Požarevacký mier

Požarevacký mier bola mierová zmluva uzavretá dňa 21. júla roku 1718 medzi Habsburskou monarchiou a Osmanskou ríšou.^[1]^[2]^[3] Mier mal za následok ukončenie bojov počas rakúsko-tureckej vojny v rokoch 1716 až 1718. Zmluva bola uzavretá na pahorku v blízkosti mesta Požarevac pri Belehrade. Podmienky tejto mierovej zmluvy boli dohodnuté jednak medzi vyslancami tureckého sultána Ahmeda III. na jednej strane a rímsko-nemeckého cisára Karola VI. spolu so zástupcami Benátskej republiky na strane druhej.

Výsledky rokovaní

Rakúsko-turecká vojna sa skončila vynikajúcim vojenským víťazstvom maršala Eugena Savojského, ktorého armády v roku 1717 dobyli nielen Temešvár a Belehrad, ale aj ďalšie pevnosti a rozsiahle osmanské územia. Mierom v Požarevaci došlo k územnému zrieknutiu Temešského banátu zo strany Osmanskej ríše, ktorá odstúpila Habsburskej monarchii taktiež severné Srbsko s mestom Belehrad ale aj západné Valašsko až po rieku Olt a severovýchodnú Bosnu. Všetky novozískané územia boli pripojené k monarchii a riadené priamo vojenskou správou. Územie Habsburskej monarchie sa teda významne rozšírilo aj na Balkáne. Po požarevackom mieri bola Habsburská monarchia tak na vrchole moci. Zaberala obrovské územia od Severného mora až po dolný tok Dunaja spojené iba osobou panovníka.^[4]^:401-402

Dôsledky pre Uhorsko

Požarevacký mier bol akousi „bodkou“ za storočím častých vojen, povstaní a náboženských búrok, za takým storočím, ktoré sa začalo nábožensko-politickým konfliktom, neskôr nazvaným tridsaťročná vojna.^[5]^{:265, 266} Aj napriek tomu, že Uhorsko nemalo v Habsburskej a ani dunajskej monarchii, ktorého bolo jadrom, zďaleka vedúce či aspoň významnejšie postavenie, po roku 1718 sa zmenila aj jeho pozícia. Po takmer dvoch storočiach došlo k ukončeniu osmanskej okupácie na jeho území, ktoré bolo integrované pod habsburskou vládou (nie však spojené v zmysle stredovekého Uhorského kráľovstva).^[4]^{:401, 402} Práve vďaka územnému odstúpeniu Temešského banátu zo strany Osmanskej ríše sa úplne obnovila integrita Uhorska.^[5]^:265

Referencie

↑ SEGEŠ, Vladimír; ŠEĎOVÁ, Božena. Pramene k vojenským dejinám Slovenska III/1 1711 – 1792. : Vojenský historický ústav, 2019. 243 s. Dostupné online. ISBN 978-80-89523-56-6. S. 21.
↑ TASR. Bitka pri Belehrade bola poslednou európskou križiackou výpravou. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2017-08-16. Dostupné online .
↑ Treaty of Passarowitz | Ottoman, Habsburg, Balkans | Britannica . www.britannica.com, . Dostupné online. (po anglicky)
↑ ^a ^b KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9.
↑ ^a ^b MRVA, Ivan. Temné storočie : zlomové obdobia slovenských dejín : 1618 – 1718. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2021. 396 s. ISBN 978-80-8226-021-5.

Literatúra

KRŠAK, Pavol PhDr. Ottov historický atlas Slovensko. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2015, 560 s. ISBN 978-80-7360-834-7

Pozri aj

Osmansko-habsburské vojny

Zdroj

Historický portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Treaty of Passarowitz na anglickej Wikipédii.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[1] SEGEŠ, Vladimír; ŠEĎOVÁ, Božena. Pramene k vojenským dejinám Slovenska III/1 1711 – 1792. : Vojenský historický ústav, 2019. 243 s. Dostupné online. ISBN 978-80-89523-56-6. S. 21.

[2] TASR. Bitka pri Belehrade bola poslednou európskou križiackou výpravou. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2017-08-16. Dostupné online .

[3] Treaty of Passarowitz | Ottoman, Habsburg, Balkans | Britannica . www.britannica.com, . Dostupné online. (po anglicky)

[DÚ-4] KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9.

[Ts-5] MRVA, Ivan. Temné storočie : zlomové obdobia slovenských dejín : 1618 – 1718. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2021. 396 s. ISBN 978-80-8226-021-5.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]