Nemecká demokratická republika Deutsche Demokratische Republik ←  1949 – 1990  → vlajka znak
Hymna: Auferstanden aus Ruinen
Motto: „Proletarier aller Länder, vereinigt Euch!“ (Proletári všetkých krajín, spojte sa!)
Geografia
Hlavné mesto	Východný Berlín
Rozloha	108 333 km²
Najvyšší bod	Fichtelberg
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	17 068 318 (podľa sčítania ľudu z 1. januára 1971)
Národnostné zloženie	Nemci
Jazyky	nemčina lužická srbčina (regionálne)
Náboženstvo	štátom propagovaný ateizmus
Štátny útvar
Štátne zriadenie	ľudovo demokratická republika
Mena	východonemecká marka (DDM)
Vznik	7. októbra 1949 (vyhlásenie Nemeckej demokratickej republiky)
Zánik	3. októbra 1990 (zjednotenie Nemecka)
Predchádzajúce štáty: Sovietska okupačná zóna Nemecka Nástupnícke štáty: Nemecko

Nemecká demokratická republika (NDR, v nemecky hovoriacich krajinách a inde bežne DDR, skratka pre Deutsche Demokratische Republik, angl. skratkou GDR), tiež (nepresne) nazývaná „Východné Nemecko“, bol stredoeurópsky štát, ktorý existoval medzi rokmi 1949 až 1990 v období počas studenej vojny, keď bola východná časť Nemecka súčasťou východného bloku. Všeobecne bol na západe popisovaný ako komunistický štát, ale sám seba nazýval ako socialistický “robotnícky a roľnícky štát”^[1]. Skladal sa z územia, ktoré bolo po druhej svetovej vojne obsadené a spravované sovietskymi silami, teda sovietskej okupačnej zóny Nemecka a fakticky aj východného sektoru Berlína podľa postupimskej dohody, na východe ohraničená líniou Odra-Nisa. Sovietska zóna obklopovala Západný Berlín, ale nezahrňovala ho; v dôsledku toho zostal Západný Berlín mimo jurisdikciu NDR a tvoril v ňom nezávislú enklávu.

Nemecká demokratická republika bola založená v sovietskej zóne, zatiaľ čo Spolková republika („Západné Nemecko“) bola zložená z troch západných zón (pôv. tzv. Trizónie). Východné Nemecko bolo satelitným štátom Sovietskeho zväzu.^[2] Sovietské okupačné úrady začali prevádzať správnu zodpovednosť na nemeckých komunistických vodcov v roku 1948 a NDR začala fungovat ako štát 7. októbra 1949. Sovietske sily však v krajine zostali po celú dobu studenej vojny. Až do roku 1989 bola NDR riadená Socialistickou jednotnou stranou (SED), aj keď ďalšie strany boli formálne súčasťou jej aliančnej organizácie, Národného frontu.^[3] SED zaviedla na školách povinnú výuku marxizmu-leninizmu a ruštiny.^[4]

Ekonomika bola centrálne plánovaná a stále viac vo vlastníctve štátu^[5]. Ceny bývania, základného tovaru a služieb boli stanovené skôr plánovačmi ústrednej vlády, než aby rástli a klesali prostredníctvom ponuky a dopytu; a boli silne dotované. Cez tento fakt a napriek tomu, že NDR musela Sovietskemu zväzu platiť značné vojnové reparácie, stala sa vďaka svojej silnej priemyselnej tradícii (išlo o vyspelé územie niekdajšieho Pruska a Saska) najúspešnejšou ekonomikou vo východnom bloku.

Významným problémom bola emigrácia na Západ – pretože mnoho emigrantov boli vzdelaní mladí ľudia, štát bol naďalej ekonomicky oslabovaný. Vláda opevnila západné hranice a v roku 1961 postavila Berlínsky múr. Mnoho ľudí, ktorí sa pokúsili utiecť^[6][7], bolo zabitých pohraničnou strážou alebo nástražnými pascami ako napr. nášľapné míny.^[8] Mnoho ďalších strávilo veľké množstvo času uväznením za pokus o útek.^[9][10]

V roku 1989 viedli početné sociálne, ekonomické a politické sily v NDR a v zahraničí k pádu berlínskeho múru a k vytvoreniu vlády odhodlanej k liberalizácii. Nasledujúci rok sa konali slobodné voľby^[11] a medzinárodné rokovania viedli k podpisu zmluvy o konečnom vyrovnaní o postavení a hraniciach Nemecka. NDR bola rozpustená a Nemecko bolo 3. októbra 1990 znovuzjednotené a opäť sa stalo suverénnym štátom. Niekoľko vodcov NDR, vrátane posledného vodcu Egona Krenza, boli po zlúčení stíhaní za zločiny spáchané počas studenej vojny.

Nemecká demokratická republika geograficky hraničila na východe s Poľskom, na juhovýchode s Československom a na západe a juhozápade so Spolkovou republikou Nemecko. Zo severu ho obmývalo Baltské more. Interne NDR taktiež hraničilo so sovietskym sektorom obsadeného Berlína, ktorý bol známy ako východný Berlín a bol de facto jeho hlavným mestom. Taktiež hraničila s troma sektormi okupovanými Spojenými štáty, Spojeným kráľovstvom a Francúzskom známymi ako Západný Berlín. Tri sektory okupované západnými národmi boli od NDR oddelené berlínskym múrom od jeho dokončenia v roce 1961 až do jeho pádu v roku 1989.

V júni 1945, po skončení druhej svetovej vojne, prevzali štyri víťazné mocnosti zvrchovanú moc v Nemecku a započala činnosť Spojenecká kontrolná rada. Ten istý mesiac bola vytvorená Sovietska vojenská správa v Nemecku (Sowjetische Militäradministration in Deutschland - SMAD) ako mocenský orgán v sovietskej okupačnej zóne, o mesiac neskôr boli zriadené správy SMAD v jednotlivých krajinách. V júli a auguste 1945 sa uskutočnila postupimská konferencia, kde najvyšší predstavitelia spojeneckých veľmocí podpísali dohodu obsahujúcu ustanovenie o denacifikácii a demilitarizácii Nemecka a o rozdelení jeho územia do štyroch okupačných zón. Na prelome júna a júla vznikli v sovietskej okupačnej zóne Komunistická strana, Sociálne demokratická strana, Kresťansko-demokratická unia a Liberálne demokratická strana.

V júli na základe rozkazu SMAD boli vytvorené nemecké ústredné správy. Slúžili ako pomocné orgány SMAD v jednotlivých rezortoch správy a hospodárstva. Súčasne boli považované za zárodok budúcej nemeckej ústrednej vlády. Najväčší vplyv v nich získali komunisti. V septembri bola v sovietskej okupačnej zóne uskutočnené pozemková reforma, ktorá znamenala prevod 2,5 milióna hektarov pôdy z vlastníctva 7-tisíc velkostatkárov do pôdneho fondu. Z neho sa potom prideľovalo bezzemkom a malým roľníkom.

V apríli 1946 došlo k zlúčeniu Komunistickej strany (KPD) a Sociálnodemokratickej strany (SPD) v sovietskej okupačnej zóne. Ich spojením vznikla Jednotná socialistická strana Nemecka (SED). V sovietskej okupačnej zóne sa v septembri konali všeobecné voľby, najviac hlasov získala všade SED. V októbri 1946 sa uskutočnili voľby do krajských a zemských snemov. Aj keď si SED udržala svoje postavenie najsilnejšej strany, oproti všeobecným voľbám hlasy skôr strácala, zatiaľ čo kresťanskí a liberálni demokrati naopak zaznamenali prírastok hlasov. V tej istej dobe sa konali voľby tiež aj vo Veľkom Berlíne. Jednotná socialistická strana (SED) dosiahla výrazné víťazstvo. Novozvolené zemské snemy zriadili zemské vlády. Medzi ich ministrami mala úplne najsilnejšie zastúpenie SED.

V Mníchove sa konala konferencia ministerských predsedov jednotlivých krajín z celého Nemecka. Po určitom váhaní sa jej zúčastnili aj premiéri krajín sovietskej okupačnej zóny. Rokovania však neviedli k žiadnym konkrétnejším výsledkom. V septembri 1947 sa v Berlíne konal II. Zjazd SED, ktorý ako hlavnú úlohu strany označil boj za jednotu Nemecka.

V marci 1948 sovietsky zástupca opustil Spojeneckú kontrolnú radu, čím sa studená vojna definitívne preniesla aj na nemecké územie. V júni bola v západných okupačných zónách uskutočnená menová reforma. Na to ZSSR reagoval menovou reformou aj vo svojej zóne a v noci z 23. na 24. júna uskutočnil blokádu Západného Berlína. Za dva dni tak začal fungovať letecký most zásobujúci izolovanú časť mesta. V septembri bolo sídlo berlínskej mestskej rady po komunistických demonštráciách prenesené do Západného Berlína. O dva mesiace neskôr zhromaždenie berlínskej SED prehlásilo berlínsky magistrát za zosadený a dosadilo nový magistrát, uznaný zo strany SMAD. V decembri bol slobodne zvolený magistrát nútený presídliť sa do Západného Berlína. Nové voľby sa tak mohli konať iba tam, SMED ich vo svojom sektore zakázal.

V marci 1949 bola schválená ústava sovietskej okupačnej zóny, neskôr Nemeckej demokratickej republiky. V septembri bola vyhlásená Nemecká spolková republika, načo 7. októbra 1949, ako reakcia na tento čin, bola vyhlásená so zvolením sovietskeho vedenia Nemecká demokratická republika. Jej prvým prezidentom sa stal Wilhelm Pieck, predsedom vlády Otto Grotewohl. Súčasne bol založený Národný front demokratického Nemecka združujúci všetky strany a masové organizácie.

V októbri 1950 sa v NDR konali voľby. Boli neslobodné,^[12] obdobne ako v iných socialistických štátoch sa volila jednotná kandidátka, pre ktorú podľa oficiálnych výsledkov hlasovalo 12 088 745 oprávnených voličov^[13] (99,6 %), hlasov proti a neplatných hlasov bolo 51 187^[13], čo predstavovalo 0,4 %. Z volieb vzišla nová vláda a výrazne obmenené boli aj zemské vlády. Voliči mohli hlasovať buď pre jednotnú kandidátku, alebo hlasovací lístok, už ale bez akéhokoľvek utajenia, preškrtnúť, dôsledkom čoho bolo vystavenie sa perzekúcie zo strany režimu v podobe straty zamestnania, vyhodenia zo školy a sledovania štátnou bezpečnosťou (Stasi).^[14]

Po smrti J. V. Stalina v roku 1953 a nástupe novej garnitúry vo vedení ZSSR bolo očakávané celkové uvoľnenie. Túžby ľudu sa však nenaplňovali a pod počiatočnou zámienkou protestu berlínskych robotníkov na zvyšovanie výroby sa 16. júna 1953 zdvihla vlna celoštátnych demonštrácií.^[15] Boli to tak silné protesty, že okupačná správa musela na demonštrantov poslať okupačné sily dislokované na území NDR.^[16]

Rok 1956 bol pre NDR zlomový, pretože v tomto roku bola oficiálne založená Národná ľudová armáda NDR (NVA) ako reakcia na založenie a vstup Bundeswehru do NATO. Na začiatku 60. rokov bola NDR postavená pred problém s emigráciou cez hlavné mesto Berlín, ktoré bolo rozdelené na dve časti - východný a západný. Vedenie štátu sa na nátlak z ostatných socialistických štátov rozhodlo uzavrieť hranice Berlína nepreniknuteľným múrom. Američania s postavením Berlínskeho múru počítali, ale nepredpokladali tak rýchlu akciu vedenia NDR. Skoro ráno 13. augusta 1961 obsadila Volkspolizei a NVA hranice medzi Západným a východným Berlínom. Dôvodom k takémuto opatreniu bolo zahájenie stavby Berlínskeho múru, ktorý mal zastaviť migráciu obyvateľov NDR na západ.

Hospodárske ťažkosti socialistického tábora z rokov 1960 až 1963 viedli k zavedeniu revolučnej Novej ekonomickej politiky, ktorá priniesla výrazné pozdvihnutie životnej úrovne. S demokratizáciou systému v ČSSR v roku 1968 nastala u väčšiny komunistických strán obava, aby sa tieto snahy nerozšírili aj do ich republík. Preto v júli 1968 poslalo vedenie SED a ďalších štyroch komunistických strán varovný tzv. Varšavský list československému vedeniu. Aj cez varovanie zmeny pokračovali, a preto bolo rozhodnuté o vojenskej intervencii. Vpádu do ČSSR sa zúčastnilo päť krajín Varšavskej zmluvy, taktiež aj NDR. Po dvoch mesiacoch pobytu sa vojská štyroch krajín stiahli naspäť na svoje územie, okrem vojska ZSSR.

V roku 1971 bol odvolaný doterajší generálny tajomník SED Walter Ulbricht pre svoj vysoký vek a obstarožné názory. Na jeho miesto nastúpil Erich Honecker.

Jeho vláda v 80. rokoch sa vyznačovala ako hospodárskou, tak aj politickou stagnáciou. Táto stagnácia uvrhla NDR do hlbokej krízy v druhej polovici 80. rokov, ktorá vyvrcholila v októbri 1989. Krízu v NDR sa vedenie SED neodvážilo riešiť, ale odmietalo ešte perestrojku a glasnosť. Toto rokovanie vyústilo k otvoreným masovým demonštráciam v Lipsku a v Berlíne, ktoré boli násilne potlačené. Takéto konanie pobúrilo občanov NDR, ktorí sa následne zúčastnili celoštátnych demonštrácií.

Koncom 80. rokov 20. storočia došlo vo východnej Európe k vyvrcholeniu hospodárskych problémov, čo malo za následok narastajúcu nespokojnosť obyvateľstva sprevádzanú jej otvorenými prejavmi. V NDR sa prejavy nespokojnosti prejavovali narastajúcim útekom občanov do západnej Európy. Po nástupe Michaila Gorbačova k moci v roku 1985 došlo k miernemu uvoľneniu napätia v rámci sovietskeho bloku. Predstavitelia moci v NDR na čele s Erichom Honeckerom si uvedomovali, že uvoľnenie spôsobí zvýšenie emigrácie občanov NDR. Katastrofálna hospodárska situácia NDR zvýšila emigráciu do takej miery, že vláda začala vydávať povolenia na opustenie NDR v určitých limitoch. K vyvrcholeniu došlo v roku 1989, keď sa uvoľnil cezhraničný režim na rakúsko-maďarských hraniciach. Východní Nemci situáciu začali využívať a počas rekreácií pri Balatone začali hromadne prekračovať hranice. Hoci bol prechod hraníc aj napriek uvoľneniu pohraničného režimu ilegálny, pohraničiari na oboch stranách hranice nelegálne prechody viac-menej tolerovali. V prípade prichytenia narušiteľa hranice vypočuli a po niekoľkých hodinách prepustili.

Ďalšiu vlnu východonemeckých emigrantov zažili západonemecké ambasády v Prahe, Varšave a Budapešti, ktoré začali emigranti hromadne obsadzovať. Reakciou vedenia NDR bolo uzavretie hraníc s Poľskom a Česko-Slovenskom. Východonemecké vedenie však nedostalo podporu tohto kroku od reformného kabinetu Michaila Gorbačova, a tak NDR pod tlakom verejnosti povolila svojím občanov navštíviť Západný Berlín na obmedzenú dobu. Pád Berlínskeho múru 9. novembra 1989 sa odohral rovnako prekvapujúco ako jej stavba. V posledných dňoch svojej existencie sa východonemecké stranícke vedenie zaoberalo diskusiami o nutných zmenách, okrem iných aj diskusiou o hraniciach. Na tlačovej konferencii 9. novembra, prenášanej televíziou, čítal člen politbyra, Günter Schabowski, krátko pred siedmou hodinou večer akoby mimochodom zo svojich poznámok uznesenie ministerskej rady, podľa ktorého boli cesty i do západného zahraničia povolené a mohli sa uskutočniť cez všetky hraničné priechody. Na otázku, ktorú položil taliansky novinár Riccardo Ehrman, od kedy toto uznesenie nadobudne platnosť, odpovedal neistý Schabowski, že „podľa môjho názoru ihneď“ (čo, ako sa neskôr ukázalo, nebolo správne, keďže na druhej strane dokumentu, ktorý Schabowski dostal, ale v zmätku to prehliadol, bolo napísané, že uznesenie platí od nasledujúceho dňa).

V najbližších hodinách dochádzalo k hromadnému návalu na berlínskych hraničných priechodoch. Okolo 23. hodiny východonemecká pohraničná stráž začala púšťať ľudí cez hranicu a približne o polnoci už prúdili desaťtisíce obyvateľov Východného Berlína cez všetky priechody do Západného Berlína.

K opätovnému zjednoteniu s NSR došlo 3. októbra 1990, čím vznikla Nemecká spolková republika tak ako ju poznáme dnes. Kancelárom zjednoteného Nemecka sa stal Helmut Kohl z koalície Aliancia pre Nemecko, ktorá zastrešovala stredopravé proeurópske strany.

Dobová literatúra vtedajšom Československu písala o NDR napríklad ako o "demokratickom štáte, ktorý je reprezentantom nemeckého ľudu, budujúceho demokratický, mierumilovný a socialistický štát".^[17][18]

Ve východonemeckej politickej histórii existovali štyri obdobia.^[19] Patrili k nim: roky 1949 – 61 - budovanie socializmu; 1961 – 1970 potom, čo Berlínsky múr zamedzila úteky, bolo obdobie stability a konsolidácie; 1971 - 85 nesie názov Honeckerova éra a zažilo užšie väzby so západným Nemeckom; a roky 1985 – 89 - obdobie úpadku a zániku východného Nemecka.

Vládnucou politickou stranou vo východnom Nemecku bola Sozialistische Einheitspartei Deutschlands (SED, Jednotná socialistická strana Nemecka). Vznikla v roku 1946 Sovietmi riadenou fúziou Komunistickej strany Nemecka (KPD) a Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD) v sovietskej okupačnej zóne. SED sa však rýchlo transformovala na plnohodnotnú komunistickú stranu, pretože viac nezávislo zmýšľajúci sociálni demokrati boli vytlačení.^[20]

Postupimská dohoda zaviazala Sovietov k podpore demokratickej formy vlády v Nemecku, aj keď chápanie demokracie Sovietmi bolo od Západu radikálne a úplne odlišné. Rovnako ako v iných krajinách sovietskeho bloku boli povolené nekomunistické politické strany. Aj keď každá politická strana v NDR bola nútená pripojiť sa k Národnému frontu demokratického Nemecka, širokej koalícii strán a masových politických organizácií, vrátane:

• Christlich-Demokratische Union Deutschlands (Kresťanskodemokratická únia, CDU), po znovuzjednotení zlúčená so západonemeckou CDU.
• Demokratische Bauernpartei Deutschlands (Demokratická agrárna strana Nemecka, DBD), po znovuzjednotení zlúčená so západonemeckou CDU.
• Liberal-Demokratische Partei Deutschlands (Liberálne-demokratická strana Nemecka, LDPD), po znovuzjednotení zlúčená so západonemeckou FDP.
• Nationaldemokratische Partei Deutschlands (Národne-demokratická strana Nemecka, NDPD), po znovuzjednotení zlúčená so západonemeckou FDP.^[20]

Členské strany boli v podstate úplne podriadené SED a museli prijať jej „vedúcu rolu“ ako podmienku existencie. Strany však mali zastúpenie vo Volkskammeri a dostali niektoré posty vo vláde.

Ve Volkskammeri boli taktiež zástupcovia masových organizácií, ako bola Slobodná nemecká mládež (Freie Deutsche Jugend alebo FDJ) alebo Slobodná nemecká odborová federácia. Existovala aj demokratická ženská federácia Nemecka, so sídlami vo Volkskammeri.

Od 7. októbra 1949 do 22. júla 1952 formálne federácia zložená zo 6 krajín (Länder): Berlín, Brandenbursko, Durínsko, Meklenbursko, Sasko a Sasko-Anhaltsko. Ich povojnové územné vymedzenie zodpovedalo približne predvojnovému nemeckému vymedzeniu stredonemeckých Länder (štátov) a severonemeckých Provinzen (pruské provincie). Západné okrajové časti dvoch provincií, Pomoranska a Dolného Sliezska, ktorých zbytok bol daný Poľsku, boli v rámci NDR pripojené k Meklenbursku a Sasku. Povojnová nemecko-poľská hranica na línii Odra–Nisa bola vládami NDR a Poľskej ľudovej republiky formálne uznaná v roku 1950, zatiaľčo Spolková republika Nemecko ju ratifikovala až v roku 1970 (do tej doby označovala poľský zábor ako „územie pod poľskou správou“).

Postupne dochádzalo k čím ďalej silnejšej centralizácii^[21] a zákonom Gesetz über die weitere Demokratisierung des Aufbaus und der Arbeitsweise der staatlichen Organe in den Ländern der Deutschen Demokratischen Republik („Zákon o ďalšej demokratizácii štruktúry a fungovanie štátnych orgánov v krajinách Nemeckej demokratickej republiky“) ^[22] z 23. júla 1952 (ktorý vstúpil okamžite do platnosti) tak sú potom na území NDR definitívne odstránené posledné zbytky federalizmu a NDR sa stáva centralistickým štátom. 25. júla 1952 sa vo všetkých doterajších krajinách NDR konali posledné schôdze tuzemských snemov. Tie mali teraz za úlohu odhlasovať zákony stanovujúce nové rozdelenie na kraje a okresy, ktoré už nerešpektovali súčasné hranice krajín, až na historické výnimky (ešte z dôb Viedenského kongresu; a v prípade vtedajších meklenbursko-brandenburských hraníc staré mnoho storočí).

Tým krajiny na území NDR zanikli a štát bol na novo rozčlenený na 14 krajov (Bezirke), ktoré sa ďalej členili na okresy (Landkreise), prípadne mestské okresy (Stadtkreise).

Východný Berlín sa v roku 1961 stal de facto 15. krajom, ale zvláštny právny status si zachoval až do roku 1968, keď obyvatelia schválili návrh novej ústavy. Pretože Berlín ako celok bol formálne pod správou spojeneckej kontrolnej rady a západné spojenecké vlády mali diplomatické námietky, NDR fakticky spravovala Východný Berlín ako súčasť svojho územia a svoje hlavné mesto. To bolo oficiálne uznávané krajinami Východného bloku, zatiaľ čo západné štáty označovali Východný Berlín iba ako „sídlo vlády“ NDR.