Zapisovač letových údajov (iné názvy: čierna skrinka, letový zapisovač, angl. flight recorder) je elektronické zariadenie na bezpečné ukladanie vybraných údajov o prevádzke lietadla. Záznam možno v prípade mimoriadnej situácie, havárie alebo katastrofy použiť ako dôkaz resp. zdroj informácií pri vyšetrovaní príčin.

Donedávna bol samostatným prístrojom hlasový zapisovač, ktorý na magnetickú pásku nahrával hlasy v pilotnej kabíne, rádiovú komunikáciu a niekoľko ďalších, zväčša zvukových údajov. S postupom zdokonaľovania elektroniky a miniaturizácie bola technológia zapisovania na magnetickú pásku prekonaná a postupne sa hlasový zapisovač zlúčil s palubným zapisovačom v jeden prístroj so záznamom na pevnú pamäť (NVRAM).^[1]

Napriek hovorovému názvu „čierna skrinka“ má zapisovač spravidla krikľavo oranžovú farbu kvôli ľahšiemu spozorovaniu pri hľadaní.

História

Prvú verziu zapisovača letových údajov vyrobili vo Francúzsku v roku 1939 François Hussenot a Paul Beaudouin. Bol založený na fotografickom základe a tvoril ho 8 metrov dlhý a 88 milimetrov široký fotografický film. Opticky sa na ňom zaznamenávali niektoré parametre. Jeho nevýhodou bolo obtiažne spracovanie a jednorazové použitie, keďže pre každý let potreboval zapisovač nový film. Bol taktiež málo odolný voči vysokým teplotám a nárazu.

Angličania Len Harrison and Vic Husband preto po druhej svetovej vojne vyvinuli zapisovač odolný proti nárazu a plameňom. Ako záznamové médium používal medenú fóliu.

Prvý prototyp moderného typu zapisovača (FDR/CVR z angl. Flight Data Recorder/Cockpit Voice Recorder – zapisovač letových údajov/zapisovač hlasu v kokpite) zostrojil v roku 1956 David Warren z Austrálie. Používal bežný typ magnetofónovej pásky a vydržal teploty rádovo stovky stupňov Celzia po dobu desiatok minút.

So zdokonaľovaním technológie sa rozmery, odolnosť a množstvo zapisovaných údajov zlepšovali.

Súčasnosť

Dnešné zapisovače zapisujú približne 88 rôznych údajov (výška, rýchlosť, preťaženie, teploty a otáčky motorov, tlak vzduchu v lietadle aj okolia, stav paliva, náklon, azimut, GPS pozíciu, polohu riadiacich plôch lietadla a mnoho iného) pri frekvencii niekoľkokrát za sekundu, pričom rýchlosť zápisu sa mení v závislosti od typu zapisovaných údajov.

Ich veľkosť sa redukovala až na dnešných približne 30 cm na dĺžku a 15 cm na šírku aj výšku. Obsahujú elektroniku na spracovanie prichádzajúcich dát, dobre chránenú samotnú pamäť, kde sa dáta ukladajú a ultrazvukový maják (ULB z angl. Underwater locator beacon) s batériou, umožňujúci lokalizovanie zapisovača pod vodnou hladinou. Maják je aktivovaný stykom s vodou a vysiela krátke intenzívne ultrazvukové pulzy, najčastejšie s frekvenciou 37,5 kHz ± 1kHz, šírky 10 ms, raz za sekundu.^[2] Pri predpísanej údržbe (pravidelné testy a výmeny batérie) dokáže po aktivovaní vysielať lokalizačný signál po dobu najmenej 30 dní.

Rovnako sa zdokonaľovala aj odolnosť zapisovačov. Musia vydržať náraz s preťažením až 3 400 g (33 km/s²) po dobu 6,5 milisekundy. To je napr. ekvivalent nárazu v rýchlosti 500 km/h s deformačnou deceleračnou zónou 45 cm.^[3] Zároveň musí absolvovať veľmi náročné testy na tepelnú odolnosť (až 1 000°C po dobu 45 minút), tlakové (6 km pod hladinou oceánu), penetračné, chemické a pod.^[4][5]

Zapisovač býva umiestnený zvyčajne v chvostovej časti lietadla, pretože táto časť býva pri nehodách a haváriách najmenej poškodená.

Od roku 2009, keď havarovalo lietadlo spoločnosti Air France a zapisovače sa podarilo objaviť a vyloviť až v roku 2011, prebiehajú diskusie o doplnení letových zapisovačov dátovými prenosmi z lietadiel v reálnom čase pomocou satelitov. Predbežné závery ohľadom príčin havárie AF447 umožnila, popri vylovených forenzných dôkazoch, práve analýza správ, automaticky odoslaných krátko pred haváriou pomocou systému ACARS. Havarované lietadlo vyslalo v priebehu 4 minút pred nárazom na hladinu až 24 automatických chybových hlásení. Avšak vzhľadom na to, že by sa zároveň prenášala aj hlasová komunikácia v kabíne, sa zdvihla vlna odporu kvôli narušeniu súkromia pilotov.^{[chýba zdroj}

Po strate lietadla spoločnosti Malaysia Airlines sa tlak na zavedenie tohto spôsobu záznamu údajov opäť obnovil s poukazom, že súčasné palubné zapisovače v lietadlách sú prekonanou technológiou.^[6] Alternatívnym návrhom je zabudovať zapisovač ako oddeliteľnú časť, resp. núdzovú bóju. V prípade havárie, najmä potopení vraku, by sa od zvyšku trupu oddelila časť so zapisovačom (a vysielačom) a vyplávala na hladinu.

Referencie

Pozri aj

• Tachograf
• Núdzový signál
• Let Air France 447
• Let Malaysia Airlines 370

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zapisovač letových údajov

Externé odkazy

• Beyond the Black Box: Instead of storing flight data on board, aircraft could easily send the information in real time to the ground (anglicky)
• How Black Boxes Work – popis funkcie letového zapisovaća na HowStuffWorks (anglicky)
• David Warren – vynálezca letového zapisovača (anglicky)