Poľsko-ruská vojna 1792
Poľsko-ruská vojna (1792)
Dátum 18. máj – 27. júl 1792 Miesto Republika oboch národov Stav Ruské víťazstvo, druhé delenie Poľska
Protivníci
Ruská ríša, poľskí konfederáti	Republika oboch národov
Velitelia
Michail Nikitič Krečnikov, Michail Vasilijevič Kachovskij, Wilhelm Christoforovič Derfeľden, Michail Illarionovič Kutuzov	Stanislav II., princ Jozef Poniatowski, Tadeusz Kościuszko, Michał Wielhorski ml., Jozef Judycki
Sila
98 000 mužov	70 000 mužov
Straty
približne 7 000	približne 3 000

Poľsko-ruská vojna v roku 1792 alebo aj vojna na obranu Ústavy 3. mája bola vojna medzi vojskami Republiky oboch národov (Rzeczpospolita) a vojskami Ruského impéria, ktoré vojensky zasiahli pod zámienkou podpory Targowickej konfederácie založenej v Petrohrade s cieľom zvrhnúť systém zavedený v Poľskej republike štvorročným snemom Ústavou z 3. mája 1791.

Vojna prebiehala na dvoch frontoch: severnom v Litve a južnom na území dnešnej Ukrajiny. V oboch prípadoch poľské sily ustupovali pred početnou prevahou ruských síl, hoci na juhu kládli podstatne väčší odpor vďaka účinnému vedeniu poľských veliteľov kniežaťa Józefa Poniatowského a Tadeusza Kościuszka. Počas trojmesačných bojov sa odohralo niekoľko bitiek, ale žiadna strana nezaznamenala rozhodujúce víťazstvo. 18. júna sa najväčším úspechom poľských síl stala porážka jednej z ruských formácií v bitke pri Zieleńciach; v dôsledku tejto bitky bolo založené najvyššie poľské vojenské vyznamenanie Virtuti Militari. Vojna sa skončila, keď sa poľský kráľ Stanislav II rozhodol hľadať diplomatické riešenie, požiadal Rusov o prímerie a pripojil sa k Targovskej konfederácii, ako to požadovalo Ruské impérium.

Príčiny

Časť šľachty využila zapojenie Ruska do vojny s Tureckom a Švédskom a počas štvorročného snemu prijala sériu reforiem zameraných na nápravu systému republiky. Uzákonilo sa aj vytvorenie 100-tisícovej armády.

V roku 1789 Prusko posilnilo armádu Republiky oboch národov predajom 15 000 pušiek korunnej pechote a bližšie nešpecifikovaného počtu karabín národnej kavalérii, ako aj ďalšej vojenskej výbavy.

Prijatím Ústavy z 3. mája 1791 sa formálne zrušil ruský protektorát a obnovila sa nezávislosť republiky. Magnáti nepriateľsky naladení voči reformám na čele so Stanisławom Szczęsnym Potockým a Ksawery Branickým sa obrátili na Katarínu II. s ponukou zorganizovať konfederáciu proti kráľovi a Ústave z 3. mája.

Dňa 9. januára 1792 Rusko uzavrelo s Tureckom jaseňskú zmluvu, ktorá ukončila vojnu. Predtým, v roku 1790, ukončilo vojnu so Švédskom. Dňa 1. marca 1792 zomrel cisár Leopold II., ktorý sa zdráhal vojensky angažovať Rakúsko proti revolučnému Francúzsku a bol za Ústavu z 3. mája. Dňa 20. apríla 1792 Francúzsko po odmietnutí ultimáta Leopoldovho nástupcu Františka II. vyhlásilo Rakúsku vojnu a zapojilo sily habsburskej monarchie na západe. Rusko teraz mohlo bez obáv zaútočiť na Republiku. Katarína II. potrebovala len zámienku na intervenciu. 27. apríla 1792 bola v Petrohrade na tento účel vytvorená Dohodová konfederácia.

Sily Republiky

Reorganizácia a rozšírenie armády prebiehali veľmi neochotne. Uspokojila sa s povolaním 100 000 mužov do zbrane, ale armáda pri vypuknutí vojny sotva dosiahla 70 000 neozbrojených regrútov, z ktorých skúsenosť z boja malo len asi 56 000. Pomer pechoty a jazdectva bol 40 000 ku 30 000 a poľské vojská mali 200 diel rôzneho kalibru. Čakali na príchod pruského posilového zboru, ktorý mal podľa podmienok spojeneckej zmluvy podporiť armády Republiky armádou s počtom 18 000. V dôsledku zrady pruského spojenca táto podpora nikdy neprišla. Chýbali skúsení velitelia, hoci do krajiny prišli velitelia ako knieža Józef Poniatowski, Tadeusz Kościuszko, ktorý predtým slúžil v zahraničných armádach, a Jan Henryk Dąbrowski, ktorý prišiel zo služby v saskej kavalérii.

Za veliteľa tejto armády bol vymenovaný kráľovský synovec, mladý knieža Józef Poniatowski, ktorý slúžil v rakúskej cisárskej armáde počas vojny s Tureckom. Pri formovaní armády mu pomáhali generáli:

• Tadeusz Kościuszko,
• Michał Wielhorski,
• Józef Zajączek.

Najväčšiu hodnotu v poľsko-litovskej armáde predstavovala pechota a delostrelectvo, zatiaľ čo novovytvorená formácia, Národná kavaléria, ako sa malo ukázať počas tejto kampane, ľahko podliehala panike.

Sily Spoločnosti národov boli pridelené na 2 operačné terény:

• Korunovačný zbor pod vedením kniežaťa Jozefa bol rozdelený do 4 divízií s počtom 52 000 osôb, z toho 13 000 jazdcov a 39 000 pechoty.
• Litovský zbor pod vedením princa Ľudovíta Württemberského s počtom 18 000 mužov vrátane 7 000 jazdcov, 10 000 pešiakov a 1 000 delostrelcov.

Sily na ruskej strane

Katarína II. veľká poslala do boja proti Republike 98-tisícovú armádu ostrieľanú v bojoch proti Turkom. Rusi vytvorili dva intervenčné zbory:

• Bieloruský zbor pod vedením generála Michaila Krečetnikova s počtom 33 700 mužov, ktorý udrel zo smeru od Litvy
• Moldavský zbor pod vedením generála Michaila Kachovského s počtom 64 000 mužov (54 peších práporov, 104 jazdeckých eskadrón, 13 kozáckych plukov), operujúci v Podolí a na Volyni.

Cieľom týchto dvoch ruských formácií bolo spojiť sa vo Varšave po tom, ako sa rozpadli poľský Korunný zbor a Litovský zbor.

Priebeh konfliktu

Dňa 27. apríla 1792 sa v Petrohrade vytvorilo sprisahanie, ktoré sa 14. mája stalo známym ako Targovická konfederácia. Dňa 18. mája Katarína II. vydala manifest, v ktorom okrem iného obvinila Republiku z nasledovného:

• prekážanie ruským vojskám na Ukrajine počas vojny s Tureckom,
• prenasledovanie Rusov,
• prenasledovanie pravoslávnych kresťanov,
• komunikáciu Republiky s Tureckom, ktorú odhalil ruský agent,
• urážky majestátu Kataríny II. zo strany štvorročného Sejmu.

Nešlo teda o vyhlásenie vojny, ale len o obnovenie poriadku v nepokojnom ruskom protektoráte. Vyhlásením vojny by totiž Rusi museli potvrdiť nezávislosť Republiky oboch národov.

Bezprostredne po tomto vyhlásení ruské vojská zaútočili na Poľsko proti dvom poľským zborom – generála Judyckého pri Minsku a generála Poniatowského pri Braclave (Tuľčyn), s tým, že ruská armáda bola rozdelená do niekoľkých zborov, ktorých úlohou bolo rozdeliť poľskú armádu.

Boje na litovskom fronte

V Litve po zrade svojho pruského spojenca a spolubojovníka kniežaťa Ludvíka Wirtemberského bola litovská armáda, ktorej odvtedy velil generál Jozef Juditsky, porazená v bitke pri Miri 10. júna 1792. Po výmene neschopného veliteľa 4. júla 1792 utrpela litovská armáda ďalšiu porážku v bitke pri Zelve. Ďalší ústup smerom k Varšave viedol k urputnej obrane Brestu a bojom na obranu priechodov cez rieku Bug pri Granne a Krzemeni.

Boje na ukrajinskom fronte

Na Ukrajine štyri ruské zbory prekročili v noci z 18. mája na 19. mája 1792 hranice, kde mali zbory Wilhelma Derfeldena a Ivana Dunina neutralizovať Poniatowského armádu a zo severu ju obkľúčiť zborom Andreja Levanidova a z juhu zborom Michaila Kutuzova.

Knieža Poniatowski mal spočiatku asi 17 000 vojakov, z ktorých vyrazil samostatné brigády Tadeusza Kościuszka a Michala Wielhorského. Neskôr sa k nemu pripojil Michał Lubomirski so svojou divíziou s 4 500 vojakmi a generál Józef Zajączek s 5 500 vojakmi. Okrem toho v Kamienci Podolskom zostala nevyužitá posádka 3374 vojakov vrátane dvoch peších plukov.

Poniatowski sa pokúsil postaviť útočníkom, ale kampaň sa rýchlo zmenila na ústup spojený s mnohými bitkami, ktoré zdržiavali ruský postup. Spočiatku sa ustupovalo k Lubaru a Polonne, kde sa plánoval boj na základe nahromadených zásob a opevnení. Na poľskej strane došlo k stratám pri Ostropole a Sieniawke. Pri Lubare Poliaci unikli z obkľúčenia vďaka obratným manévrom Tadeusza Kościuszka a 15. júna došlo k potýčke pri Boruszkowciach, odkiaľ sa presunuli do tábora pri Połonne. Tu sa ukázalo, že zásoby sú nedostatočné a opevnenia zďaleka nie sú dokončené, a preto sa rozhodlo ustúpiť ďalej k Zaslavli. Divízia generála Herkulesa Morkova, podporovaná Orlovovými kozákmi, sa vydala prenasledovať poľské jednotky s úlohou prebiť sa k Horyni. Dňa 18. júna sa odohrala bitka pri Zelenči, prvé víťazstvo nad Rusmi od čias Čudniva v roku 1660 a Polonky, v dôsledku čoho kráľ Stanislav August Poniatowski 22. júna na pamiatku víťazstva založil Rad Virtuti Militari – najvyššie poľské vojenské vyznamenanie.

Po bitke pri Zielenci pokračoval ústup poľských síl a pokus o ich pozdržanie zlyhal. Aj ďalší plánovaný bod odporu pri Dubne bol zrušený vzhľadom na malé zásoby. Poniatowski čakal na posily zhromaždené pri Kozieniciach a bolo rozhodnuté brániť sa na línii rieky Bug. Poľský zbor bol rozdelený na tri divízie: Poniatowského divízia sa mala brániť pri Dorohusku, Kościuszkova divízia pri Dubienke a Wielhorského divízia pri Siedliszcze. Dňa 18. júla Kachowského ruská armáda prekročila rieku Bug a nasledovala bitka pri Dubienke.

Koniec vojny

Dňa 24. júla kráľ uskutočnil vstup do Targovickej konfederácie a predčasne nariadil armáde zložiť zbrane. Na porážku poľsko-litovskej armády mala veľký vplyv zrada jej pruského spojenca, ktorý v rozpore s predchádzajúcimi ubezpečeniami nepodporil poľské operácie. Záverečným akordom vojny bolo víťazstvo zboru kniežaťa Józefa Poniatowského v bitke pri Markuszowe 26. júla.

Porážka v tejto vojne bola priamou príčinou druhého delenia Poľska.

Pozri aj

• Delenia Poľska
• Ústava z 3. mája 1791

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Poľsko-ruská vojna (1792)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Wojna polsko-rosyjska (1792) na poľskej Wikipédii a Polish–Russian War of 1792 na anglickej Wikipédii.