného množstva)
• odmena za prácu zamestnanca (t.j. typicky za závislú prácu)
• odmena za prácu zamestnanca na základe odpracovaného času alebo vyrobeného množstva
• cena výrobného faktoru práca
• cena platená za prácu na základe hodinových, denných, týždenných alebo úkolových sadzieb
• odmena za prácu (zamestnanca) platená pravidelne (spravidla každú hodinu, denne, týždenne, prípadne aj mesačne)
• týždenne vyplácaný zárobok robotníkov a nižších kancelárskych pracovníkov (ako opak mesačných platov vedúcich pracovníkov)

V slovenskom práve je mzda definovaná v Zákonníku práce (predtým v rokoch 1992 - 2002 v zákone č. 1/1992 Zb. o mzde) nasledovne (§ 118 ods. 2): „Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.“ Kým zákonník práce funguje ako lex generalis, zamestnanci vo verejnom sektore majú svoje vlastné zákony, v ktorých sa ich odplata nazýva „plat“, nie mzda (podrobnejšie pozri nižšie). Okrem toho platí, že definícia z § 118 sa nevzťahuje na dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a v súvislosti s týmito dohodami Zákonník práce hovorí o „odmene“, nie o mzde.^[10]

Treba dodať, že slovo „odmena“, tak ako je opakovane použité v tomto článku, je použité vo všeobecnom význame „odplata, predmet odmeňovania“ a nie v užšom význame „prémia, mimoriadne odmenenie za prácu“, v akom sa toto slovo používa napr. v pracovných zmluvách alebo napr. v § 20 zákona č. 553/2003 Z.z. či v § 99 zákona č. 400/2009 Z.z. (odmena tam je teda len jedna z mnohých položiek platu).^[31][32]

Definícia platu

V literatúre sa vyskytujú najmä nasledujúce typy definícií platu:

• Plat je (pravidelná) odmena za prácu (prípadne aj službu)^{[33][34][35][36]}
• Plat je pravidelná peňažná odmena za (sústavne vykonávanú) prácu^[33][37]
• Plat je (pravidelná) odmena len za nemanuálnu (závislú) prácu či vôbec (závislú) prácu vyššej kategórie, a to najmä alebo len ak je vyplácaná mesačne; presnejšie jednotlivé definície znejú nasledovne:
  • Plat je “bežne používané označenie mesačnej odmeny pracovníkov nerobotníckych povolaní, napr. technikov, úradníkov”^[38]
  • Plat je “pravidelná odmena za prácu (mzda) zamestnancov určitých kategórií (technikov, úradníkov a pod.)“^[39]
  • Plat je mzda “zamestnancov a úradníkov”^[1]
  • Mzdy „sa zvyknú deliť na honoráre alebo platy za prácu duševnú a mzdy v užšom zmysle, t.j. robotnícke mzdy.“^{[5][pozn 1]}
  • Plat je odmena za prácu pre nerobotníckych zamestnancov okrem štátnych zamestnancov^[40][15][41])
  • Plat je pravidelná mesačne platená odmena pre nerobotníckych zamestnancov^[42]
  • Plat je pravidelná odmena za závislú prácu alebo inú podobnú službu, „ktorá sa vypláca zamestnancom vyšších kategórií a spravidla v dlhších intervaloch, na rozdiel od mzdy“^[43]
  • Plat (salary) je “cena práce nemanuálnych (resp. niektorých skupín manuálnych) pracovníkov, vyplácaná zvyčajne v mesačných intervaloch”^[44]
• Plat je (peňažná) odmena za nemanuálnu prácu vo verejnom sektore (slov. pracovné právo - porov. nižšie)^[45]
• Plat je “peňažné plnenie poskytované za prácu zamestnancovi zamestnávateľom, ktorým je a) štát, b) územný samosprávny celok, c) štátny fond, d) príspevková organizácia…, e) školská právnická osoba zriadená Ministerstvom školstva, mládeže a telovýchovy, krajom, obcov alebo dobrovoľným zväzkom obcí podľa školského zákona, alebo f) regionálna rada regiónu súdržnosti, s výnimkou peňažného plnenia poskytovaného občanom cudzích štátov s miestom výkonu práce mimo územia Českej republiky”^[46] (Poznámka: Ide o definíciu platu de facto podobnú slovenskej právnej definícii platu, ale s tým, rozdielom, že na rozdiel od Slovenska je už táto definícia aj priamo explicitne uvedená v Zákonníku práce.)

Anglické slovo salary (doslova: plat), veľmi časté v ekonomických textoch, má jednak podobné významy ako v slovenčine, a jednak niektoré trochu odchylné významy, konkrétne má tieto významy:

• odmena (v užšom zmysle len pevná alebo len pevná pravidelná odmena) platená za služby^[47][48] (alebo len za pravidelnú prácu^[49]), najmä za profesionálne alebo poloprofesionálne služby^[50]
• ako predchádzajúci bod, ale len ak odmena nie je vyjadrená na hodinovej báze (ako mzda), ale na ročnej (prípadne mesačnej alebo podobnej pravidelnej) báze^[47][50][51]
• pevná pravidelná odmena platená za pravidelnú nemanuálnu alebo nemechanickú prácu^[49]
• pravidelná mesačná odmena platená zamestnancovi vykonávajúcemu administratívne práce (najmä v kancelárii) alebo majúcemu manažérsku zodpovednosť; v Británii býva vyjadrená na ročnej báze (napr. 12 000 € za rok), ale v iných štátoch na mesačnej báze (napr. 1 000 € za mesiac)^[52]
• zastarano: akákoľvek odmena, odplata^[49]

V slovenskom pracovnom práve sa plnenie za prácu zamestnancov vo verejnom sektore nazýva plat, nie mzda^{[pozn 2]}, pričom ale mzdu (či odmenu) namiesto platu dostávajú zamestnanci verejného sektora, ktorí „vykonávajú pracovné činnosti remeselné, manuálne alebo manipulačné s prevahou fyzickej práce“^[53] a niekoľko ďalších špeciálnych prípadov zamestnancov verejného sektora (napr. niektorí zamestnanci niektorých typov škôl a niektorí zamestnanci VÚC a obcí)^[54]. Konkrétne sa o spomínaných platoch hovorí najmä v nasledujúcich zákonoch: zákon č. 120/1993 Z.z. (poslanci NR SR, prezident SR, ministri vlády SR, sudcovia Ústavného súdu, predseda Súdnej rady, predseda a podpredsedovia Najvyššieho kontrolného úradu, generálny prokurátor), zákon č. 400/2009 Z.z. (štátna služba), 553/2003 Z.z. (práca vo verejnom záujme), 385/2000 Z.z. (sudcovia), 299/2007 Z.z. (duchovní), 346/2005 Z.z. (profesionálni vojaci - štátna služba), 73/1998 Z.z. (policajti- štátna služba), 315/2001 Z.z.(hasiči a záchranári - štátna služba) a 200/1998 Z.z. (colníci-štátna služba).^[55]. Z uvedených predpisov je plat výslovne definovaný všeobecnou definíciou (len) v zák. č. 553/2003 Z.z., a to takto: „Plat je peňažné plnenie poskytované zamestnancovi za prácu.“, pričom „zamestnancami“ sa v tejto definícii myslia len isté druhy verejných zamestnancov stanovené v tomto zákone.^[56]

Delenia

Podľa formy poskytnutia

Rozlišuje sa^[57][18][58]:

• peňažná mzda: mzda platená formou peňazí
  • nominálna mzda: suma vyplatených peňazí
  • reálna mzda: kúpna sila mzdy, t.j. suma tovarov a služieb, ktoré si za mzdu možno kúpiť, čiže nominálna mzda vydelená cenovou hladinou štátu
• naturálna mzda: mzda poskytovaná bezprostredne formou vecných statkov
• zmiešaná mzda: kombinácia naturálnej a peňažnej mzdy

Podľa rozsahu

Rozlišuje sa^[9]:

• hrubá mzda: celá mzda
• čistá mzda: mzda po zrážke daní ako aj príspevkov na sociálne a zdravotné poistenie (t.j. tzv. odvodov)

Podľa spôsobu výpočtu a podľa zložiek (tzv. mzdové formy)

Mzdové formy (či formy mzdy) sa delia nasledovne^[59][60]:

• základné mzdové formy (môže to byť niektorá z nasledujúcich foriem):
  • a) časová mzda: mzda závisí od odpracovaného času
  • b) úkolová mzda: mzda závisí od množstva vyrobených (a pod.) jednotiek; môže byť to byť čistá úkolová mzda (mzda rastie presne s výkonom), diferencovaná úkolová mzda (používa viacero mzdových taríf), degresívna úkolová mzda (s rastúcim výkonom klesá mzdová sadzba), progresívna úkolová mzda (s rastúcim výkonom stúpa mzdová sadzba); zvláštna forma je akordná mzda
  • c) podielová mzda: mzda formou podielu odmeny na vytvorenom prínose (napr. na tržbe, zisku a pod.)
  • d) kombinovaná mzda (zmiešaná mzda): kombinácie z a) až c) a/alebo doplnkových mzdových foriem
• doplnkové mzdové formy:
  • príplatok k mzde: reaguje na špecifiká práce a po dodržaní podmienok ho zamestnanec musí dostať
  • prémia/odmena: poskytuje sa za splnenie konkrétnej úlohy či splnenie osobitnej úlohy; prémia sa zvyčajne používa opakovane (štvrťročne, mesačne) a odmena skôr v jednorazových či mimoriadnych prípadoch
  • osobné ohodnotenie: vzťahuje sa na osobné pracovné schopnosti zamestnanca, slúži na ocenenie jeho dlhodobej, spoľahlivej výkonnosti
  • podiel na hospodárskom výsledku: má zainteresovať pracovníka na zisku

Zákonom predpísané sú jednotlivé zložky platu pre niektoré druhy verejných zamestnancov - pozri nižšie

Mzda a plat v ekonómii a ekonomike

Funkcie mzdy

Funkcie mzdy sú vo všeobecnej rovine^[61]:

• ekonomická funkcia:
  • národohospodárska funkcia: Napríklad v makroekonómii hrajú mzdy najmä úlohu v známom vzťahu: inflácia je rovná rozdielu medzi rastom miezd (a ziskovej prirážky) a rastom produktivity práce. Podľa niektorých názorov rast miezd aj priamo zvyšuje agregátny dopyt, ktorého rast môže napríklad spôsobiť infláciu. Pozri aj nižšie uvedené teórie o mzde.
  • podnikovohospodárska funkcia:
    • nákladová funkcia: Mzdy predstavujú pre podnik náklady.
    • stimulačná funkcia (motivačná funkcia): Mzdy pôsobia na výkon zamestnancov.
• sociálna funkcia: Táto funkcia je dimenziou štátnej sociálnej politiky a využíva sa najmä pri usmerňovaní minimálnej životnej úrovne, pri zabezpečovaní sociálneho zmieru a pod.

Základné národohospodárske (mikroekonomické a makroekonomické) teórie o mzde

Výškou, určujúcimi faktormi a vývojom mzdy (a platu) v ekonómii sa zaoberá odbor nazývaný teória mzdy (mzdová teória), ktorý je obyčajne súčasťou tzv. teórie rozdeľovania. Teória rozdeľovania sú teórie o rozdeľovaní národného dôchodku medzi kapitalistov (ich podiel na národnom dôchodku tvoria úroky), vlastníkov pôdy (ich podiel tvorí renta) a zamestnancov (ich podiel tvoria mzdy).

Nasleduje prehľad základných teórií mzdy.

Klasická ekonómia

Pokiaľ ide o klasickú ekonómiu (t.j. cca. koniec 18. stor. - 1870), presnejšie napr. A. Smitha, D. Ricarda, T. R. Malthusa, J. S. Milla, J. R. MacCullocha, N. W. Seniora, tradične v nej rozlišujeme tzv. teóriu existenčného minima a teóriu mzdového fondu:

• 1. Teória existenčného minima (nazývaná aj mzdový zákon alebo v zjednodušenej podobe aj „železný mzdový zákon“ (F. Lassalle)) hovorí, že mzdy (veľmi) dlhodobo vždy smerujú k úrovni existenčného minima (krátkodobo sa však od tejto úrovne odchyľujú). Namiesto výrazu existenčné minimum sa používa aj názov subsistenčná mzda. D. Ricardo smerovanie mzdy k existenčnému minimu zdôvodnil tým, že keď mzda rastie, obyvateľstvo sa cíti lepšie, preto sa viac množí, a z toho vyplývajúci rast ponuky práce vytvára tlak na znižovanie miezd späť na úroveň existenčného minima. Spomínané existenčné minimum A. Smith chápal jednoducho ako fyzické minimum potrebné na prežitie robotníka, D. Ricardo a ďalší tvrdili, že toto existenčné minimum je spravidla vyššie než fyzické minimum a závisí od štátu, doby, miestnych zvyklostí a pod. Treba dodať, že A. Smith bol síce viac-menej zástancom teórie existenčného minima, ale pripúšťal, že trhová mzda sa môže dlhodobo udržať nad prirodzenou mzdou v štátoch, kde dochádza k výraznej akumulácii kapitálu (teda vo vyspelých štátoch), pretože výsledný nárast dopytu po práci predčí nárast ponuky práce v dôsledku rastu počtu obyvateľov.
• 2. Teória mzdového fondu hovorí, že (priemerná) mzda v ekonomike sa počíta ako mzdový fond vydelený počtom zamestnancov v ekonomike. Mzdový fond je (krátkodobo pevná) suma prostriedkov (presnejšie: časť kapitálu), ktorá je v ekonomike k dispozícii na platenie miezd zamestnancov (v klasickom chápaní sa platí zamestnancom vždy pred ukončením produkcie, teda ide o akúsi zálohu).Mzdový fond (z podstaty svojej definície) rastie spolu s akumuláciou kapitálu. Mzdový fond (kapitál) možno mimochodom interpretovať aj ako dopyt po práci a počet zamestnancov ako ponuku práce. Treba dodať, že významný klasický ekonóm J. S. Mill, pôvodne zástanca tejto teórie, ju v svojich neskorších prácach opustil, lebo začal tvrdiť, že mzda môže rásť aj pri nezmenenom mzdovom fonde (a počte zamestnancov), ak sa odborom podarí donútiť kapitalistov, aby si na úkor miezd znížili zisky.

Tieto dve teórie ale čiastočne súvisia: Teóriu existenčného minima možno interpretovať aj tak, že podiel „mzdový fond : počet zamestnancov“ (veľmi) dlhodobo vždy smeruje k úrovni existenčného minima. Presnejšie (podľa T. R. Malthusa): Ak počet obyvateľov (čiže menovateľ podielu) rastie, tak obyčajne (t.j. od prírody) jeho rast presahuje rast akumulácie kapitálu, a teda mzdového fondu (čiže čitateľa podielu). To znamená, že sa znižuje podiel „mzdový fond : počet zamestnancov“, čiže veľkosť mzdy, na úroveň existenčného minima (ak mzda klesne pod túto úroveň, tak nadbytočné množstvo ľudí sa automaticky eliminuje smrťou v dôsledku nedostatočnej výšky mzdy na prežitie).^{[13][62][63][64][65][66][67][68]}

Pri bližšom pohľade sú však texty klasických ekonómov často veľmi nejasne formulované a neskorší autori sa sporia, ktorú z vyššie uvedených či iných teórií mzdy jednotliví klasickí ekonómovia (vrátane samotného A. Smitha a D. Ricarda) vlastne zastávali^[69][70].

Na teóriu mzdového fondu klasikov neskôr nadviazali s rôznymi úpravami nap. Hermann, Brentano, Böhm-Bawerk, Eucken, Strigl, Stackelberg a iní^[71].

K. Marx a marxisti

K. Marx nadviazal najmä na teóriu existenčného minima D. Ricarda, ale pridal viaceré špecifiká. Rozlišoval medzi „prácou“, t.j. samotnou činnosťou, a „pracovnou silou“, ktorá je definovaná ako schopnosť (či potenciál) človeka pracovať a predstavuje (na rozdiel od práce) tovar, ktorý robotník predáva svojmu zamestnávateľovi (teda kapitalistovi)^{[pozn 3]}. Mzda je definovaná ako cena (teda peňažné vyjadrenie hodnoty) tohto tovaru, čiže pracovnej sily. Hodnota pracovnej sily je (tak ako hodnota každého tovaru) rovná pracovnej dobe potrebnej na jej reprodukciu, čiže hodnota pracovnej sily je vlastne existenčné minimum robotníka. Z toho vyplýva, že mzda je vlastne existenčné minimum robotníka (v peňažnom vyjadrení). Marx bol teda zástancom teórie existenčného minima. Pokiaľ však ide o mechanizmus, ktorým sa mzda v praxi dostáva k existenčnému minimu; podľa Marxa nie je (hlavnou) príčinou väčší rast populácie než akumulácia kapitálu (ako to videl Ricardo), ale rýchlejší rast „rezervnej armády nezamestnaných“ (primárne v dôsledku nahradzovania ľudí strojmi v kapitalizme) než akumulácia kapitálu. Marx tiež upozorňuje, že rozdiel medzi celkovou hodnotou, ktorú reálne vytvoril prácou robotník, a jeho mzdou si zadarmo privlastňuje jeho zamestnávateľ (kapitalista) ako tzv. nadhodnotu, teda ako podnikateľský zisk; toto zistenie tvorí jadro celej Marxovej teórie (teória nadhodnoty). Pokiaľ ide o vyššie uvedenú definíciu mzdy, marxisti ešte konštatujú, že navonok sa mzda javí ako cena práce a nie ako cena pracovnej sily (pretože všeobecne vzniká zdanie, že sa predáva práca), ale v skutočnosti je mzda cenou pracovnej sily, pretože práca na rozdiel od pracovnej sily nie je tovar, a preto nemôže byť predmetom predaja^{[73][63][74][75][20][7][9]}

Predchádzajúci odsek opisoval mzdu v kapitalizme. Neskorší marxisti sa zaoberali aj mzdou v socializme. Mzda v socializme je podľa nich definovaná ako peňažne vyjadrený podiel pracovníka (t.j. zamestnanca socialistickej organizácie) na časti tzv. nutného produktu (t.j. zhruba národného dôchodku), ktorú štát rozdeľuje podľa množstva, kvality a spoločenského významu práce na účely individuálnej spotreby pracovníkov. V socializme na rozdiel od kapitalizmu mzda nie je cenou pracovnej sily, pretože tovar pracovná sila v socializme neexistuje, keďže výrobné prostriedky patria všetkým ľuďom súčasne a kapitalisti neexistujú.^{[76][75][20][6][7]}

Staršie tеórie moci

Teórie moci sú smer národohospodárskeho myslenia, podľa ktorého sa ekonomika (najmä určovanie cien) neriadi iba („vnútornými“) ekonomickými zákonmi, ako to predpokladá napríklad neoklasická ekonómia, ale naopak vždy v ekonomike hrá úlohu využívanie moci niektorých z aktérov v ekonomike. V teórii rozdeľovania to znamená, že ceny rozdeľovania alebo čiastkové agregáty rozdeľovania sú určované mimoekonomicky, t.j. majitelia výrobných faktorov (napr. zamestnanci) alebo ich zástupcovia (napr. odbory) využívajú svoju moc pri ovplyvňovaní cien výrobných faktorov (napr. miezd) v ekonomike. Korene sú už v teórii klasikov (Smith, Ricardo).^[77][78][79]

Najpodrobnejšie sú teórie moci rozpracované práve v oblasti určovania miezd, kde ide o teórie, podľa ktorých je výška mzdy určovaná nie ekonomickými zákonmi, ale bojmi o moc medzi spoločenskými triedami (to sú najmä robotníci a kapitalisti). Patria sem napríklad zástancovia tzv. sociálnoprávnej školy, Fabian Society a ruský (čiastočný) marxista M. I. Tugan-Baranovskij (zomrel v roku 1919). Spočiatku teórie moci pri tvorbe miezd vnímali najmä kapitalistov ako monopolných aktérov dopytujúcich prácu, ktorí stláčajú mzdy smerom k úrovni existenčného minima. Neskôr si ale všímali aj využívanie moci robotníkov, tlačiacich mzdy naopak preč od existenčného minima. Obľúbená v rámci teórií moci pri tvorbe miezd bola napríklad tzv. téza čakania: Pri mzdových rokovaniach spojených so štrajkom a podobne (teda s prerušením výroby) je v nevýhode (teda musí robiť ústupky) tá strana, ktorá si nemôže dovoliť dlhšie čakať, kým sa neuzavrie záverečná dohoda o mzde. Touto stranou sú spravidla robotníci, pretože na rozdiel od zamestnávateľov (kapitalistov) nemajú majetkové rezervy. K téze čakania ale treba dodať: 1. Dnes sa situácia oproti 19. storočiu čiastočne zmenila v tom, že niekedy zamestnanci majú vyššie rezervy než niektoré malé podniky a okrem toho niekedy existujú aj štrajkové fondy odborov a podobne. 2. Miera ústupkov zamestnávateľov závisí aj od toho, nakoľko majú naplnené sklady a aký je práve dopyt po ich tovare na trhu (čo závisí aj od fázy hospodárskeho cyklu), ďalej od toho, aké musia v prípade nedodania tovaru platiť zmluvné pokuty a závisí aj od štruktúry ich nákladov (napríklad ak má zamestnávateľ vysoký podiel fixných nákladov, tak mu dlhý výpadok výroby spôsobí obrovské škody.^[77][78][79]

Modernou formou teórií moci sú teórie vyjednávania (pozri nižšie).

Ako príklad dobového pohľadu na „boje“ zamestnancov a zamestnávateľov o mzdy (a analýzy dôsledkov vysokých a nízkych miezd) môže poslúžiť heslo mzda v Ottovom slovníku náučnom z roku 1901, ktoré okrem iného uvádza:

Neoklasická ekonómia

V neoklasickej ekonómii (t.j. cca. od 1870 až sčasti dodnes), vrátane rakúskej školy, sa miezd týka najmä teória hraničnej produktivity (nazývaná aj teória marginálnej produktivity). Jej významní prví predstavitelia boli proto-neoklasik J.H. Thünen, čiastočne už aj D. Ricardo a potom vlastní neoklasici, napr. W. Jevons, L. Walras, J.B. Clarke, P. Wicksteed, C. Meger a F. von Wieser. Teória hraničnej produktivity sa týka primárne mikroekonómie, ale dá sa sčasti preniesť aj do makroekonómie. Mikroekonomická (teda pôvodná) verzia tejto teórie hovorí, že firma sa vždy snaží maximalizovať zisk a matematicky vždy platí, že maximálny zisk dosiahne vtedy, ak pre každý výrobný faktor ${\displaystyle i}$ platí, že ${\displaystyle r_{i}=p\cdot {\frac {\mathrm {d} y}{\mathrm {d} x_{i}}}}$ (kde ${\displaystyle r_{i}}$= cena výrobného faktora i; ${\displaystyle p}$ = cena výrobku firmy vyrobeného s pomocou výrobného faktora i; ${\displaystyle y}$ = vyrobené množstvo výrobku firmy; ${\displaystyle x_{i}}$ množstvo výrobného faktora i použitého na výrobu tohto výrobku), pričom výraz ${\displaystyle {\frac {\mathrm {d} y}{\mathrm {d} x}}}$ sa zvykne označovať aj ako hraničná produktivita a značiť aj anglickou skratkou MP. Vyššie uvedená rovnica hovorí, že cena výrobného faktora bude vždy rovná súčinu hraničnej produktivity pre tento výrobný faktor a ceny výrobku. Ak je výrobným faktorom práca, jeho cena sa nazýva mzda, čiže vyššie uvedené možno preformulovať na ${\displaystyle w=p\cdot {\frac {\mathrm {d} y}{\mathrm {d} l}}}$ (kde ${\displaystyle w}$ = mzda, ${\displaystyle l}$ = množstvo práce použitého na výrobu výrobku), pričom výraz ${\displaystyle {\frac {\mathrm {d} y}{\mathrm {d} l}}}$ sa zvykne označovať aj ako hraničná produktivita práce a značiť anglickou skratkou MPL. Vyššie uvedená rovnica hovorí, že mzda bude vždy rovná súčinu hraničnej produktivity práce a ceny výrobku. Niektorí autori túto úvahu prenášajú aj na celú ekonomiku, teda do makroekonómie: Dá sa použiť na výpočet funkcie dopytu po práci v celej ekonomike. Na to sa mechanicky sčítajú hodnoty pre jednotlivé firmy v štáte, čím dostaneme rovnicu ${\displaystyle W=P\cdot {\frac {\mathrm {d} Y}{\mathrm {d} L^{D}}}}$ (kde ${\displaystyle W}$ = mzdová úroveň v ekonomike, ${\displaystyle P}$ = cenová úroveň v ekonomike, ${\displaystyle Y}$ = output ekonomiky (napr. hrubý domáci produkt), ${\displaystyle L^{D}}$ = množstvo dopytu po práci v ekonomike). Po jednoduchej úprave dostaneme ${\displaystyle {\frac {W}{P}}={\frac {\mathrm {d} Y}{\mathrm {d} L^{D}}}}$ (čiže reálna mzda sa rovná hraničnej produktivite práce), čo po nanesení do grafu s ${\displaystyle {\frac {W}{P}}}$ na zvislej osi a ${\displaystyle L^{D}}$ (resp. ${\displaystyle L}$) na vodorovnej osi vytvorí klesajúcu krivku (t.j. ${\displaystyle {\frac {W}{P}}=f(L^{D})}$, pričom f znamená „nejaká konkrétna funkcia“), ktorá sa interpretuje ako funkcia dopytu po práci celej ekonomiky. Mimo grafov sa táto funkcia zvykne zapisovať z opačného pohľadu, teda ako ${\displaystyle L^{D}=f\left({\frac {W}{P}}\right)}$, čiže množstvo dopytu po práci je nejakou funkciou reálnej mzdy.^{[pozn 4]}.^{[80][81][82][83][84][85][86]}

Na výpočet ponuky práce neoklasickí ekonómovia obyčajne využívajú koncept hraničného úžitku (marginálneho úžitku). Tento koncept sa týka primárne mikroekonómie, ale dá sa sčasti preniesť aj do makroekonómie. Konkrétne sa tento koncept primárne používa na výpočet dopytu domácnosti po tovaroch (T.j. domácnosť sa snaží maximalizovať svoj celkový úžitok z rôznych statkov/tovarov, pričom jej nákupy sú ale obmedzené jej príjmom; matematicky sa z toho dá pomocou hraničného úžitku vypočítať koľko ktorého tovaru domácnosť kúpi). Pre mzdy je však dôležité sekundárne použitie tohto konceptu, a to použitie na výpočet ponuky práce domácností: T. j. domácnosť sa snaží maximalizovať svoj celkový úžitok z dvoch statkov: „príjem“ a „100% mínus množstvo práce“ (tým sa myslí voľný čas), pričom sa ale jej príjem rovná súčinu mzdy a množstva práce a teda pochopiteľne klesá, keď daná domácnosť menej pracuje. Matematicky sa z toho dá pomocou hraničného úžitku vypočítať, ako sa domácnosť rozhodne medzi spomínanými dvoma statkami, teda aký bude príjem domácnosti a aké bude množstvo práce domácnosti, teda ponuka práce domácnosti. Táto výsledná ponuka práce domácnosti sa zvykne v grafoch zobrazovať ako funkcia mzdy (buď nominálnej alebo reálnej) na zvislej osi a ponúkaného množstva práce na vodorovnej osi; mimo grafov sa táto funkcia zvykne uvádzať z opačného pohľadu teda v štýle, že ponúkané množstvo práce je funkciou (buď nominálnej alebo reálnej) mzdy. Pokiaľ ide o jej konkrétny tvar, funkcia ponuky práce domácnosti má obyčajne dosť chaotický (vlnovitý) priebeh, ale tradične sa uvádza, že v praxi ide (v grafe so mzdou na zvislej osi) typicky o stúpajúcu krivku. Niektorí autori celú túto úvahu prenášajú aj na celú ekonomiku, teda do makroekonómie. Na to sa mechanicky sčítajú hodnoty pre jednotlivé firmy v štáte, čím dostaneme funkciu ${\displaystyle L^{S}=f\left({\frac {W}{P}}\right)}$, kde ${\displaystyle L^{S}}$ množstvo ponuky práce v ekonomike. Výsledná mzda v ekonomike je mzda v priesečníku krivky dopytu po práci (pozri vyššie uvedené odvodenie) a krivky ponuky práce, čiže tam, kde ${\displaystyle L^D}$Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.