Piper J-3 Cub

	J-3 Cub
Typ	ľahké cvičné lietadlo
Výrobca	Piper Aircraft
Konštruktér	C. G. Taylor ; Walter Jamouneau
Prvý let	1938
Charakter	vo výrobe
Výroba	1938 – 1947
Vyrobených	19 888 ks (vyrobených v USA); 150 (vyrobených v Kanade); 253 TG-8 klzáky
Cena za kus	995 – 2 461 USD v prípade nových lietadiel
Varianty	PA-15 Vagabond ; PA-16 Clipper ; PA-18 Super Cub
	Portál letectvo

Piper Cuby nazhromaždené pri ich 75. výročí na AirVenture 2012

Fotografia kokpitu lietadla Piper Cub. Lietadlo má menej leteckých prístrojov ako väčšina moderných lietadiel

Piper J-3 Cub je malé, jednoduché, ľahké lietadlo, ktoré bolo vyrábané medzi rokmi 1937 a 1947 spoločnosťou Piper Aircraft. S usporiadaním pre dvoch členov posádky (v zadu a vpredu) bolo toto lietadlo určené pre výcvikové lietanie, ale stalo sa z neho jedno z najobľúbenejších a najznámejších ľahkých lietadiel všetkých čias. Jednoduchosť, dostupnosť a obľúbenosť Piper Cub je porovnávaná k zavedeniu automobilu Ford Model T.

Pre štandardný chrómovo žltý náter lietadla je nazývaný tiež ako “Cub Yellow” (Žlté medvieďa).

Predvojnové obdobie

Lietadlo Taylor E-2 Cub sa prvýkrát objavilo v roku 1930, ktoré bolo postavené výrobcom Taylor Aircraft v meste Bradford, Pennsylvania. Sponzorované Williamom T.Piperom, priemyselníkom z Bradfordu, ktorý investoval do spoločnosti s myšlienkou, že lietadlo E-2 bude predstavovať ľahko dostupné lietadlo, ktoré by malo vzbudzovať záujem u ľudí o letectvo. Neskôr v roku 1930 spoločnosť zbankrotovala s tým, že Piper odkúpil jej aktíva a zakladateľ spoločnosti C.Gilbert Taylor zotrval ako jej prezident. V roku 1936 bol skorší model Cubu pozmenený zamestnancom Walterom Jamouneauom s tým, že sa premenovalo na J-2, zatiaľ čo bol Gilber Taylor práceneschopný. Náhoda viedla k presvedčeniu, že písmeno "J" v názve je od mena Jamouneau, zatiaľ čo letecký historik Peter Bowers usúdil, že písmeno jednoducho nasleduje v rade modeloch E, F, G a H s tým, že písmeno I sa vynechalo pretože by sa to mohlo mýliť s číslicou jedna.^[1]^[2] Keď videl prerobený design lietadla, Taylor bol taký nazlostený, že nechal Jamoneaua vyhodiť zo spoločnosti. Piper však podporoval Jamounauove zmeny a nechal ho zobrať späť. Piper neskôr odkúpil Taylorov podiel v spoločnosti a platil mu 250 USD za mesiac počas troch rokov.^[3]

Predaj lietadiel bol spočiatku pomalý. Pred požiarom vo výrobnej továrni Piperu bolo vyrobených približne 1200 lietadiel J-2, čím skončila ich produkcia v roku 1938. Po tom čo Piper presťahoval spoločnosť z Bradfordu do mesta Lock Haven, Piper J-2, ktorý prešiel ďalšími zmenami konštruktéra Jamouneaua, bol nahradený Piperom J-3. Tieto zmeny väčšinou predstavovali integrovanie vertikálneho kýlu chvostu do zadnej konštrukcie trupu a súčasne zakrytovanie s trupom, zmenu tvaru najzadnejšieho okna na polooválny obrys a umiestnenie riaditeľného zadného kolesa na zadný koniec listovej pružinovej ostruhy spojenej slúžiace na riadenie s nižším koncom smerového kormidla pomocou pružinových a ľahkých reťazí na oboch koncoch obojstranných rohoch smerového kormidla. Bol poháňaný 40-koňovým (30 kW) motorom a v roku 1938 bol predávaný zhruba za 1000 USD.^[4]

Pre J-3 Cub bolo použitých množstvo konfigurácií rozličných vzduchom chladených motorov; väčšinou išlo o ploché štvorvalcové motory, čo viedlo k rozličnému označovaniu každého typu: modely J3C boli osádzané motormi Continental A series, J3F používali Franklin 4AC a J3L s motormi Lycoming O-145. Veľmi málo verzií s označením J3P bolo vybavené trojvalcovým hviezdicovým motorom Lenape Papoose.

Vypuknutie vojnového stavu v Európe v roku 1939, spolu s rastúcim spoločenským uvedomovaním si, že Spojené štáty môžu byť skoro zatiahnuté do 2. svetovej vojny viedlo k vytvoreniu programu CPTP (Civilian Pilot Training Program). Lietadlo Piper J-3 Cub sa stalo primárnym cvičným lietadlom programu CPTP a hralo zásadnú úlohu pri jeho úspechu. 75 percent všetkých nových pilotov v programe CPTP (z celkového počtu 435 165 absolventov) bolo vycvičených práve na tomto lietadle. Do konca vojny dostalo základný pilotný výcvik až 80 % všetkých amerických vojenských pilotov na lietadle Piper Cub.^[5]

Dopyt po nových pilotoch mal za následok výrazné zvýšenie záujmu o lietadlá Piper. V roku 1940, rok pred vstupom Spojených štátov do vojny bolo postavených 3016 nových Cubov. Dopyt počas vojny podporil nárast výrobnej produkcie na takú úroveň, že bol vyrobený 1 nový Cub každých 20 minút.^[5]

Prevádzka počas 2.svetovej vojny

Verzia L-4A premaľovaná a označená k prezentovaniu lietadla, ktoré letelo ako podpora spojeneckých vojsk pri invázií v Severnej Afrike v novembri roku 1942

Piper Cub sa rýchlo stalo veľmi rozšíreným lietadlom. Prvá dáma Eleanor Rooseveltová letela týmto lietadlom s cieľom vytvorenia série propagačných fotografií na podporu programu CPTP. Filmové spravodajstvá a noviny často prezentovali obrázky vojnových predákov ako generál Dwight Eisenhower, George Patton a George Marshall, ktorí lietali nad európskym bojiskom práve v Piper Cuboch. Civilne vlastnené Cuby sa zapojili vojenského programu ako súčasť novo vytvoreného oddielu Civil Air Patrol(CAP), kde slúžili k stráženiu Východného pobrežia Spojených štátov a Golfského pobrežia pri nepretržitom vyhľadávaní nemeckých ponoriek a ľudí, ktorí prežili ich útoky.

Piper vyvinul vojenský variant (Podľa Billa Jr., ktorý povedal: "Všetko čo musíme urobiť, je natrieť Cub olivovozelenou farbou k vytvoreniu vojenského lietadla"),^[3] ktoré sa rozlične označovalo ako O-59 (1941), L-4 (po apríli r.1942), a NE (U.S. Navy). Verzia L-4 Grasshopper (Kobylka) bola mechanicky identická ako civilná verzia Cubu J-3, ale bolo rozoznateľné použitím plexiskla na strešné a zadné okná pre zlepšenie dohľadnosti podobne ako u Taylorcraft L-2 a Aeronca L-3, ktoré boli tiež používané americkými ozbrojenými zložkami. S jedným pilotom a bez pasažierov dosahovala verzia L-4 maximálnu rýchlosť 137 km/h, cestovnú rýchlosť 121 km/h a dostup 12,000 stôp (3,658 m) pri pádovej rýchlosti 61 km/h, vytrvalosť tri hodiny letu^[6] a dolet 362 km.^[7] Bolo vyrobených 5413 verzií L-4 pre Americkú armádu, vrátane postavených 250 lietadiel pre Americké námorníctvo na základe zmluvy NE-1 a NE-2.

Všetky modely L-4, a taktiež aj im podobné lietadlá s tandemovým usporiadaním kabíny od Aeronca a Taylorcraft, boli hromadne prezývané “Grasshopper”(Kobylka), hoci L-4 bol takmer všeobecne uvádzaný s civilným označením Cub. L-4 bolo značne používané v 2. svetovej vojne na prieskum, prepravu zásob, k funkcii lokalizovania nepriateľského delostrelectva a evakuáciu zranených vojakov.^[5] Počas invázií spojeneckých vojsk Francúzska v júni 1944, urobila nízka cestovná rýchlosť a nízka úroveň manévrovateľnosti z L-4 ideálnu hliadkovaciu platformu pre lokalizáciu skrytých nemeckých stíhačov tankov Sturmgeschütz aJagdpanzer vyčkávajúcich v zálohe ukrytých v živých plotoch krajinného usporiadania Bocage južne od invázneho pobrežia. Pre tieto operácie pilot všeobecne niesol pozorovateľa resp. rádio operátora a 25 librové komunikačné rádio, s čím často prevýšili špecifikovanú vzletovú hmotnosť lietadla.^[6] Po vylodení spojencov vo Francúzsku boli L-4 často vybavené improvizovanými podstavcami pre pechotou používané bazuky pre pozemný útok proti nemeckým ozbrojeným jednotkám. Najznámejší z týchto pozemných útočných verzií L-4 bola Rosie the Rocketeer pilotované majorom Charlesom "Bazooka Charlie" Carpenterom, ktorému bolo pripísané zničenie šiestich nepriateľských tankov a niekoľkých ozbrojených vozidiel počas vojnových operácií so strelami z bazuky nainštalovanej na jeho lietadle,^[8]^[9] obzvlášť pri boji o Arracourt.

Po vojne bolo mnoho verzií L-4 predaných ako vojnové prebytky, ale značný počet bol ponechaný v prevádzke.^[10] L-4 predané ako prebytok v USA bolo preznačené na J-3, ale mnohým z nich zostal vojenský náter a typické zasklenie.^[11]

Povojnové obdobie

Piper J-3 Cub rolujúci na dráhu v klasickom žltom nátere

Ikona svojej éry a amerického všeobecného letectva, lietadlo Piper J-3, milované pilotmi a aj nepilotmi, je v používaní dodnes. Piper predal medzi rokmi 1938 a 1973 až 19 073 lietadiel tohto typu, pričom väčšina z nich bola verzia L-4 a ďalšie vojenské varianty. Po vojne bolo tisícky lietadiel pod civilnou registráciou pod označením J-3. Stovky Cubov bolo zostavených z častí v Kanade (spoločnosťou Cub Aircraft ako Cub Prospector), v Dánsku a Argentíne a s nadobúdateľom licencie v Oklahome.

V roku 1940 bol J-3 nahradený lietadlom Piper PA-11 Cub Special(vyrobených 1500 ks), ktoré bolo prvou verziou Piper Cubu s plne zakrytovaným motorom a neskôr Piper PA-18 Super Cubom, ktorý Piper vyrábal až do roku 1981, keď predal práva spoločnosti WTA Inc. Celkovo bolo vyrobených 2 650 Super Cubov. Piper Super Cub mal motor s výkonom 150 koní (110 kW), ktorý zvýšil jeho maximálnu rýchlosť na 210 km/h a s doletom 740 km.

Prevádzka počas vojny v Kórei

Verzia lietadla L-4 bola značne používaná rovnako ako americkými, tak i juhokórejskými vzdušnými silami na začiatku 50. rokov 20. storočia. Počas vojny v Kórei malo lietadlo L-4 rovnakú úlohu ako počas druhej svetovej vojny na lokalizovanie cudzineckého delostrelectva, predsunuté riadenie letovej prevádzky, alebo samotný prieskum. Niektoré L-4 boli vybavené zadným zvýšeným prístreškom s cieľom previezť jedny nosidlá pre evakuáciu zranených vojakov.

Súčasná produkcia

Modernizované a motoricky vylepšené verzie týchto lietadiel sú v súčasnosti vyrábané spoločnosťou Cub Crafters v štáte Washington a spoločnosťou American Legend Aircraft v štáte Texas. Sú vyhľadávané pilotmi lietajúcimi do vzdialenejších a menej prípustných oblastí vzhľadom na ich schopnosti STOL (Short takeoff and landing), ale taktiež aj rekreačnými pilotmi pre komfort ich pilotáže. Nové lietadlá sú vyrábané ako model PA-11, hoci spoločnosť Legend predáva odkrytovanú verziu s odhalenými hlavami valcov. Elektrický systém je štandardný od oboch výrobných spoločností.

J-3 sa odlišuje od svojich nástupcov krytovaním motora, čo umožňuje vidieť hlavy valcov. Existuje veľmi málo príkladov "plochých" inštalácií motorov lietadiel (na rozdiel od hviezdicových motorov) kde hlavy valcov vyčnievajú. Od verzií PA-11 cez súčasné Super Cub modely, krytovanie motora zahaľuje hlavy valcov.

Raritou pre Piper J-3 je, že keď pilot letí sólo let, normálne obsadzuje zadné miesto pre správne vyváženie k vyrovnaniu záťaže palivovej nádrže na protipožiarnej stene. Počnúc PA-11 a niektorými L-4 je palivo v krídlových nádržiach, čo dovoľuje pilotom letieť sólo i z predného sedadla.

Varianty

Civilné varianty

J-3: Vybavené motorom Continental A-40, A-40-2 alebo A-40-3 pri výkone 37 koní (28 kW), alebo A-40-4 s výkonom 40 koní (30 kW)^[12]
J3C-40: Certifikovaný 14. júla 1938 a vybavené motorom Continental A-40-4 alebo A-40-5 s výkonom 40 koní (30 kW)^[13]
J3C-50: Certifikovaný 14. júla 1938 a vybavené motorom Continental A-50-1 alebo A-40-2 to -9 (vrátane) s výkonom 50 koní (37 kW)^[13]
J3C-50S: Certifikovaný 14. júla 1938 a vybavené motorom Continental A-50-1 alebo A-40-2 to -9 (vrátane) s výkonom 50 koní (37 kW). Je vybavená voliteľným plavákovým kitom.^[13]
J3C-65: Certifikovaný 6. júla 1939 a vybavené motorom Continental A-65-1 alebo A-65-3, 6, 7, 8, 8F, 9 alebo 14 s výkonom 65 koní (48 kW) alebo A-65-14, Continental A-75-8, A-75-8-9 alebo A-75-12 s výkonom 75 koní (56 kW) alebo Continental A-85-8 alebo C-85-12 s výkonom 85 koní (63 kW) alebo Continental A-90-8F s výkonom 90 koní (67 kW)^[13]
J3C-65S: Certifikovaný 27. mája 1940 a vybavené motorom Continental A-65-1 alebo A-65-3, 6, 7, 8, 8F, 9 or 14 s výkonom 65 koní (48 kW) alebo A-65-14, Continental A-75-8, A-75-8-9 or A-75-12 s výkonom 75 koní (56 kW) alebo Continental A-85-8 alebo C-85-12 s výkonom 85 koní (63 kW) alebo Continental A-90-8F s výkonom 90 koní (67 kW). Je vybavená voliteľným plavákovým kitom.^[13]
J3F-50: Certifikovaný 14. júla 1938 a vybavené motorom Franklin 4AC-150 Series 50 s výkonom 50 koní (37 kW)^[14]
J3F-50S: Certifikovaný 14. júla 1938 a vybavené motorom Franklin 4AC-150 Series 50 s výkonom 50 koní (37 kW). Je vybavená voliteľným plavákovým kitom.^[14]
J3F-60: Certifikovaný 13. Apríla 1940 a vybavené motorom Franklin 4AC-150 Series A s výkonom 65 koní (48 kW) alebo Franklin 4AC-171 s výkonom 60 koní (45 kW)..^[14]
J3F-60S: Certifikovaný 31. Mája 1940 a vybavené motorom Franklin 4AC-150 Series A s výkonom 65 koní (48 kW) alebo Franklin 4AC-171 s výkonom 60 koní (45 kW). Je vybavená voliteľným plavákovým kitom.^[14]
J3F-65: Certifikovaný 7. Augusta 1940 a vybavené motorom Franklin 4AC-176-B2 alebo Franklin 4AC-176-BA2 s výkonom 65 koní (48 kW).^[14]
J3F-65S: Certifikovaný 4. Januára 1943 a vybavené motorom Franklin 4AC-176-B2 alebo Franklin 4AC-176-BA2 s výkonom 65 koní (48 kW).Je vybavená voliteľným plavákovým kitom.^[14]
J3L: Certifikovaný 17. Septembera 1938 a vybavené motorom Lycoming O-145-A1 s výkonom 50 koní (37 kW) alebo Lycoming O-145-A2 alebo A3 s výkonom 55 koní (41 kW).^[15]
J3L-S: Certifikovaný 2. Mája 1939 a vybavené motorom Lycoming O-145-A1 s výkonom 50 koní (37 kW) alebo Lycoming O-145-A2 alebo A3 s výkonom 55 koní (41 kW). Je vybavená voliteľným plavákovým kitom.^[15]
J3L-65: Certifikovaný 27. Mája 1940 a vybavené motorom Lycoming O-145-B1, B2 alebo B3 s výkonom 65 koní (48 kW)^[15]
J3L-65S: Certifikovaný 27. Mája 1940 a vybavené motorom Lycoming O-145-B1, B2 alebo B3 s výkonom 65 koní (48 kW). Je vybavená voliteľným plavákovým kitom.^[15]

Piper J-3P

J3P: Variant poháňaný 50 koňovým (37 kW) motorom Lenape LM-3-50 alebo Lenape AR-3-160.^[16]
J-3R: Variant s klapkami s vnútorným slotom a motorom s výkonom 65 koní (48 kW) Lenape LM-3-65.
J-3X: Variant s nosníkovým krídlom a motorom s výkonom 65 koní (48 kW) Continental A-65-8 z roku 1944.
Cammandre 1: Francúzska konverzia lietala J-3 Cub/L-4 ^[17]

Vojenské označenia a varianty

YO-59: 4 tesovacie a vyhodnocovacie J3C-65 leteckého zboru Spojených štátov USAAC.
O-59: Sériová verzia pre USAAC; 140 postavených a neskôr preoznačených na L-4.
O-59A: Vylepšena verzia, vybavená 65 koňovým (48-kW) troj piestovým Continental O-170; 948ks vyrobených, neskôr preoznačených na L-4A.
L-4: Preznačený YO-59 a O-59.
L-4A: Preoznačený O-59A.
L-4B: Podľa L-4A, ale bez rádiového vybavenie; 980ks vyrobených.
L-4C: Osem prerobených verzií J3L-65, prvé 2 boli pôvodne označené UC-83A.
L-4D: Päť prerobených verzií J3F-65.
L-4H: Podľa L-4B, ale s modernizovaným vybavením a pevnou vrtuľov, 1801ks vyrobených.
L-4J: L-4H s nastaviteľnou vrtuľou, 1680ks vyrbobených.
UC-83A: Dve prerobené verzie J3L-65, neskôr preoznačené na L-4C.
TG-8: Trojsedadlový cvičný variant klzáka, 250ks vyrobených.
LNP: Označenie US Navy pre tri obdržané TG-8.

Piper NE-1

NE-1: Označenie US Navy pre J3C-65 s duálnym riadením, 230ks vyrobených.
NE-2: Podľa NE-1 s menšími zmenami vybavenia, 20ks vyrobených.

Prevádzkovatelia

Civilní prevádzkovatelia

Toto lietadlo je obľúbene používané leteckými školami a tým zostáva u súkromných vlastníkov.

Vojenskí prevádzkovatelia

Brazílske vzdušné sily

Ozbrojené sily Paraguaju

Vzdušné sily Južnej Kórei

Royal Air Force

Thajské kráľovské vzdušné sily

Špecifikácia parametrov lietadla (J3C-65 Cub)

Všeobecné charakteristiky

Parameter	J3C-65 Cub
Posádka	1 pilot
Dĺžka	6,83 m
Rozpätie krídeľ	10,74 m
Výška	2,03 m
Plocha krídel	16,58 m²
Prázdna hmotnosť	345 kg
Užitočný náklad	205 kg
Maximálna vzletová hmotnosť	550 kg

Výkonnostné charakteristiky

Parameter	J3C-65 Cub
Maximálna rýchlosť	76 uzlov (140 km/hod.)
Cestovná rýchlosť	65 uzlov (121 km/hod.)
Dolet	191 námorných míľ (354 km)
Dostup	11 500 stôp (3 500 m)
Vertikálna rýchlosť	450 stôp/min. (2,3 m/s.)
Plošné zaťaženie krídla	33,4 kg/m²
Pomer hmotnosť/výkon	18,75 lb/hp (11,35 kg/kW)

Pohonná jednotka: 1 × Continental A-65-8 vzduchom chladený štvorvalcový boxer, 65 koní (48 kW) pri 2 350 ot./min.

Referencie

↑ Piper J-3 . . Dostupné online.
↑ Peter M. Bowers, Piper Cubs (Tab Books 1993)
↑ ^a ^b Spence, Charles. They're not all Piper Cubs . 23 September 1997, . Dostupné online.
↑ Piper J-3 Cub Film Series (TM Technologies, footage from 1937-1948 shows step-by-step construction. 110 minutes.)
↑ ^a ^b ^c Guillemette, Roger. The Piper Cub . . Dostupné online.
↑ ^a ^b Fountain, Paul, The Maytag Messerschmitts, Flying Magazine, March 1945, p. 90: With one pilot aboard, the L-4 had a maximum endurance of three hours' flight time (no reserve) at a reduced cruising speed of 65 mph.
↑ Gunston, Bill, and Bridgman, Leonard, Jane's Fighting Aircraft of World War II, Studio Editions, ISBN 1-85170-199-0, ISBN 978-1-85170-199-5 (1989), p. 253
↑ What's New in Aviation: Piper Cub Tank Buster, Popular Science, Vol. 146 No. 2 (February 1945) p. 84
↑ Kerns, Raymond C., Above the Thunder: Reminiscences of a Field Artillery Pilot in World War II, Kent State University Press, ISBN 978-0-87338-980-8, ISBN 0-87338-980-8 (2009), pp. 23 – 24, 293 – 294
↑ Edwards, Paul M., Korean War Almanac, Infobase Publishing, ISBN 0-8160-6037-1, ISBN 978-0-8160-6037-5 (2006), p. 502
↑ Nicholas Aircraft Sales, Flying Magazine, April 1946, Vol. 38, No. 4, ISSN 0015-4806, p. 106
↑ FEDERAL AVIATION ADMINISTRATION. Approved Type Certificate 660 . 1939, . Dostupné online.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e FEDERAL AVIATION ADMINISTRATION. AIRCRAFT SPECIFICATION NO. A-691 . 2006, cit. 2010-02-15. Dostupné online.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f FEDERAL AVIATION ADMINISTRATION. AIRCRAFT SPECIFICATION NO. A-692 online. 2006, cit. 2010-02-15. Dostupné online.
↑ ^a ^b ^c ^d FEDERAL AVIATION ADMINISTRATION. AIRCRAFT SPECIFICATION A-698 online. 2006, cit. 2010-02-15. Dostupné online.
↑ FEDERAL AVIATION ADMINISTRATION. Approved Type Certificate 695 online. 1942, cit. 2010-02-18. Dostupné online.
↑ Cammandre 1 online. Cit. 2011-02-07. Dostupné online.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Piper Cub na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Portál letectvo

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[smith-1] Piper J-3 . . Dostupné online.

[2] Peter M. Bowers, Piper Cubs (Tab Books 1993)

[spence-3] Spence, Charles. They're not all Piper Cubs . 23 September 1997, . Dostupné online.

[4] Piper J-3 Cub Film Series (TM Technologies, footage from 1937-1948 shows step-by-step construction. 110 minutes.)

[guill-5] Guillemette, Roger. The Piper Cub . . Dostupné online.

[FOU-6] Fountain, Paul, The Maytag Messerschmitts, Flying Magazine, March 1945, p. 90: With one pilot aboard, the L-4 had a maximum endurance of three hours' flight time (no reserve) at a reduced cruising speed of 65 mph.

[7] Gunston, Bill, and Bridgman, Leonard, Jane's Fighting Aircraft of World War II, Studio Editions, ISBN 1-85170-199-0, ISBN 978-1-85170-199-5 (1989), p. 253

[8] What's New in Aviation: Piper Cub Tank Buster, Popular Science, Vol. 146 No. 2 (February 1945) p. 84

[9] Kerns, Raymond C., Above the Thunder: Reminiscences of a Field Artillery Pilot in World War II, Kent State University Press, ISBN 978-0-87338-980-8, ISBN 0-87338-980-8 (2009), pp. 23 – 24, 293 – 294

[EDW-10] Edwards, Paul M., Korean War Almanac, Infobase Publishing, ISBN 0-8160-6037-1, ISBN 978-0-8160-6037-5 (2006), p. 502

[11] Nicholas Aircraft Sales, Flying Magazine, April 1946, Vol. 38, No. 4, ISSN 0015-4806, p. 106

[ATC660-12] FEDERAL AVIATION ADMINISTRATION. Approved Type Certificate 660 . 1939, . Dostupné online.

[A691-13] FEDERAL AVIATION ADMINISTRATION. AIRCRAFT SPECIFICATION NO. A-691 . 2006, cit. 2010-02-15. Dostupné online.

[A692-14] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f FEDERAL AVIATION ADMINISTRATION. AIRCRAFT SPECIFICATION NO. A-692 online. 2006, cit. 2010-02-15. Dostupné online.

[A698-15] FEDERAL AVIATION ADMINISTRATION. AIRCRAFT SPECIFICATION A-698 online. 2006, cit. 2010-02-15. Dostupné online.

[ATC695-16] FEDERAL AVIATION ADMINISTRATION. Approved Type Certificate 695 online. 1942, cit. 2010-02-18. Dostupné online.

[Cammandre-17] Cammandre 1 online. Cit. 2011-02-07. Dostupné online.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]

[14]

[15]

[16]

[17]