Novopytagoreizmus je smer antickej filozofie počnúc 1. storočím, ktorý obnovil a pod vplyvom orientálneho náboženstva modifikoval pytagoreizmus, ktorý spájal s prvkami rôznych gréckych filozofém. Jeho špekulácie sa nesú v teozofickom a teurgickom duchu. Novopytagoreizmus pripisoval hodnotu mystike čísel.

Novopytagoreizmus do seba pojal okrem prvkov pytagoreizmu aj prvky platonizmu (vznikol v dosť blízkom spojení so stredným platonizmom) aristotelizmu, stoicizmu, orientálneho a gréckeho náboženstva.

Platonizujúci novopytagoreizmus považuje za hlavný princíp jestvovania rozum ako absolútny, aktívny, prvotný činiteľ, ktorý si podriaďuje všetko materiálne a relatívne.

Pytagoreizmus, ktorému boli bližšie stoické predpoklady, uznával rozum za základ všetkého sucna, ale ho nevylučoval zo skutočnosti materiálneho sveta a - hlásajúc materializujúci monizmus - považoval svet za harmonické rozvinutie imanentného usporadujúceho prvku.

V hľadaní šťastia sa tento smer pokúša premeniť na akési mysticko-racionalizované náboženstvo. Požiadavka striedmosti, pokánia a morálnej prípravy na príchod vykupiteľa, ktorý novopytagorejci predpovedali, mala silný vplyv na vtedajšieho ideovo dezorientovaného človeka.

Človek, podľa novopytagoreizmu, má odhaľovať modely vysvetlenia princípov stavby sveta a každej v ňom jestvujúcej veci v rozume demiurga, ktorý vládne nad vznikom a zánikom bytia. Týmto odhaľovaním človek spolupracuje s demiurgom a pomáha mu normovať vonkajší svet.

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.