Región Poľský Spiš

Poľský Spiš je región na juhu Poľska v Malopoľskom vojvodstve.

Charakteristika

Poľský Spiš je z juhu ohraničený poľsko-slovenskou hranicou, zo západu a severu riekou Biela voda podúplazská (Bielovodský potok) a zo severovýchodu riekou Dunajec (v súčasnosti je tam priehrada Czorsztynske jazero). Jedinou obcou, ktorá je mimo toto ohraničenie je dedina Nowa Biala (Nová Belá), ktorá sa za Bielovodským potokom ocitla v minulosti, kedy po povodniach rieka zmenila koryto. Rozloha poľského Spiša je 195,5 km².

Osady poľského Spiša

• Gmina (Obec) Bukowina Tatrzańska (Tatranská Bukovina):
  • Czarna Góra (Čierna Hora)
  • Jurgów (Jurgov)
  • Rzepiska (Repisko)

• Gmina (Obec) Łapsze Niżne (Nižné Lapše):
  • Falsztyn (Falštín)
  • Frydman (Fridman)
  • Kacwin (Kacvín)
  • Łapszanka (Lapšanka)
  • Łapsze Niżne (Nižné Lapše)
  • Łapsze Wyżne (Vyšné Lapše)
  • Niedzica (Nedeca)
  • Trybsz (Tribš)

• Gmina (Obec) Nowy Targ (Nový Targ):
  • Dursztyn (Durštín)
  • Krempachy (Krempachy)
  • Nowa Biała (Nová Belá)

Kostol v Čiernej hore

Národnostné zloženie obcí podľa uhorského sčítania 1910

Sčítanie obyvateľstva v Uhorsku roku 1910 zisťovalo okrem iného aj národnostnú štruktúru obyvateľstva. Obyvatelia však neodpovedali na to, akej sú národnosti, ale aký je ich materinský jazyk. Census zisťoval sedem jazykov: maďarský, nemecký, slovenský, rumunský, rusínsky, chorvátsky, srbský, pričom sčítací hárok obsahoval aj kolónku iný, takže poľština nebola v Uhorsku predmetom zisťovania. Nasledujúca tabuľka ukazuje zloženie obyvateľstva podľa materinského jazyka:^[1][2]

Dejiny

Zánik Rakúsko-Uhorska

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku samostatného Česko-Slovenska roku 1918 malo Poľsko záujem získať čadčiansky slúžnovský okres na Kysuciach, námestovský a trstenský na Orave a spišskostaroveský na Spiši a územie Spišskej župy až po rieku Poprad pričom česko-slovensko-poľská hranica by viedla po južných svahoch Vysokých Tatier. Poľskí vojaci obsadili Spiš 6. novembra 1918, ale po porážke pri Kežmarku 8. decembra 1918 boli prinútení ustúpiť. V júni 1919, keď časť Slovenska okupovala maďarská Červená armáda a na časti územia vyhlásila bábkovú Slovenskú republiku rád, poľskí vojaci opäť vtrhli na Slovensko a obsadili severný Spiš a severnú Oravu. Po bojoch medzi poľskou armádou a česko-slovenskými legionármi a dobrovoľníkmi a na nátlak dohodových veľmocí sa Poľsko muselo opäť stiahnuť za pôvodnú uhorsko-haličskú hranicu, pričom dohodové veľmoci rozhodli o usporiadaní plebiscitu len v sporných obciach Oravy a Spiša. Napriek dohode o usporiadaní plebiscitu v sporných obciach, minister zahraničia Edvard Beneš podpísal s Poľskom na Konferencii ministrov v Spa (Belgicko) zmluvu o hraniciach, ktorou Poľsku pripadlo 13 spišských dedín o rozlohe 195 km² s 8 747 obyvateľmi a 12 oravských dedín (obec Jablonka a okolie, 389 km², 16 133 obyv.), ktorých obyvatelia boli takmer výlučne Slováci resp. sa za nich považovali (keďže išlo prevažne o goralské obyvateľstvo). Dohodové veľmoci chceli týmto uhasiť jeden hroziaci konflikt v strednej Európe, keďže samotné Poľsko bolo v tom čase vo vojne s ruskou Červenou armádou, ktorá ohrozovala Varšavu. Týmto však zostal pocit neuspokojenia na oboch stranách: poľskej z dôvodu straty časti Tešínska a Javoriny s okolím a Slovenska, resp. jeho vtedajších reprezentantov i samotného obyvateľstva tým, že nebolo umožnené Slovákom zostať žiť v Česko-Slovensku.

Poľsko však naďalej požadovalo ďalšie územia okolo Tatranskej Javoriny (vrátane samotnej obce) a Ždiaru, pričom za Poliakov považovalo všetko goralské obyvateľstvo usídlené na slovenskom území napriek jeho presvedčeniu. Diplomatický konflikt bol vyriešený až na Konferencii Ligy národov 12. marca 1924, ktorá rozhodla, že ČSR si ponechá územie Ždiaru a Tatranskej Javoriny a vymení si územia okolo Vyšnej Lipnice (a zvyšok obce) na Orave za dediny Suchá Hora a Hladovka (tiež na Orave), ktoré boli pôvodne prisúdené Poľsku. Nové hranice boli potvrdené Česko-slovensko-poľskou zmluvou z 24. apríla 1925 a sú totožné s dnešnou hranicou. Poľsko však napriek tomu zostalo počas celého medzivojnového obdobia nespokojné s novými hranicami a stále malo záujem o získanie časti českého Tešínska a niektorých obcí severného Slovenska, čo sa mu nakoniec podarilo, v spolupráci s Nemeckom a Maďarskom pri zničení Česko-Slovenska, v roku 1938.

23. decembra 1920 bol vytvorený na území poľskej Oravy a Spiša Spišsko-oravský okres (Powiat spisko-orawski) v rámci krakovského vojvodstva. Sídlom okresu bolo mesto Nowy Targ (Nový Targ) ležiace mimo jeho územia. Expozitúry starostu boli pre Oravu v Jablonke a pre Spiš vo Vyšných Lapšoch. Na území okresu žilo takmer 24000 obyateľov, rozloha okresu bola 583 km². V roku 1924 sa územie okresu zmenšilo o obce Suchá Hora a Hladovka vrátené Česko-Slovensku. Spišsko-oravský okres bol zrušený 1. júla 1925 a včlenený do Novotarského okresu (Powiat nowotarski).

Stodoly na jurgovských lúkach

1938 – 1945

V októbri 1938, v predvečer 2. svetovej vojny, Poľsko v dôsledku Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže obsadilo severné časti Slovenska okolo Suchej Hory, Hladovky a Javoriny (vrátane samotných obcí), ako aj územie okolo Lesnice (vrátane samotnej obce) v Pieninách, kúpele Smerdžonka (dnes kúpele Červený Kláštor), ktorá bola Slovensku nakoniec ponechaná a časti obcí Čierne, Skalité a Svrčinovec na Kysuciach severne od železnice, malé zalesnené územie okolo obce Cigeľka, malý pás územia blízko Lupkowa východne od Medzilaboriec a tiež malé územia okolo hraníc pozdĺž rieky Poprad pri Medzibrodí, Sulíne (spolu s prameňom Sulínka a výbežkom Lopata) a Legnave a Dunajec pri Spišskej Starej Vsi, ktorý sa ocitol celý na území Poľska pričom hranica viedla medzi riekou a štátnou cestou do Červeného Kláštora (oficiálne získali tieto územia 1. decembra 1938, podpísaním delimitačných protokolov medzi ČSR a Poľskom v Zakopanom). Po vypuknutí 2. svetovej vojny Slovensko, spolu s Nemeckom a Sovietskym zväzom, napadlo Poľsko hoci úloha Slovenskej armády bola len symbolická. Výmenou za to získalo späť územia stratené roku 1938 a tiež územia stratené roku 1920. K opätovnému pripojeniu území oficiálne došlo 24. novembra 1939.

V januári 1945 bolo toto územie oslobodené Červenou armádou. Obyvatelia celého Spiša a Oravy (vrátane území stratených v rokoch 1920 – 1924) vytvorili inštitúcie podobné inštitúciám vo zvyšnom Česko-Slovensku (samostatné Slovensko opäť prestalo existovať) a odolávali poľským úradom, ktoré sa snažili obsadiť tieto územia a obnoviť hranice spred roku 1938. Československý prezident Edvard Beneš sa však rozhodol v rámci svojej koncepcie obnovy predmníchovských hraníc tento región znova vydať Poľsku (zmluva bola podpísaná 20. mája 1945) napriek výsledku plebiscitu konaného pod dohľadom sovietskej Červenej armády, v ktorom až 98% tamojších obyvateľov vyjadrilo túžbu zostať žiť v Česko-Slovensku. Proti tomuto rozhodnutiu protestovali u prezidenta mnohé delegácie, petície boli posielané do Prahy i do Varšavy, protestovali aj americkí Slováci a slovenský klérus. Územia však boli napokon anektované – 20. mája 1945 bola obnovená predvojnová hranica.

Drevený kostol v Jurgove

Po 2. svetovej vojne

Poľskí vojaci obsadili severný Spiš a Oravu 17. mája 1945 a začali odtiaľ vyháňať slovenských úradníkov, klérus a učiteľov. Nasledovali prepady a perzekúcie voči slovenským obyvateľom anektovaných území. Rovnako sa tam objavili aj ozbrojené zrážky, pri ktorých niekoľko Slovákov bolo zabitých. Výsledkom perzekúcií bol útek asi 6 000 Slovákov (25% tamojšej populácie) z Oravy a Spiša. Slováci z „poľského“ Spiša sa usadili prevažne v Kežmarku, Svite a Poprade, zamagurských obciach a obciach po vyhnaných Nemcoch. Slováci z „poľskej“ Oravy sa usadili prevažne na južnom Slovensku a Sliezsku a Sudetoch v Česku. Až 10. marca 1947 (po zdĺhavých rokovaniach) bola medzi ČSR a Poľskom podpísaná dohoda zaručujúca základné práva Slovákom v Poľsku. Následne bolo otvorených 41 slovenských základných škôl a jedna stredná škola. Na začiatku 60-tych rokov však väčšina z nich bola zrušená.

Od 1. januára 1999 je poľský Spiš rozdelený do troch gmin (obcí), z ktorých však len gmina Nižné Lapše leží len na územi poľského Spiša.

V súčasnosti je v Poľsku 16 slovenských škôl, z toho 1 stredná. Počet etnických Slovákov v krajine sa odhaduje na 10 – 20 tisíc (vrátane poľ. Oravy), no pri poslednom poľskom sčítaní ľudu z roku 2002 sa k slovenskej národnosti prihlásilo iba 2000 ľudí.

Turistika

Medzi zaujímavosti regiónu patria drevené stodoly a drevený kostol v Jurgove, kostoly vo Fridmane, Nedeci, Tribši, Lapšoch a Kacvíne, salaše v Spišských Pieninách, hrad Nedeca či priehrada Czorsztynské jazero.

Územie je vhodné na cyklotúry, či pešie túry cez Spišské Pieniny s najvyšším vrchom Branisko (879 m n. m.). Nenáročné cyklotrasy vedú z Červeného Kláštora do Nedece a popri priehrade do Nového Targu alebo cez Jurgov opäť na Slovensko. Od 1. júla 1999 je otvorený cyklochodník medzi Kacvínom a Veľkou Frankovou na Slovensku.

Nedecký hrad

• Zaujímavá cyklotrasa vedie z Nedece cez Kacvín, Veľkú Frankovú, Spišské Hanušovce, Magurské Sedlo, Toporecké Sedlo, Haligovce, Červený Kláštor, Sromowce Niżne (hraničný priechod) a späť do Nedece.
• Iná cyklotrasa vedie cez obce Łopuszna – Dębno – Fridman – Nedecký hrad – Kacvín – Nižné Lapše – Tribš – Przełom Białki – Łopuszna. Jej dĺžka je 55 km, prevýšenie 470 m a približný čas na jej zdolanie 3:45 h.
• Najkrajšou cyklotrasou je však okruh okolo Czorsztynského jazera s jeho krásnymi a tichými zátokami.

Medzi zaujímavosti regiónu patria sypárne v Kacvíne, ktoré nikde inde v Poľsku nenájdeme, či kaplnky taktiež v tejto dedine.

Pre turistov príťažlivý je i splav Dunajca na pltiach, často doprevádzaný originálnou muzikou a spevom slovenských a poľských Goralov.

V zime sú pre verejnosť prístupné lyžiarske vleky v Nedeci a Kacvini.

Pozri aj

• Gmina Nižné Lapše (výlučne spišská)
• Gmina Bukovina Tatrzańska
• Gmina Nowy Targ
• Kacwin
• Jurgów
• Spolok Slovákov v Poľsku

Referencie