Pahárske jazyky tvoria severnú vetvu indoárijských jazykov. Patrí sem hlavne nepálčina a jej blízke dialekty v indických štátoch Uttarakhand a Himáčalpradéš. Delí sa na 3 skupiny. Do východnej skupiny patria dialekty nepálčiny, do strednej patria jazyky uttarakhandských regiónov Kumáón a Garhvál, západná pokrýva územie Himáčalpradéša. V Nepále je nepálčina materským jazykom indoárijskej populácie zhruba po hornú hranicu pestovania ryže okolo 2 500 m n. m. Väčšina kmeňov výššie v horách už hovorí tibetobarmskými jazykmi, ktoré však nechali stopy i v nepálčine. Naproti tomu stredo- a západopahárske jazyky sa nedostali do tak blízkeho styku s tibetobarmskými jazykmi a zachovali si čisto indoárijský charakter.

Pahárí doslova znamená „horský jazyk“. Pri sčítaní ľudu v Britskej Indii v roku 1901 sa k nemu hlásilo 143 721 osôb, väčšinou vojákov britských gurkhských jednotiek. Súčasná nepáčina je nepálskou lingua frankou, hoci nie je v Nepále najrozšírenejším materským jazykom.

Stredná pahárčina zahrňuje 3 dialekty: garhválštinu, džaunsarštinu a kumáónčinu. V roku 1901 mala 1 270 931 rodilých hovoriacich. Západná pahárčina zahrňuje veľké množstvo nárečí. V roku 1901 mala dohromady 1 710 029 hovoriacich. Veľa Indov považuje himáčalpradéšsku západnú pahárčinu len za variantu pandžábčiny, pretože pre pandžábsky hovoriacich je zrozumiteľná.

Tento článok týkajúci sa lingvistiky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.