Tento článok urgentne potrebuje úpravy a/alebo aspoň základné rozšírenie. Pomôž Wikipédii tým, že ho vhodne vylepšíš, alebo rozšíriš. Pozri si kritériá na minimálny článok, inšpiráciu môžeš nájsť aj v radách štylistickej príručky, prípadne v diskusii k článku. Neodstraňuj túto šablónu ak nedošlo k podstatnému vylepšeniu článku. Ak si článok založil, odstránenie šablóny prenechaj inému redaktorovi. Ak nebude tento článok do 14 dní prijateľne upravený, bude pravdepodobne zmazaný. Preto buďte pri úprave smelí! Dátum označenia je 10. 9. 2024, k zmazaniu dôjde 24. 9. 2024. Ak si umiestnil/a túto šablónu do článku, vyhľadaj autora v histórii článku a vlož na jeho diskusnú stránku oznam: {{Urgentne upraviť autor|Oskar Kokoschka}} --~~~~

Oskar Kokoshka
rakúsky umelec, básnik, dramatik a učiteľ
Oskar Kokoschka (1963)
Narodenie	1. marec 1886 Pöchlarn, Rakúsko-Uhorsko (dnes Rakúsko)
Úmrtie	22. február 1980 (93 rokov) Montreux, Švajčiarsko
Národnosť	britská, česko-slovenská, rakúska
Známy vďaka	Maliarstvo, básnictvo
Profesia	Maliar, dramatik, básnik, učiteľ
Podpis
Odkazy
Projekt Guttenberg	Oskar Kokoschka (plné texty diel autora)
Commons	Oskar Kokoschka
Umelecký portál  Biografický portál

Oskar Kokoschka (* 1. marec 1886, Pöchlarn, Rakúsko – † 22. február 1980, Montreux, Švajčiarsko) bol rakúsky umelec, básnik, dramatik a učiteľ. Preslávil sa najmä svojimi výraznými expresionistickými portrétmi a krajinomaľbami. Bol tiež známy svojimi teóriami o videní, ktoré mali veľký vplyv na viedenský expresionizmus.

Oskar Kokoschka sa narodil v meste Pöchlarn ako druhé dieťa zlatníka Gustava Josefa Kokoschku a Marie Romany Kokoschka (rodenej Loidl). Mal sestru Bertu, narodenú v roku 1889, brata Bohuslava, narodeného v roku 1892, a staršieho brata, ktorý zomrel v detstve. Kokoschka veril na znamenia, čo podnietila príhoda o požiari v Pöchlarn, ktorý vypukol krátko po jeho narodení. Rodinný život nebol ľahký, najmä kvôli finančnej nestabilite jeho otca. Stále sa sťahovali do menších bytov, čoraz ďalej od prosperujúceho centra mesta. Keďže mal pocit, že jeho otec je nedostatočne dobrý, Kokoschka sa zbližoval so svojou matkou a po získaní finančnej nezávislosti považoval za svoju povinnosť podporovať rodinu.

V roku 1897 nastúpil na Realschule, typ strednej školy, kde sa kládol dôraz na moderné predmety, ako sú vedy a jazyky.^[1] Napriek tomu, že plánoval pokračovať v štúdiu chémie, tieto predmety ho nezaujímali, pretože vynikal len v umení a počas hodín najviac času trávil čítaním klasickej literatúry. Podobne ako mnohí jeho francúzski a nemeckí rovesníci, aj Kokoschka sa zaujímal o primitívne a exotické umenie vystavované na etnografických výstavách po celej Európe.^[2]

Jeden z Kokoschkových učiteľov mu navrhol venovať sa výtvarnému umeniu po tom, čo ho zaujali niektoré jeho kresby.^[2] Napriek nesúhlasu otca Kokoschka podal prihlášku na Kunstgewerbeschule vo Viedni, dnešnú Univerzitu úžitkového umenia vo Viedni. Získal štipendium a bol jedným z mála prijatých uchádzačov.^[2] Viedenská Kunstgewerbeschule bola pokroková škola úžitkového umenia, ktorá sa zameriavala hlavne na architektúru, nábytok, remeslá a moderný dizajn. Na rozdiel od prestížnejšej a tradičnejšej Akadémie výtvarných umení vo Viedni dominovali v Kunstgewerbeschule inštruktori z hnutia Viedenská secesia. Kokoschka tam študoval v rokoch 1904 až 1909 a pod vplyvom svojho učiteľa Carla Otta Czeschku rozvíjal svoj vlastný štýl.

Kokoschkovými skorými prácami boli gestické kresby detí, ktoré ich zobrazovali ako nemotorné a mŕtvolné. Nemal žiadne formálne vzdelanie v maľbe, a preto k nej pristupoval bez ohľadu na "tradičný" alebo "správny" spôsob maľovania. Učitelia v Kunstgewerbeschule mu pomohli získať príležitosti prostredníctvom Wiener Werkstätte (Viedenských dielní). Jeho prvé zákazky boli pohľadnice a kresby pre deti. Neskôr Kokoschka povedal, že táto skúsenosť tvorila „základ jeho umeleckého vzdelania“.^[3] Jeho ranú kariéru charakterizovali portréty viedenských celebrít, maľované v nervózne animovanom štýle.

Po vlastnom umeleckom vzdelaní sa Kokoschka na roky venoval výučbe umenia a písaniu článkov a prednášok, v ktorých dokumentoval svoje názory a praktiky ako pedagóg. Primárnym vplyvom na jeho prístup k vzdelávaniu bol český humanista a reformátor vzdelávania zo 17. storočia Jan Amos Komenský. Z Komenského teórií prevzal Kokoschka presvedčenie, že študenti najviac profitujú z používania svojich piatich zmyslov na podporu rozumového myslenia.^[4] Kokoschka učil vo Viedni v rokoch 1911 až 1913 a neskôr v Drážďanoch v rokoch 1919 až 1923.^[5] Aj keď boli jeho učiteľské snahy zmieňované v rôznych publikáciách, väčšinou sa zameriavali na jeho osobnosť zachytenú v jeho vlastnej tvorbe než na vyučovacie metódy. Kokoschka zanedbával konvenčné metodiky a teórie, ktoré sa predpokladali pri vzdelávaní umelcov, a namiesto toho učil prostredníctvom rozprávania príbehov, často s mytologickými témami a dramatickými emóciami.^[5] V roku 1912 Kokoschka predniesol esej „Von der Natur der Gesichte“ („O povahe videní“) na Akademickom združení pre literatúru a hudbu vo Viedni. V tejto eseji načrtol svoje umelecké poňatie vzťahu medzi vnútorným videním a optickým zrakom.^[6] Pri pohľade na vlastné umenie Kokoschka vyjadril, že inšpirácia pramení z každodenných pozorovaní, ktoré opticky zhromažďoval pri kontakte so svojimi súdobými okolnosťami. Kokoschkova schopnosť uznať, ako sa tieto podnety prejavovali v jeho vnútornej predstavivosti, viedla k dielam, ktoré čerpajú zo podvedomia namiesto z optického videnia. Ďalej Kokoschka prenechal divákovi úlohu interpretovať obraz na základe toho, ako vníma víziu vo svojom vlastnom vedomí.^[7] Tento koncept, spolu s teóriou Vasilija Kandinského o spiritualite v umení, tvorí základ, na ktorom umeleckí historici chápu viedenský expresionizmus.

V roku 1908 dostal Kokoschka príležitosť predložiť svoje diela na prvej viedenskej výstave Kunstschau.^[2] Táto vládou financovaná výstava bola zriadená s cieľom prilákať turistov a potvrdiť význam Viedne v rámci umeleckého sveta. Riaditeľ Wiener Werkstätte, Fritz Wärndorfer, dal Kokoschkovi zákazku na farebné ilustrácie, ktoré by doplnili detskú knihu a boli vystavené na výstave. Kokoschka však využil slobodu a vytvoril obrázky, ktoré slúžili ako ilustrácie k básni, ktorú napísal rok predtým, Die träumenden Knaben (Snívajúci chlapci), čo bolo autobiografické adolescentné fantázie, ktoré boli nevhodné pre mladšie publikum.^[8] Vo svojej autobiografii Kokoschka vysvetlil pôvod tejto básne, ktorý vychádzal z jeho osobných skúseností ako mladého študenta, zamilovaného do svojej švédskej spolužiačky Lilith.^[9] Die träumenden Knaben obsahuje úvodné stránky s dvoma malými čiernobielymi litografiami a osem väčších farebných litografií s vertikálnym stĺpcom textu vedľa každého obrázku. Ovplyvnený kompozíciami zo stredovekého umenia Kokoschka zobrazil rôzne momenty v čase súčasne v rámci každého jednotlivého obrazu. Kokoschka tiež prevzal výrazné línie a expresívne farby tradičného európskeho ľudového umenia a juxtapozoval ich so štylizovanou ornamentálnosťou a dvojrozmernými telami Jugendstilu. Posledná stránka, s názvom Das Mädchen Li und ich (Dievča Li a ja), zobrazuje hranaté tvary mladého chlapca (Kokoschka) a dievčaťa (Lilith), inšpirované štýlom belgického sochára George Minne. Toto dielo, ktoré Kokoschka venoval svojmu bývalému učiteľovi Gustavovi Klimtovi, demonštruje prechod z Jugendstil k expresionizmu.^[9]

Die träumenden Knaben spolu s gobelínom s názvom The Dream Bearers (Nositelia snov), ktorý sa neskôr stratil, boli prvými dielami, ktoré Kokoschka vystavoval. Rovnako ako knižné ilustrácie, aj jeho gobelín bol považovaný za znepokojujúci pre zobrazenie mladých, exotických a sexuálnych fantázií. Po prezentácii týchto dvoch diel bol Kokoschka podrobený kritike zo strany konzervatívnych predstaviteľov a len malá časť z piatich stoviek výtlačkov Die träumenden Knaben bola skutočne zviazaná a predaná.^[8] Výsledkom bolo, že bol vylúčený z Kunstgewerbeschule a našiel si svoje miesto vo viedenskej avantgarde.^[2] Rakúsky architekt Adolf Loos sa s Kokoschkom spriatelil a predstavil ho ďalším avantgardným členom, ktorí sa následne stali jeho subjektmi v sérii portrétov.

Kokoschka namaľoval väčšinu svojich portrétov medzi rokmi 1909 a 1914. Na rozdiel od mnohých rovesníkov, ako bol Edvard Munch, ktorí tiež prijímali objednávky na portréty, Kokoschka si zachoval úplnú umeleckú slobodu, pretože portréty si vo všeobecnosti neobjednávali samotní portrétovaní. Väčšina Kokoschkových subjektov boli klienti architekta Loosa, ktorý zadával objednávky na portréty a súhlasil, že ich kúpi, ak by ich portrétovaný odmietol.^[9] Ďalšie portréty Kokoschku zahŕňali priateľov a podporovateľov v jeho kruhu, ktorí podporovali moderné umenie tej doby. Medzi významných členov tejto skupiny, ktorým Kokoschka namaľoval portréty, patria obchodník s umením Herwarth Walden, podporovateľka umenia Lotte Franzos, básnik Peter Altenberg a historici umenia Hans a Erica Tietze.

Kokoschkovy portréty demonštrujú konvencie tradičného portrétu, predovšetkým z hľadiska perspektívy, v ktorej zachytáva portrétovaných. Zároveň však Kokoschka prevzal prvky moderného štýlu, ktorý zahŕňal ruky v kompozícii, aby zachytil emócie vyjadrené prostredníctvom gest jednotlivca. Tieto portréty tiež využívajú nevedomú pozíciu tela portrétovaného, ktorú Kokoschka považoval za kľúč k odhaleniu vnútorných napätí ich podvedomia.^[9]

Kokoschka vo svojich portrétoch využíval expresívnu farebnú paletu podobnú tým, ktoré používali umelci nemeckej skupiny Die Brücke. Kokoschkove použitie krikľavých, ostrých farieb, ktoré zobrazujú subjekty ako hnilé telá, nemalo vyjadrovať ich fyzický stav, ale skôr všeobecný symbolický výraz rozkladajúcej sa doby.^[9] Výrazné línie a farebné škvrny na inak nudnom pozadí boli vizuálnymi interpretáciami úzkostí, ktoré pociťoval Kokoschka a jeho kruh. Kokoschkove portréty sa však líšili od tých jeho súčasníkov v jeho viere v symbolickú dôležitosť samotného aktu maľovania, čo zdôrazňujú viditeľné ťahy štetcom a oblasti odkrytej plátna. Kokoschka kombinoval maliarske techniky s tými, ktoré sa používajú pri kresbe, ako je použitie živých a kontrastných farieb, rýchlych ťahov štetcom, úzkostných škrabancov a nerovnomerného spracovania.

V liste z roku 1909 Kokoschka poznamenal, že by „chcel vytvoriť nervózne neusporiadaný portrét“.^[9] Bez ďalších prvkov, ktoré by vytvorili naratív pre portrétovaného, Kokoschka zdôrazňoval, že podstata jednotlivca vychádza na povrch prostredníctvom procesu vytvárania jeho obrazu. Umelecký historik Patrick Werkner opisuje Kokoschkove portréty ako diela, v ktorých je koža oddelená od tela, čo divákovi umožňuje vidieť cez fyziognómiu ako cez závoj, aby sa odhalil samotný proces zobrazovania.^[9] Kokoschkove portréty celkovo komentujú ohromujúce pocity neistoty, ktoré pociťovali tí, ktorí si boli vedomí meniacich sa kultúrnych nálad pred koncom starého poriadku Rakúsko-Uhorskej ríše v roku 1918.

Kokoschkov portrét Hans Tietze a Erica Tietze-Conrat bol namaľovaný v roku 1909 v knižnici domu tohto páru.^[9] Okrem toho, že boli blízkymi priateľmi umelca, boli tiež významnými historikmi umenia tej doby. Erica Tietze-Conrat vysvetlila, že počas vytvárania ich portrétu Kokoschka povzbudzoval ich, aby sa voľne pohybovali a pokračovali v práci pri dvoch stoloch, ktoré boli situované vedľa okna. Po tom, čo Kokoschka namaľoval jej manžela z profilu, požiadal Ericu, aby sa postavila tak, aby ju mohol namaľovať čelne. Krátko po začatí maľovania Kokoschka odložil štetec a začal používať len prsty.^[9] Kokoschka používal nechty na škrabanie tenkých čiar do farby, ktoré sa objavujú v obrysoch a plochách šrafovania a tiež na pozadí. Hoci boli portrétovaní v knižnici, postavy pôsobia, akoby existovali v surreálnom, podvedomom priestore. Kokoschka mieša živé tóny modrej a červenej na inak utlmenom zelenom pozadí. Na portréte sa pár nepozerá na seba, ale ich ruky sa dotýkajú, akoby sa mali stretnúť. Ruky sa stávajú prostriedkom komunikácie, symbolizujúcim most, cez ktorý môže pretekať ich vnútorná energia. Pár bol nútený utiecť z Rakúska v roku 1938 kvôli svojmu židovskému pôvodu, ale podarilo sa im vziať so sebou tento portrét, ktorý odmietali vystaviť, až kým ho v roku 1939 nezakúpilo Múzeum moderného umenia.^[9]

Kokoschka sa presťahoval do Berlína v roku 1910, v rovnakom roku, keď bola v meste založená Neue Secession. Skupina, ktorú tvorili umelci a filozofi ako Emil Nolde, Ernst Ludwig Kirchner, Erich Heckel a Max Pechstein, vznikla ako vzbura proti staršej Berlínskej secesii. Hoci Kokoschka neprijal techniky a ideológie skupiny, obdivoval zmysel pre komunitu, ktorý medzi jej členmi vládol.^[2] Berlínski obchodník s umením Paul Cassirer videl v Kokoschkových dielach potenciál a uviedol ho do medzinárodného umeleckého sveta. V rovnakom čase ho vydavateľ a umelecký kritik Herwarth Walden, ktorého Kokoschkovi predstavil Loos, zamestnal ako ilustrátora pre svoj časopis Der Sturm.^[2] V prvom roku časopisu bolo publikovaných dvadsaťosem Kokoschkových kresieb, a hoci bol v neskorších vydaniach zastúpený menej, Kokoschka zostal prispievateľom periodika. Jeho prvým príspevkom pre Der Sturm bola kresba zo série Menschenköpfe (Ľudské hlavy), venovaná Karlovi Krausovi. Dvadsiate vydanie časopisu obsahovalo Kokoschkovu prvú titulnú ilustráciu, ktorá dopĺňala Mörder, Hoffnung der Frauen, ako aj jeho prvý literárny príspevok.^[9] Kokoschka v nasledujúcich štyroch rokoch cestoval tam a späť medzi Viedňou a Berlínom.

Kokoschka mal vášnivý, často búrlivý vzťah s Alma Mahler. Ich románik začal v roku 1912, päť rokov po smrti jej štvorročnej dcéry Marie Mahlerovej a dva roky pred jej aférou s Walterom Gropiusom, neskôr známym architektom v Berlíne. Po dvoch rokoch vzťahu ho Alma odmietla, pričom vysvetlila, že sa bojí byť príliš pohltená vášňou. V roku 1915 sa vydala za Gropiusa a žili spolu až do ich rozvodu v roku 1920.^[10] Kokoschka Almu Mahler miloval po celý život a jedno z jeho najuznávanejších diel, The Bride of the Wind (The Tempest; 1913), vyjadruje ich vzťah.^[11] Básnik Georg Trakl navštívil ateliér, zatiaľ čo Kokoschka pracoval na tomto majstrovskom diele. Kokoschkova báseň Allos Makar bola inšpirovaná týmto vzťahom.^{[12] [13]}

Oskar Kokoschka sa prihlásil do rakúskej armády ako jazdec počas prvej svetovej vojny a v roku 1915 bol vážne zranený. Po zranení ho lekári považovali za psychicky nestabilného. Napriek tomu sa však nevzdal a pokračoval v rozvíjaní svojej umeleckej kariéry, cestoval po Európe a maľoval krajiny.^[14]

V roku 1918 si objednal životnú bábku ženského tela. Aj keď mala simulovať Almu a získať jeho náklonnosť, 'Alma bábka' Kokoschku neuspokojila a zničil ju počas jednej párty.^[15]

V roku 1919 začal Kokoschka učiť na Kunstakademie Dresden. V otvorenom liste adresovanom obyvateľom Drážďan z roku 1920 Kokoschka tvrdil, že občianske vojny medzi revolučnými stranami by sa mali presunúť mimo hraníc mesta, aby sa ochránila umenie, ktoré nemohlo uniknúť krížovej paľbe. Tento list napísal po incidente 15. marca 1920, keď guľka poškodila obraz Bathsheba at the Fountain od Petra Paula Rubensa. V dôsledku jeho listu sa Kokoschka stretol s kritikou od komunistických umelcov Georgea Grosza a Johna Heartfielda, v diskusii známej ako Kunstlump alebo Debata o umeleckých lumpoch. Mnohí ďalší umelci však pokračovali v podpore Kokoschkovho diela.^{[16] [17]}

V máji 1922 sa Kokoschka zúčastnil Medzinárodného kongresu progresívnych umelcov a podpísal "Zakladajúcu proklamáciu Únie progresívnych medzinárodných umelcov".^[18]

Na jeseň 1931 sa Kokoschka vrátil do Viedne, kde strávil šesť mesiacov v dome, ktorý kúpil svojim rodičom pred jedenástimi rokmi. Dom v 16. obvode Viedne, známy ako Liebharstal, ktorý teraz slúžil ako ateliér umelca, poskytoval výhľad na Schloss Wilhelminenberg, ktorý bol premenený na Kinderheim, teda sirotinec, mestskou radou. Počas tohto obdobia prijal Kokoschka objednávku od sociálnodemokratickej mestkej rady „Červená Viedeň“ na maľbu, ktorá mala byť vystavená v Rathaus, teda Mestskom dome. Kokoschka, spolu s ďalšími rakúskymi umelcami, bol požiadaný o vytvorenie diela zobrazujúceho Viedeň na príspevok do tohto projektu riadeného Historisches Museum der Stadt. Na počesť humanitárnych snáh mestského úradu sa Kokoschka rozhodol znázorniť deti hrajúce sa pred palácom v popredí kompozície, ktorá pozostávala z mestského panorámy. Medzi ďalšie identifikovateľné viedenské architektúry v maľbe patrí Mestský dom a Katedrála svätého Štefana.^[4]

Považované za „degenerované umenie“ nacistami, Kokoschka ušiel z Rakúska v roku 1934 do Prahy. V Prahe sa jeho meno prijalo skupinou iných expatriantov, Oskar-Kokoschka-Bund (OKB), hoci Kokoschka sa zúčastnenia v ich skupine vzdal. V roku 1935 získal československé občianstvo. V roku 1938, keď Česi začali mobilizovať proti očakávanej invázii Wehrmachtu, ušiel do Spojeného kráľovstva, kde zostal počas vojny. S pomocou Britského výboru pre utečencov z Československa sa všetci členovia OKB dostali do bezpečia cez Poľsko a Švédsko.

Počas druhej svetovej vojny maľoval Kokoschka protifašistické diela ako alegóriu „Za čo bojujeme“ (1943). Kokoschka opustil rušné centrum Londýna a usadil sa v Polperro v Cornwalli. Počas pobytu v tejto prímorskej dedinke vytvoril maľby zobrazujúce krajinu prístavu, vrátane „Kraba“, ktorý začal sériu diel obsahujúcich politické alegórie odporujúce nacistickému režimu. Kokoschkov „Krab“ bolo maľované medzi rokmi 1939 a 1940 a zachytáva pohľad na prístav z umelcovej domácnosti v Polperro. Toto dielo slúži ako autoportrét umelca, kde Kokoschka je plavec reprezentujúci Československo. Veľký krab je symbolom Nevillea Chamberlaina, britského premiéra v čase vytvorenia maľby. Kokoschka vysvetlil, že krab „by len musel vystaviť jednu pazúru, aby sa zachránil pred utopením, ale ostáva ľahostajný.“

Ďalej táto maľba demonštruje nestabilitu, ktorú pocítil kvôli nemeckej okupácii, ktorá ho nútila hľadať útočisko v iných krajinách Európy. Tento krajinný obraz, ako aj ďalšie Kokoschkove diela, boli s ním prenesené do Londýna nedokončené, kde sa transformovali na politické alegórie. V Londýne Kokoschka tiež namaľoval „Červené vajce“, ďalšie politické dielo odkazujúce na zničenie Československa. V tejto satirickej maľbe Kokoschka komentuje Mníchovskú dohodu z roku 1938 grotesknými karikatúrami Benita Mussoliniho a Adolfa Hitlera.

Počas niekoľkých letných mesiacov žil so svojou mladou českou manželkou Oldřiškou „Olda“ Palkovskou Kokoschkovou (1915–2009) v Ullapool, dedinke v Wester Ross, Škótsko. Tam kreslil farebnými ceruzkami (technika, ktorú vyvinul v Škótsku) a maľoval mnohé miestne krajinné pohľady akvarelom. Počas pobytu v Ullapool Kokoschka namaľoval portrét svojho priateľa, bohatého priemyselníka Ferdinanda Blocha-Bauera, strýka Marie Altmannovej. Maľba visí v Kunsthaus Museum v Zürichu. Medzi rokmi 1941–1946 strávil niekoľko týždňov každé leto s českým profesorom Emilom Kornerom v jeho dome The House of Elrig v Wigtownshire.^{[19] [11][5] [20] [17] [21]}

Kokoschka sa stal britským občanom 21. februára 1947 a rakúske občianstvo získal späť až v roku 1978. Krátko po tejto dobe navštívil Spojené štáty v roku 1947, než sa usadil vo Villeneuve vo Švajčiarsku v roku 1953, kde žil až do konca svojho života. Kokoschka strávil tieto roky ako pedagóg na Internationale Sommer Akademie für Bildenden Künste (Ricarda Jacobi bola jednou z jeho žiakov), zároveň pracoval na scénických návrhoch a publikoval zbierku svojich písaní. Retrospektíva Kokoschkových diel bola vystavená v Tate Gallery v Londýne v roku 1962. Ako člen Deutscher Künstlerbund sa Kokoschka zúčastnil na jeho výstavách od roku 1952 do 1955. Zúčastnil sa na dokumenta 1 (1955), dokumenta II (1959) a tiež dokumenta III v roku 1964 v Kasseli. V roku 1966 vyhral súťaž na portrét Konrada Adenauera pre Bundestag proti svojmu konkurentovi Eugenovi Denzelovi.^[22][23][24]

Kokoschka zomrel 22. februára 1980 v Montreux, vo veku 93 rokov, osem dní pred svojimi 94. narodeninami, na komplikácie po prekonaní chrípky. Bol pochovaný na centrálnom cintoríne v Montreux.^[1]

Kokoschka mal veľa spoločného so svojím súčasníkom Maxom Beckmannom. Obaja si udržali svoju nezávislosť od nemeckého expresionizmu, no dnes sú považovaní za príklady tohto štýlu. Napriek tomu ich individualizmus ich odlišoval od hlavných hnutí 20. storočia modernizmu. Obaja písali výstižne o potrebe rozvíjať umenie „videnia“ (Kokoschka kládol dôraz na hĺbkovú percepciu, zatiaľ čo Beckmann sa zaoberal mystickým vhľadom do neviditeľného sveta) a obaja boli majstrami inovatívnych techník olejomaľby zakorenených v starších tradíciách. ^[25]

Oskar Kokoschka bol vymenovaný za komandéra Rádu britského impéria v rámci Novoročných vyznamenaní v roku 1959. Takisto získal cenu Erasmus v roku 1960 spolu s Marcom Chagallom. ^[26]

1909:

• Lotte Franzos
• Martha Hirsch I
• Hans a Erika Tietze
• Sv. Veronica so sudáriom
• Les Dents du Midi
• Deti sa hrajú

1910:

• Zátišie s barančekom a hyacintom
• Rudolf Blümner

1911:

• Dáma v červenom
• Hermann Schwarzwald I
• Egon Wellesz
• Ukrižovanie

1912:

• Dve akty

1913:

• Krajina v Dolomitoch (s Cima Tre Croci)
• Búrka
• Carl Moll
• Zátišie s puttom a králikom

1914:

• Nevesta vetra
• Portrét Franza Hausera

1915:

• Rytier Errant*

1917:

• Portrét matky umelca
• Milenci s mačkou
• Prístav v Štokholme

1920:

• Sila hudby

1919:

• Drážďany, Neustadt I

1921:

• Drážďany, Neustadt II
• Dve dievčatá

1922:

• Autoportrét pri maliarskom stojane

1923:

• Autoportrét s prekríženými rukami

1924:

• Benátky, lode na Dogane

1925:

• Amsterdam, Kloveniersburgwal I
• Toledo

1926:

• Mandril
• Jelen
• Veľký výhľad na Temžu v Londýne I

1929:

• Arabské ženy a dieťa
• Pyramídy v Gíze

1932:

• Dievča s kvetmi

1934:

• Praha, výhľad z vily Kramář

1936:

• Portrét Ferdinanda Bloch-Bauera

1937:

• Olda Palkovská

1938:

• Praha – Nostalgia*

1940:

• Krab

1941:

• Anschluss – Alenka v ríši divov
• Červené vajce

1948:

• Autoportrét (Fiesole)

1950:

• Mýtus Prométhea

1962:

• Búrková vlna v Hamburgu*

1966:

• Odmietnutý milenec
• Portrét Konrada Adenauera ^[27]
• 1971: Time, Gentlemen, Please

Kokoschkove literárne diela sú rovnako zvláštne a zaujímavé ako jeho umenie. Jeho memoáre Morské prstene vízií popisujú jeho teórie o telesnom a viscerálnom videní a o tom, ako formujú vedomie, umenie a reality.^[28] Jeho krátka hra Morder, nádej žien (1909, neskôr adaptovaná o desať rokov neskôr Paulom Hindemitom ako Mörder, Hoffnung der Frauen) je často označovaná ako prvá expresionistická dráma. Jeho Orfeus a Eurydika (1918) sa stal operou Ernsta Kreneka, ktorý bol pôvodne oslovený na príležitostnú hudbu.

• 1908: *Die traumenden Knaben* (Snívajúci chlapci) Viedeň: Wiener Werkstätte (Pôvodne vydané v edícii 500 kusov od Wiener Werkstätte. Nepredané výtlačky číslované 1–275 boli znovu vydané v roku 1917 vydavateľstvom Kurt Wolff Verlag.)
• 1909: *Mörder, Hoffnung der Frauen* (Morder, nádej žien) (hra)
• 1913: *Der gefesselte Columbus* (Kolumbus spútaný). Berlín: Fritz Gurlitt, 1913 (známy tiež ako *Der weisse Tiertoter* (Biely zabijak zvierat))
• 1919: *Orpheus und Eurydike* (Orfeus a Eurydika), v: *Vier Dramen: Orpheus und Eurydike; Der brennende Dornbusch; Mörder, Hoffnung der Frauen; a Hiob*. Berlín
• 1955: *Designs of the Stage-Settings for W.A. Mozart's Magic Flute, Salzburg Festival 1955/56*. Salzburg: Galerie Welz
• 1962: *A Sea Ringed with Visions*. Londýn: Thames & Hudson ISBN 978-0-500-01014-3 (Autobiografia)
• 1974: *My Life*; preložené (z "Mein Leben") Davidom Brittom. Londýn: Thames & Hudson ISBN 0-500-01087-0

• 1907: Sphinx und Strohmann. Komödie für Automaten. Premiéra 29. marca 1909 v Cabaret Fledermaus, Viedeň
• 1909: Mörder, Hoffnung der Frauen
• 1911: Der brennende Dornbusch
• 1913: Sphinx und Strohmann, Ein Curiosum. Premiéra 14. apríla 1917 v Dada-Galerie, Zürich
• 1917: Hiob (rozšírená verzia Sphinx und Strohmann, 1907)
• 1919: Orpheus und Eurydike
• 1923: Nová verzia ako opera libreto, s hudbou od Ernsta Kreneka. Premiéra 27. novembra 1926 v Staatstheater Kassel
• 1936–38/1972: Comenius

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Oskar Kokoschka na anglickej Wikipédii.