Pius XII.

	Pius XII.; Pius XII
	260. rímsky biskup
	Opus Justitiae Pax; Mier je dielom spravodlivosti
Funkcie a tituly
Pontifikát
	2. marec 1939 – 9. október 1958
Camerlengo
	1. apríl 1935 – 2. marec 1939
Biografické údaje
Občianske meno	Eugenio Maria Pacelli
Narodenie	2. marec 1876; Rím, Taliansko
Úmrtie	9. október 1958 (82 rokov); Castel Gandolfo, Vatikán
Pochovaný	Bazilika svätého Petra
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka	2. apríl 1899 (23 rokov); Rím
Biskup
Menovanie	23. apríl 1917 (41 rokov); Benedikt XV.
Konsekrácia	13. máj 1917 (41 rokov)
Svätiteľ	Benedikt XV.; 258. rímsky biskup
Spolusvätitelia	Giovanni Battista Nasalli Rocca di Corneliano; Agostino Zampini
Kardinál
Menovanie	16. december 1929 (53 rokov); Pius XI.
Stupeň	kardinál-kňaz
Titulárny kostol	Santi Giovanni e Paolo
Pápež
Voľba	2. marec 1939 (63 rokov)
Intronizácia	12. marec 1939 (63 rokov)
Odkazy
	Pius XII. na catholic-hierarchy.org angl. ; Pius XII.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Biografický portál

Ctihodný Pius XII. (lat. Pius Duodecimus), vl. menom Eugenio Maria Giuseppe Giovanni Pacelli (* 2. marec 1876 Rím – † 9. október 1958, Castel Gandolfo) bol taliansky duchovný a 260. rímsky pápež (v období rokov 1939 – 1958).

Takmer dvadsaťročný pontifikát tohto rodeného Rimana, jemného a klasicky vzdelaného muža navonok vystupujúceho s vrodenou noblesou, prebiehal na pozadí dôležitých udalostí svetodejinného významu. Začal v čase ozbrojenej expanzie hitlerovského Nemecka (na pápežský stolec zasadol 12. marca 1939, t. j. tri dni pred okupáciou Československa), prebiehal počas trvania druhej svetovej vojny a uzavrel sa v období, kedy nad svetom opäť visela hrozba vojnového konfliktu medzi jadrovými veľmocami. Hovoril latinsky, taliansky, francúzsky, nemecky, anglicky, španielsky, portugalsky, holandsky, slovensky a maďarsky; ku koncu života sa dokonca učil arabsky.^[1]

Mladosť

Eugenio Pacelli pochádzal z rímskej aristokratickej rodiny. Rodičia Filippo a Patricia Pacelliovci boli vzdelanými, zámožnými a vysoko váženými osobami. Otec pôsobil ako advokát. Starý otec Marcantonio Pacelli bol zakladateľom oficiálneho vatikánskeho denníka L’Osservatore Romano, strýko Ernesto Pacelli bol finančníkom pápeža Leva XII. a brat Francesco sa stal uznávaným advokátom.

Teologické vzdelanie získal na gregoriánskej univerzite a na inštitúte sv. Apolinára v Ríme. Na kňaza bol vysvätený 2. apríla 1899.^[2] Už v roku 1901 vstúpil do pápežských služieb. V roku 1913 ho pápež Pius X. vymenoval za zástupcu tajomníka pre cirkevné veci v štátnom sekretariáte. Piov nástupca Benedikt XV. ho v apríli 1917 vymenoval za nuncia v Mníchove a zároveň ho povýšil na biskupa. Biskupská vysviacka bola 13. mája 1917.

V diplomatických službách

Počas prvej svetovej vojny viedol rokovania s ríšskou vládou o nenaplnenom mierovom pláne Benedikta XV. V júni 1920 sa stal nunciom v novej Weimarskej republike. 16. decembra 1929 bol vymenovaný za kardinála a vatikánskeho štátneho sekretára. Hitlerov nástup k moci v roku 1933 nastolil otázku porozumenia medzi nemeckým štátom a cirkvou a pre Pacelliho to bola prvá skutočná skúška diplomacie v novej funkcii – vyrokovať s Treťou ríšou zmluvu, ktorá by chránila katolíckych veriacich na jej území pred svojvôľou totalitného režimu. 20. júla 1933 sa uskutočnilo vo Vatikáne rokovanie medzi Pacellim a nemeckým diplomatom Franzom von Papenom, ktorého výsledkom bolo uzavretie konkordátu medzi Svätou stolicou a Nemeckom.

Ako štátny tajomník Pacelli veľa cestoval. Navštívil Argentínu, USA, Francúzsko, Maďarsko a iné krajiny.

Na pápežskom stolci

2. marca 1939 bol v jednodňovom konkláve v treťom kole zvolený za pápeža. Na znak spriaznenosti s predchádzajúcim pápežom Piom XI. a s úmyslom pokračovať v jeho politike si zvolil meno Pius XII. Na inaugurácii nového pápeža sa vo Vatikáne zúčastnilo tridsaťšesť zahraničných delegácií.

Nástup na Petrov stolec sa udial v čase silnejúceho nemeckého národného socializmu. Pius XII. ako veľký priaznivec Nemcov (známa bola jeho vynikajúca znalosť nemčiny) si uvedomoval politické smerovanie Nemecka. Napriek tomu voči Nemecku viedol umiernený štýl politiky, starostlivo sa usiloval vyhnúť akejkoľvek provokácii, ktorá by mohla vzbudiť obavy z odvetných reakcií nemeckých vládnucich kruhov alebo dokonca prerušenia vzťahov.

Jedným z prvých problémov, s ktorým sa pápež stretol, bola občianska vojna v Španielsku, v ktorej sa postavil na stranu fašistického generála Franca.

Pius XII. sa pokladal za pápeža mieru a až do 1. septembra 1939 sa snažil diplomatickými krokmi odvrátiť vojnu. Bol prvým pápežom, ktorého svet poznal prostredníctvom rádia i televízie (napr. 24. augusta 1939 sa prostredníctvom rozhlasových vĺn obrátil na svet, aby sa zdržal vojny). Veľký záujem mal na tom, aby sa na vojne nezúčastnilo Taliansko (10. júna 1940 však Benito Mussolini zatiahol krajinu do vojny). Napriek nepoľavujúcemu úsiliu sa nenaplnil ani jeden z cieľov, ktoré si pápež dal, no vďaka jeho iniciatíve a osobným intervenciám bol Rím prezentovaný ako otvorené mesto.

Pius XII. a svetová vojna

Osobne sa pokladal za prísne neutrálneho. Neustále vyzýval bojujúce strany na ukončenie vojenských operácií a otvorene burcoval svetovú verejnosť na odpor voči vojne. V prejave na Vianoce 1939 vyslovil tri základné princípy, ktoré sú na dosiahnutie tohto cieľa potrebné: všeobecné odzbrojenie, uznanie práv menšín a právo každého národa na sebaurčenie. Hoci bol presvedčený, že komunizmus je ešte nebezpečnejší ako fašizmus, odsúdil Hitlerov útok na Sovietsky zväz. Počas celej vojny starostlivo dbal na pomoc obetiam vojny a vojnovým zajatcom s výnimkou sovietskych zajatcov v nemeckých táboroch. Keď Hitler 10. septembra 1943 obsadil Rím, pápež premenil Vatikán na azylové mesto, ktoré poskytovalo ochranu nespočetným masám utečencov, vrátane Židov. Na neoficiálny pokyn pápeža našlo tisíce utečencov útulok v kláštoroch, kostoloch, v budovách cirkevného štátu, ale aj v pápežovom letnom sídle Castel Gandolfo.

Odporcovia Piovej politiky pápežovi vyčítali málo razantný a v mnohých situáciách až neutrálny postoj voči narastajúcej svetovláde a genocíde. Sám Pius XII. sa však bránil tým, že učinil všetko, čo bolo v danej situácii možné podniknúť: odsúdil vyhladzovanie ľudí na základe rasových zákonov, osobne pomohol mnohým Židom, alebo presviedčal iných, aby im pomáhali (počas vrcholiacich židovských pogromov vydal predstaveným kláštorov a konventov tajný pokyn, aby v cirkevných budovách ukrývali ohrozených Židov a sám ich konšpiratívne prijímal do pápežských služieb; po svojej smrti bol predstaviteľmi štátu Izrael vyhlásený za „spravodlivého Nežida“). Bol presvedčený, že otvorené protesty by nič nevyriešili, ba naopak, boli by príčinou nepredvídateľných represálií.

I v časoch vojny viedol cirkev v duchu svojho poslania. Vymenoval dovtedy najvyšší počet kardinálov, pričom ich povolal z rôznych krajín. Hoci cirkev za jeho pontifikátu utrpela značné obmedzenia, zaznamenala aj nebývalý pokrok, keď počet diecéz vzrástol z 1696 v roku 1939 na 2048 v roku 1958; zriadili sa diecézy v Číne, Barme a v niektorých afrických krajinách. Rovnako sa usiloval o odstránenie rozporov s inými nekatolíckymi cirkvami. Kanonizoval tridsaťtri osôb, medzi nimi v máji 1954 i niekdajšieho pápeža Pia X.

Bol nezmieriteľným nepriateľom komunizmu. Starosti mu spôsobovalo poznanie, že v dôsledku vojny siahala oblasť komunistickej moci až do stredu Európy. Otvorene sa staval proti stalinskej diktatúre. V júli 1949 a o rok neskôr zverejnil dekréty, v ktorých pohrozil členom komunistickej strany a jej prívržencom exkomunikáciou. Jeho antikomunistický postoj viedol až tak ďaleko, že sa snažil obhajovať činy nedávnych nacistických zločincov.

Pius XII. sa stal známym i vo vedeckých kruhoch, keď v rokoch 1939 - 1949 nariadil archeologické práce v podzemí Baziliky svätého Petra zamerané na identifikáciu hrobu prvého pápeža, sv. Petra.

Pápež Pius XII. zomrel na zámku Gandolfo 9. októbra 1958. Telesné ostatky Pia XII. boli uložené do krypty pod svätopeterskou bazilikou.

Encykliky

Pri hodnotení pontifikátu Pia XII. je nutné oddeliť jeho politické pôsobenie od jeho učiteľskej a pastierskej činnosti. Za Pia XII. nastal veľký rozvoj biblického a liturgického hnutia (sám pápež uvažoval o zvolaní koncilu; zo známych dôvodov k jeho uskutočneniu neprišlo). Pius XII. počas svojho pontifikátu vydal štyridsať encyklík, v ktorých obhajoval základy kresťanskej doktríny alebo sa vyjadroval k aktuálnym udalostiam. Niektoré z nich nestratili dodnes na aktuálnosti. Okrem toho vydal päť pápežských dokumentov - tzv. apoštolských konštitúcií. Spoločným znakom všetkých jeho dokumentov je nielen odsúdenie akýchkoľvek totalitných režimov, ale tiež nastolenie cesty k slobodnému biblickému bádaniu.

Výber z encyklík

Summi Pontificatus (1939) – totalitné režimy ako pôvodcovia zla
Mystici corporis Cristi (1943) – charakter cirkvi z hľadiska Kristovho mystického tela
Divino afflante Spiritu (1943) – o moderných historických metódach vo vzťahu k cirkvi
Mystici corporis (1943) – cirkev ako telo Kristovo
Mediator Dei (1947) – podiel laikov na svätej omši
Munificentissimus Deus (1950) – dogma o telesnom nanebovstúpení Panny Márie
Humani generis (1950) – obavy z prispôsobovania katolíckej teológie intelektuálnym trendom
Munificentissimus Deus (1950) – apoštolská konštitúcia – definícia dogmy o Nanebovzatí Panny Márie
Christus Dominus (1953)
Ad coeli reginam (1954) – ďalšia z mariánskych encyklík
Sacram communionem (1957) – zmiernenie eucharistického pôstu
Miranda prorsus (1957) – usmernenie pre používania moderných masovokomunikačných prostriedkov

Beatifikačný proces

V máji 2007 Kongregácia pre kauzy svätých jednohlasne odhlasovala, že Pius XII. žil hrdinskými čnosťami. Pápež Benedikt XVI. následne 19. decembra 2009 vyhlásil Pia XII. za ctihodného. Pre blahorečenie je potrebný komisiou lekárov, teológov a Kongregáciou pre kauzy svätých potvrdený zázrak odohraný na príhovor Pia XII.^[3]

Referencie

↑ MAXWELL-STUART, P. G.. Papežové: Život a vláda; Od Sv. Petra k Janu Pavlu II.. 1. vyd. Praha : Svoboda, 1998. ISBN 80-902300-3-2. S. 226 – 227. (po česky)
↑ CHENEY, David M. www.catholic-hierarchy.org. REV. 2013-03-12, . Stránka Pope Pius XII : Eugenio Maria Giuseppe Giovanni Pacelli †. (angl.)
↑ GAZDA, Imrich. Benedikt XVI. odobril blahorečenie Jána Pavla II. Prekvapivo aj Pia XII. . Svet kresťanstva, . Dostupné online.

Pozri aj

Iné projekty

Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Pius XII.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pius XII.

Literatúra

PIUS XII. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 259 – 260.
GRIGULEVIČ, Iosif R.. Pápeži 20. storočia. Prvé. vyd. Bratislava : Pravda, 1983. 464 s.
KNOPP, Guido. Vatikán moc pápežov. Prvé. vyd. Bratislava : Ikar, 2003. 328 s. ISBN 80-551-0524-3.
COLLINS, Michael. Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta. Prvé. vyd. Bratislava : Ikar, 2009. 320 s. ISBN 978-80-551-2016-4.

Externé odkazy

Predchodca:
Pius XI.

Pápež
Pius XII.
(zoznam)

Nástupca:
Ján XXIII.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[m-s-pap-1] MAXWELL-STUART, P. G.. Papežové: Život a vláda; Od Sv. Petra k Janu Pavlu II.. 1. vyd. Praha : Svoboda, 1998. ISBN 80-902300-3-2. S. 226 – 227. (po česky)

[CH-Pius_XII.-2] CHENEY, David M. www.catholic-hierarchy.org. REV. 2013-03-12, . Stránka Pope Pius XII : Eugenio Maria Giuseppe Giovanni Pacelli †. (angl.)

[3] GAZDA, Imrich. Benedikt XVI. odobril blahorečenie Jána Pavla II. Prekvapivo aj Pia XII. . Svet kresťanstva, . Dostupné online.

[1]

[2]

[3]

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František