Přemysl Otakar I.
české knieža a kráľ
Panovanie
Dynastia	Přemyslovci
Panovanie	1192 – 1193 a 1197 – 1198 (knieža), 1198 – 1230 (kráľ)
Predchodca	Václav II. a Vladislav Jindřich (kniežatá), Vladislav II. (kráľ)
Nástupca	Jindřich Břetislav (knieža), Václav I. (kráľ)
Biografické údaje
Narodenie	po 1155
Úmrtie	15. december 1230 Praha, Česko
Pochovanie	Katedrála sv. Víta
Rodina
Manželka	1. Adleta Miessenská, 2. Konštancia Uhorská
Otec	Vladislav II.
Matka	Judita Durínska
Odkazy
	Přemysl Otakar I. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Přemysl Otakar I. (* po 1155 – † 15. december 1230, Praha, Česko) bol moravský markgróf, české knieža (v rokoch 1192 – 1193 a 1197 – 1198) a český kráľ (od roku 1198, korunovácia v roku 1203) z rodu Přemyslovcov, prvorodený syn kráľa Vladislava II. a jeho druhej manželky Judity Durínskej.

Moravský markgróf

Celkovo bol až štvrtým otcovým synom (po troch synoch z prvého manželstva). Historici sa v predpokladanom roku jeho narodenia rozchádzajú a býva datovaný k roku 1155^[1], pred rok 1160^[2] či dokonca až do rokov 1165 – 1167.^[3]

Mladosť prežil v dobe politického úpadku českého štátu, kedy časté striedanie členov přemyslovského rodu na tróne poskytovalo nemeckým panovníkom príležitosť k zasahovaniu do pomerov v Čechách. Svoje prvé politické skúsenosti získaval pod dohľadom najstaršieho nevlastného brata, kniežaťa Bedřicha. Přemyslovým menovaním za moravského markgrófa sledoval Fridrich I. Barbarossa možnosť ovplyvňovať dianie na Morave. Tu sa však jeho mocenské ambície skrížili so zámermi znojemského a brnianskeho kniežaťa Konráda II. Ota, ktorý vládu v moravských údelných kniežatstvách považoval iba za odrazový stupeň k titulu českého kniežaťa.

České knieža (1192 – 1193)

Vzrast jeho politickej kariéry nastal v roku 1192 po zosadení kniežaťa Václava II., kedy z rúk cisára Henricha VI. prijal kniežaciu hodnosť. Stalo sa tak s výraznou podporou pražského biskupa Jindřicha Břetislava. Cisár si od nástupu Přemysla Otakara sľuboval posilnenie svojho vplyvu v Čechách a úplnú podriadenosť českého kniežaťa. Přemysl sa však čoskoro prejavil ako vládca, ktorého prvoradým záujmom bola situácia vo vnútri krajiny. Necítil sa byť Henrichovi nijako zaviazaný. Oddanosť, na ktorú boli nemeckí Hohenstaufovci zo strany českých kniežat zvyknutí, tak začínala mať trhliny. V porovnaní so svojimi predchodcami, Bedřichom i Konrádom II. Otom si Přemysl Otakar počínal samostatnejšie a záujmy cisára a jeho ríšskej politiky mu boli ľahostajné. Jeho podpora zo strany ríše klesala, čo vo svoj prospech obratne využil Jindřich Břetislav. Po tom ako Henrich VI. na dvorskom sneme vo Wormse v júni 1193 zbavil Přemysla vlády, ujal sa moci sám.

Zmena vlády, ktorá sa navyše udiala formou súkromnej dohody cisára s pražským biskupom, sa u domácich veľmožov stretla s veľkou nevôľou. Samo udelenie čisto svetského titulu cirkevnému hodnostárovi znamenalo dosiaľ nevídanú udalosť nielen v Čechách ale i za hranicami.

Přemyslova pozícia po zbavení vlády nebola jednoduchá. Vzhľadom na to, že na kniežacom stolci sa udržal iba niečo vyše roka, mal málo času a príležitostí upevniť si svoje postavenie. No okolnosti mu spočiatku priali. Mnoho veľmožov, pobúrených zásahmi cisára do práv Čechov, sľubovali Přemyslovi vernosť proti vierolomnému biskupovi. Situácia sa však zmenila, keď Jindřich Břetislav koncom leta 1193 vtrhol do Čiech s úmyslom ujať sa vlády. Přemysl zhromaždil silné vojsko a vytiahol mu oproti. Pri Zdiciach neďaleko dnešného Berouna prišlo k stretu. Tu však Přemysla začali opúšťať jeho spojenci a pridávali sa na biskupovu stranu.^[4] To Přemysla prinútilo opustiť bojisko a stiahnuť sa na Pražský hrad. Jindřich Břetislav hrad obľahol a po takmer štvormesačnom obliehaní i dobyl. Přemysl utiekol. Takmer päť rokov bol nútený žiť v exile v nemeckých krajinách. Svojho nároku na kniežací stolec sa však nemienil vzdať.

Druhýkrát českým kniežaťom (1197 – 1198)

Situácia v Čechách sa začala meniť v jeho prospech. Cisár Henrich VI. na príhovor Přemyslovho príbuzného, grófa Albrechta z Bogenu, stlmil svoju nepriazeň voči Přemyslovi, dokonca mu dal prísľub návratu do Čiech. Pod vplyvom okolností a za podpory českých stúpencov vtiahol Přemysl v máji 1197 do Čiech a bez väčších problémov dosiahol Prahu. Dobyť hrad sa mu však nepodarilo. Veľmoži verní kniežaťu-biskupovi Jindřichovi Břetislavovi vypudili útočníkov opäť za hranice. Z víťazstva nad svojím rivalom sa však Jindřich Břetislav netešil dlho, pretože o mesiac nato, 15. júna 1197, zomrel.^[5]

Zdalo sa, že pre Přemysla nastal správny čas. Jeho protivník bol mŕtvy, cisár Henrich VI. bol zaneprázdnený udalosťami na juhu Talianska. Predáci českej šľachty využili vzniknutú situáciu a bez ohľadu na nástupnícke práva přemyslovského rodu i stanoviska rímskeho cisára povolali na kniežací stolec Přemyslovovho mladšieho brata Vladislava.

Vladislav napriek vedomiu, že kríži plány svojho staršieho brata, kniežací titul prijal. Vzápätí sa ukázal ako schopné knieža, no spôsob, akým dosiahol moc, prinášal vážne hrozby. V exile žijúci brat sa nemienil svojho práva na stolec vzdať. Po jarnom nezdarenom pokuse o ovládnutie krajiny chcel Přemysl svoj návrat pripraviť čo najdôslednejšie. V novembri 1197 vtiahol so svojimi vernými spojencami do Čiech. Tu sa k nemu pridávali ďalší sympatizanti, čím okruh jeho bojovníkov narastal. Proti jeho vojsku vyrazil i Vladislav. 6. decembra 1197 sa obe vojská stretli. K priamemu bojovému stretu však nedošlo. V rozhodujúcej chvíli sa u Vladislava, ktorému nechýbal vladársky talent, preukázali i vysoké morálne hodnoty. Hoci mal oveľa silnejšiu armádu, v noci pred bitkou sa po porade s biskupom Danielom a veľmožmi tajne stretol s bratom.

Dobrovoľne sa vzdal kniežacieho stolca v bratov prospech a uspokojil sa s moravským markgrófstvom. Dohoda zároveň ukončila štvrťstoročie trvajúce nástupnícke spory medzi Přemyslovcami a položila základy upevňovania českého štátu. Súčasťou dohody bol pravdepodobne aj sľub že sa Přemysl nepomstí tým, ktorí ho opakovane v predchádzajúcich rokoch zradili, čo mu získalo dôveru rozhodujúcej časti predákov.^[7]

Český kráľ

Přemysl Otakar nastupoval druhú vládu v zrelom veku s bohatými životnými skúsenosťami. Bol to človek rozhodný a húževnatý, idúci nekompromisne za svojím cieľom. Nedobrovoľný pobyt v cudzine mu poskytoval dobrú orientáciu v ríšskych pomeroch. Na čelo českého štátu nastupoval nadaný a vyhranený panovník, sršiaci vladárskou energiou, túžiaci odbúrať neblahú minulosť a nastoliť mocenský vzostup přemyslovských krajín.

Situácia v rímskonemeckej ríši sa po smrti Henricha VI. († 1197) stávala neprehľadnou. Ešte počas Henrichovho života bol rímskym kráľom zvolený jeho iba dvojročný syn Fridrich. Vzhľadom na jeho vek sa pozornosť štaufovských priaznivcov obrátila na brata zomrelého cisára Filipa a začiatkom marca 1197 ho zvolili rímskym kráľom a vzápätí prehlásili budúcim cisárom. Opozičné kniežatá však proti Filipovi začiatkom júna 1198 v Kolíne nad Rýnom zvolili a 12. júla v Aachene korunovali za rímskeho kráľa Ota IV. Brunšvického z rodu Welfovcov. Tak na rímskom tróne sedeli dvaja panovníci. Obaja hľadali podporu a spojencov v boji proti svojmu súperovi. Medzi priamych účastníkov sporu sa na strane Štaufovcov zaradil i Přemysl Otakar. Filip Švábsky v snahe oceniť Přemyslovu podporu a s ohľadom na dávnejšiu pomoc českých kniežat udelil 15. augusta 1198 Přemyslovi Otakarovi privilégium, ktoré zaručovalo dedičný kráľovský titul pre českých panovníkov a upravovalo pomer českého štátu k ríši.

Vo víre mocenských zápasov

Pápež Inocent III. stojaci v súperení Filipa Švábskeho a Ota Brunšvického na strane Welfa, otvorene vyzýval českého kráľa na odklon od štaufovskej strany a podporu Ota. Ako protislužbu mu ponúkal anulovanie manželského zväzku s Adlétou Miessenskou, s ktorou sa chcel Přemysl rozviesť (napokon rozluku Přemyslovho manželstva pápež odkladal a až po Adlétinej smrti bola manželstvo zrušené), a potvrdenie jeho kráľovskej hodnosti pápežskou kúriou. Přemysl sprvu váhal, no pod vplyvom meniacich sa medzinárodnopolitických okolností (Otova strana získavala prevahu) sa odvrátil od podpory Filipa Švábskeho. Súčasne však s uznaním kráľovského titulu za tento čin od pápeža žiadal povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo. Tejto žiadosti však pápež v obave nad postojom mohučskej arcidiecézy, pod ktorú pražské biskupstvo spadalo, nevyhovel.

Odveta štaufovskej strany nenechala na seba dlho čakať. Filip v apríli 1203 vyhlásil Přemysla za zosadeného a udelil Čechy v léno príslušníkovi vedľajšej přemyslovskej vetvi Děpoltovcov Děpoltovi III. Týmto aktom porušil ustanovenia svojho vlastného privilégia z roku 1198, ktorým potvrdzoval slobodnú voľbu českého panovníka.

V máji 1203 sa Přemysl na Otovej strane zúčastnil vojenského ťaženia proti Filipovi, ktorý krátko predtým napadol Otovho spojenca, durínskeho lancgrófa Hermana. Za výdatnú pomoc a spojenectvo bol 24. augusta 1203 v Mersenburgu korunovaný za českého kráľa (korunováciu potvrdil 15. apríla 1204 pápež Inocent III.) Súčasne Oto Přemyslovi potvrdil výsady, udelené už Filipom v roku 1198.

Zlatá bula sicílska

Přemysl Otakar I. zasiahol i do sporov o sicílske dedičstvo Štaufovcov. Za preukázanú podporu v tomto spore mu rímsky kráľ Fridrich II. z titulu sicílskeho kráľa vystavil 26. septembra 1212 v Bazileji tri listiny, ktoré boli spečatené zlatou pečaťou (bulou) sicílskeho kráľa. Podľa tejto majestátnej pečate sa pre listiny vžil názov Zlatá bula sicílska.^[8]

Toto privilégium potvrdzovalo v prvom rade výsady udelené ešte Filipom Švábskym, ktorými sa česká kráľovská hodnosť udeľuje dedične, zamedzuje sa zásahom rímskonemeckých cisárov do nástupníctva v Čechách a stanovujú sa hranice Českého kráľovstva. Vydanie Zlatej buly sicílskej bolo sprevádzané s udeľovaním majetkov Přemyslovi.

Zlatou bulou sicílskou boli zavŕšené stáročné snahy Přemyslovcov o dôstojné postavenie českého štátu. Fridrich II., ale i pred ním Filip Švábsky a Oto IV. Brunšvický, svojimi výsadami v prospech přemyslovských Čiech uznali politickú realitu a právne schválili vnútornú nezávislosť Českého kráľovstva. Najvýznamnejším ziskom Přemysla zo všetkých výsad bola dedičná kráľovská hodnosť, o ktorú už usilovali Vratislav II. a Přemyslov otec Vladislav II., a ktorá sa v podmienkach zrodu feudálnych monarchií stávala nevyhnutným predpokladom politickej a štátnej suverenity. Časom niektoré ustanovenia Zlatej buly sicílskej strácali účinnosť. Najtrvalejšiu historickú platnosť si zachovala výsada dedičnosti kráľovského titulu, ktorá pretrvala až do zániku Českého kráľovstva v roku 1918.

Na sklonku života

Posledné roky svojho života trávil Přemysl Otakar I. upevňovaním dosiahnutých pozícií a zaisťovaniu následníctva na tróne. V júli 1224 menoval svojho druhorodeného syna z druhého manželstva Vladislava za moravského markgrófa^[9]; po jeho predčasnej smrti tento titul získal najmladší syn Přemysl. Aby predišiel prípadným neskorším komplikáciám ohľadne nástupníctva nechal v roku 1228 v Prahe korunovať svojho syna Václava za českého kráľa.

Přemysl Otakar I. zomrel 15. decembra 1230 pravdepodobne na Pražskom hrade. Tu, v katedrálnom kostole bol i pochovaný. Karol IV. pri prestavbe baziliky na gotický chrám dal vybudovať honosné pohrebisko přemyslovských kniežat a kráľov. V tzv. Saskej kaplnke svätovítskej katedrály boli Přemyslove ostatky uložené do kamennej tumby s figurálnym náhrobkom od Petra Parlera.

Hodnotenie doby Přemysla Otakara I.

Český kráľ Přemysl Otakar I. bol jednou z najvýraznejších postáv českých i stredoeurópskych dejín. Jeho diplomatická, štátnická a organizátorská aktivita zanechala na rokoch jeho panovania nezmazateľnú pečať.^[10] Pokiaľ v počiatočnom období bol nútený zamerať svoju pozornosť k upevneniu celistvosti a medzinárodného postavenia českého štátu, neskôr sa mohol venovať vnútornej stabilizácii. Panoval v období zrýchlených hospodárskych a sociálnych pohybov a nemal veľa spoľahlivých opôr. Napriek tomu zanechal krajinu silnú, politicky konsolidovanú a medzinárodne uznávanú. Za jeho vlády sa Čechy definitívne zaradili do najvyššej hierarchie európskych politických celkov. Do dnešných dní v hlavných rysoch platí hodnotenie Přemyslovej vlády zakladateľom modernej českej historiografie:^[11]

Rodokmeň Přemysla Otakara I.

Rodinné pomery

Přemysl Otakar I. bol dvakrát ženatý. Prvú manželku Adlétu Miessenskú (* 1160 – † 1211, sobáš medzi rokmi 1178 – 1180) z nemeckého rodu Wettinovcov zapudil v roku 1198 po dvadsaťročnom manželstve. Zámienkou rozvodu boli príbuzenské vzťahy Přemyslovcov a Wettinovcov. Z tohto manželstva sa narodili štyri deti:

• Vratislav (* pred 1181 – † po 1225); zbavil ho nástupníckych práv
• Margaréta (Dagmar) (* 1186 – † 24. máj 1213) ∞ dánsky kráľ Valdemar II.
• Božislava
• Hedviga

S druhou manželkou, Konštanciou Uhorskou (* asi 1180 – † 6.12. 1240), dcérou uhorského kráľa Bela III. a Anny de Châtillon, uzavrel sobáš v roku 1199. Z tohto zväzku vzišlo deväť detí:

• Vratislav (* 1200? – † 1201?)
• Judita (Jutta) (*1201  – † 2. jún 1230) ∞ korutánsky vojvoda Bernard II. Sponheimský
• Anna (* asi 1204 – † 23. jún 1265) ∞ sliezsky vojvoda Henrich II.
• Anežka (*?, †?)
• Václav (* 1205 – † 23. september 1253), neskorší český kráľ Václav I.
• Vladislav (* 1207 – † február 1227), moravský markgróf
• Přemysl (* 1209 – † 16. október 1239), moravský markgróf, manželka Margita z Merana
• Blažena (Vilemína) (* 1210 – † 1281)
• Anežka (* 20. január 1211 – † 6. marec 1282), opátka a neskoršia svätica

Referencie

1. ↑ HERTEL, Jacek. Imiennictwo dynastii piastowskiej we wczesnym średniowieczu. Warszawa ; Poznań : Państ. Wydaw. Naukowe, 1980. 184 s. S. 173. (poľsky)
2. ↑ WIHODA, Martin. Vladislav Jindřich. Brno : Matice moravská, 2007. 412 s. . ISBN 978-80-86488-00-4. S. 35-36.
3. ↑ ŽEMLIČKA, Josef. Přemysl Otakar I. Panovník, stát a česká společnost na prahu vrcholného feudalismu. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1990. . ISBN 80-205-0099-5. S. 33.
4. ↑ ^{a b} Letopis Jarlocha, s. 510
5. ↑ Letopis Jarlocha, s. 512-513
6. ↑ Letopis Jarlocha, s. 514-515
7. ↑ ŽEMLIČKA, Josef. Počátky Čech královských 1198-1253. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2002. 964 s. ISBN 80-7106-140-9. S. 91.
8. ↑ Počátky Čech královských, s. 104
9. ↑ Vladislav Jindřich, s. 295, 340
10. ↑ Velké dějiny II., s. 126
11. ↑ Přemysl Otakar I., s. 324
12. ↑ PALACKÝ, František. Dějiny národu českého v Čechách a v Moravě. Zväzok 1. Praha : Nakladatel B. Kočí, 1921. . S. 138.

Zdroje

• J. Žemlička, Přemysl Otakar I. Panovník, stát a česká společnost na prahu vrcholného feudalismu, Praha, 1990
• kol. autorov, Dějiny zemí Koruny české I. Od příchodu Slovanů do roku 1740, Paseka, Praha, 1999

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Přemysl Otakar I.