A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Pol Pot | |
kambodžský diktátor, vodca Červených Khmérov | |
Narodenie | 19. máj 1925 Prek Sbauv, Francúzska Indočína |
---|---|
Úmrtie | 15. apríl 1998 (72 rokov) Anlong Veng, Kambodža |
Podpis | |
Odkazy | |
Commons | Pol Pot |
Pol Pot, vlastným menom Saloth Sar (* 19. máj 1925,[1] Prek Sbauv, Francúzska Indočína – † 15. apríl 1998 Anlong Veng, Kambodža) bol vodca Červených Khmérov (komunistická strana Kambodže) a premiér Kambodže (1976 – 1979). Počas jeho vlády bolo zabitých viac ako 2 milióny Kambodžanov. Pol Pot sa radí vedľa Adolfa Hitlera a Jozefa V. Stalina medzi najkrutejších diktátorov 20. storočia.
Štúdium
Jeho otec bol bohatý vidiecky sedliak. V roku 1934 bol Pol Pot poslaný do Phnom Pénhu na tradičný pobyt v kláštore, v rokoch 1935 – 1943 chodil na francúzsky vedenú školu École Miche v Phnom Pénhe, v rokoch 1943 – 1947 navštevoval nižšiu strednú školu Collége Preah Sihanouk v Kompongchame, v rokoch 1947 – 1948 študoval na Lycée Sisowath v Phnom Pénhe (tu prepadol) a v rokoch 1948 – 1949 chodil na Technickú školu v Phnom Pénhe. Tu zložil záverečné skúšky a dostal štipendium, aby mohol v štúdiu pokračovať vo Francúzsku.
V Paríži žil v rokoch 1949 – 1952 a študoval na École Francaise de radio-électricité. Školu však nedokončil, stratil štipendium a musel sa vrátiť do Kambodže. Omnoho viac ako štúdium ho v Paríži zaujala politika. Najprv bol Pol Pot len vlastencom, ktorý hľadal cesty, ako svoju zem zbaviť francúzskych kolonialistov, potom sa však pridal ku komunistom. Stal sa členom Marxistického krúžku, ktorý v Paríži založili kambodžskí študenti a ktorý viedol Ieng Sary a pravdepodobne bol aj členom Francúzskej komunistickej strany.
Návrat do Kambodže
Po návrate do vlasti v januári 1953 čoskoro odišiel do východného pohraničia ku komunistickým povstalcom z Viet Minhu. V nasledujúcom roku sa vrátil do Phnom Pénhu, kde sa naplno oddal práci v protokomunistickej Ľudovej revolučnej strane Kambodže (ĽRSK). Na živobytie si zarábal ako učiteľ dejepisu a francúzskej literatúry na súkromnej škole. V ĽRSK patril k tvrdému jadru, ktoré sa usilovalo vytvoriť v Kambodži naozajstnú komunistickú stranu.
To sa stalo v roku 1960, kedy bola založená Komunistická strana Kampučie (KSK). Pre kambodžských komunistov sa začal používať názov Červení Khméri. Pre prílišné utajovanie, ktorým bola strana charakteristická, bol až do roku 1978 názov tajený i pred radovými členmi a hovorilo sa o nej len ako o Organizácii (Angkar). Pol Pot sa stal členom ÚV KSK a v roku 1962 aj jej vodcom.
V roku 1963 Pol Pot a vedenie KSK opustili Phnom Pénh a odišli do džungle na východe krajiny. Na prelome rokov 1964/1965 Pol Pot navštívil Hanoj a Peking. Vietnamci ho sklamali, lebo ho nahovárali, aby skončil s násilným odbojom proti princovi Norodomovi Sihanukovi, ktorý bol ich spojencom. Zato v Číne sa Pol Pot stretol s dobrým prijatím a preto sa Červení Khméri pripojili k Číne.
Povstanie
V roku 1968 Červení Khméri začali povstanie, ku ktorému sa v roku 1970 pridal i Norodom Sihanuk zvrhnutý Lon Nolovým pučom. Po päťročnej občianskej vojne Červení Khméri porazili Lon Nola, 17. apríla 1975 obsadili Phnom Pénh a nastolili v Kambodži najhoršiu hrôzovládu, akú dejiny poznali.
Pri moci
Ihneď po víťazstve začali Červení Khméri zavádzať do života svoju vlastnú ideológiu tvrdiac že ide o marxizmus-leninizmus (Pol Pot ani žiadny z jeho druhov neboli s marxizmom príliš oboznámení, vyberali si z neho, čo sa im hodilo a ostatné ignorovali). Presadzovali Kropotkinov anarchizmus a vypätý kambodžský nacionalizmus. Ich cieľom bolo previesť Kambodžu z feudalizmu rovno do komunizmu. Predovšetkým šlo o likvidáciu miest, ktoré Pol Pot pokladal za nenapraviteľné semeniská kapitalizmu. Všetky mestá v Kambodži – teraz premenovanej na Demokratickú Kampučiu – boli vysídlené (Phnom Pénh hneď 17. apríla 1975) a obyvatelia presťahovaní na vidiek, často len do džungle, aby sa tu „prevychovávali“ prácou. Pol Pot a vedenie štátu sídlili vo vyľudnenom Phnom Pénhe.
Život v Kambodži
Boli zrušené peniaze a zakázaný obchod. Život a oblečenie Kambodžanov bolo plne unifikované: každý mal mať rovnaké (len pár základných vecí) a musel byť oblečený rovnako (do čiernej rovnošaty). Ľudia boli rozdelení do družstiev a celé dni museli drieť na poliach. Rybolov a zbieranie plodov spadnutých zo stromov boli zakázané ako kontrarevolučná činnosť. Manželskí partneri boli ľuďom prideľovaní a páry sa mohli stýkať len vo vymedzených časoch za účelom plodenia detí. Tie potom boli rodičom odoberané a vychovávané Angkarom. Namiesto „JA“ sa muselo hovoriť „MY“, deti svojich rodičov nazývali „strýko“ a „teta“, zatiaľ čo ostatných dospelých „otec“ alebo „matka“. Národnostné menšiny (Vietnamci, Čamovia a Čínania) boli tvrdo perzekvované a museli sa vzdať všetkého, čo ich odlišovalo od ostatných Kambodžanov.
Zločiny proti ľudskosti
Pol Pot nechal zabiť celú inteligenciu. Nielen akademikov, ale aj všetkých, ktorí nosili okuliare. Takto prišla Kambodža o takmer všetkých špecialistov.
Potenciálnych "nepriateľov štátu" posielali do väzníc a brutálne, až sadisticky mučili. Museli povedať všetky mená ľudí, s ktorými sa poznali, ako aj mená všetkých členov rodiny. Následne zmučených poslali na "pole smrti" a zabíjali roľníckym náradím. Potom pozbierali všetkých, ktorí boli vymenovaní pri mučeniach a zopakovali celý proces. Mŕtvych používali ako hnojivo na farmách.
V rokoch 1976 – 1978 boli v KSK uskutočnené krvavé čistky. Ich symbolom sa stalo väzenie a mučiareň Tuol Sleng v Phnom Pénhe (dnes je tam múzeum genocídy). Čistky zlikvidovali stranícku hierarchiu vo veľkej časti krajiny. Čistka v roku 1978, pri ktorej vypuklo na východe krajiny povstanie, stála život 100 000 – 250 000 ľudí.
Politické vzťahy
Čína
Čína bola hlavným podporovateľom Červených Khmérov ešte pred ich nástupom k moci. Po nástupe k moci bola ich kľúčovým spojencom. Finančnú a vojenskú podporu poskytovali Číňania Pol Potovi aj po páde režimu v roku 1979.[2]
Vietnam
Pol Pot otvorene prehlasoval Vietnam za nepriateľa, ktorý chce z Khmérov urobiť otrokov. Svojou nacionalistickou rétorikou pokračoval aj naďalej a čoskoro začal proti Vietnamu zbrojiť. Od roku 1975 dochádzalo k pohraničným konfliktom s Vietnamom, vzťahy medzi oboma krajinami sa neustále zhoršovali. Na prelome rokov 1978 a 1979 Vietnamci vpadli do Kambodže a režim Červených Khmérov zvrhli.
Sovietsky zväz
Sovietsky zväz ako spojenec Vietnamu sa stal nepriateľom nového kambodžského režimu. Následne sa konflikt v Kambodži stal príkladom zástupnej vojny medzi Čínou a Sovietskym zväzom.
USA
Oficiálne boli aj USA aj ZSSR nepriateľmi Kambodže a veľa ľudí bolo popravených za to, že ich považovali za špiónov KGB alebo CIA. Sú záznamy aj o rozsudkoch smrti za špionáž pre KGB, ako aj pre CIA naraz. Po páde režimu exilovaného Pol Pota podporovala Reaganova administratíva. V rokoch 1980-86 mu tajne poslala spolu 85 miliónov dolárov.[3].
Partizánske obdobie
Červených Khmérov sa však úplne zlikvidovať nepodarilo, prešli totiž k partizánskej vojne. Od roku 1979 až do svojej smrti žil Pol Pot sčasti v Thajsku, sčasti na západe Kambodže pri thajských hraniciach, ktoré Červení Khméri ovládali. Aby Červení Khméri znovu získali podporu obyvateľstva, urobili ďalekosiahlu prestavbu ideológie aj hnutia. Od požiadavky komunistickej revolúcie upustili a v roku 1981 bola rozpustená KSK.
V roku 1982 sa Červení Khméri proti Vietnamcami dosadenej vláde opäť spojili so Sihanukom. Prebiehala znovu občianska vojna, v ktorej sa Červeným Khmérom už nepodarilo zmocniť vlády, ale ani vládnemu vojsku sa nepodarilo ich zlikvidovať. Vojna sa skončila podpísaním Parížskej dohody 23. októbra 1991.
Ani potom sa Červení Khméri nevzdali ozbrojeného odporu a v roku 1993 bojkotovali voľby. To sa ukázalo ako veľká chyba, hnutie začalo stagnovať a aj jeho členovia začali pociťovať únavu z nekonečných bojov. V roku 1996 Pol Pota opustilo niekoľko najvyšších funkcionárov vrátane Ieng Saryho a 4 000 mužov, čo bola polovica vojska.
Smrť
V roku 1997 nechal Pol Pot zavraždiť veliteľa vojska Červených Khmérov Son Sena, ktorého podozrieval zo zrady. Následne na to ho Červení Khméri, ktorí sa obávali ďalších čistiek, zvrhli a odsúdili na doživotné domáce väzenie. V ňom 15. apríla 1998 zomrel. V nasledujúcom roku bol vládnymi jednotkami zlikvidovaný aj zvyšok Červených Khmérov.
Bilancia Pol Potových obetí z rokov 1975 – 1979 sa podľa vyšetrovania OSN pohybuje medzi 2 a 3 miliónmi,[4] pričom Kambodža mala celkom 7 000 000 obyvateľov. Len menšia časť obetí bola popravená, väčšina zomrela od hladu, na choroby a vyčerpanie. Tretina až polovica všetkého obyvateľstva Kambodže za vlády Červených Khmérov ochorela alebo hladovala, prípadne oboje.
Pol Pot bol dvakrát ženatý: s Khieu Ponnary (1956) a s Meas (1985), s ktorou mal dcéru Sithu.
Referencie
- ↑ Chandler, David: Brother Number One, Westview Press, Revised Edition 1999 p.7
- ↑ Carvin, Andy: KR Years: The fall of the Khmer Rouge. prístup 12-08-2014
- ↑ Pilger, John (17. apríla 2000): How Thatcher gave Pol Pot a hand. New Statesman. prístup 12-08-2014
- ↑ William Shawcross, The Quality of Mercy: Cambodia, Holocaust, and Modern Conscience (Touchstone, 1985), s. 115-6
Iné projekty
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pol Pot
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Čingiz Ajtmatov
Ču Žung-ťi
Ľubomír Dropčo
Ľudovít Haraksim
Štefan Sádovský
Alexander Grothendieck
Alexander Tollmann
Alexej Alexejevič Abrikosov
Alojz Kubiček
Alvin Toffler
Anatolij Vasilievič Filipčenko
Andrej Barčík
Andy Warhol
Anna Kolesárová
Anton Krajčovič
Ariel Šaron
Arnold Rüütel
Augustin Navrátil
Bill Mollison
Bohumil Gallo
Bohuslav Klíma
Cannonball Adderley
Carl Spielvogel
Carl Woese
Che Guevara
Dagfinn Aarskog
Daniel Nathans
Donald Henderson
Donald Judd
Dušan Driensky
Dušan Roll
Eduard Ševardnadze
Edward Albee
Elie Wiesel
Emil Bielik
Ennio De Giorgi
Ennio Morricone
Erik Bruhn
Ernestine Andersonová
Ernest Simoni
Ester Plicková
Eugene Merle Shoemaker
Eva Kristínová
Fats Domino
Francesco Cossiga
Frank Borman
František Pojdl
Frederick Stafford
Friedensreich Hundertwasser
Friedrich Wetter
Günter Klein
Gaston Thorn
Geert Hofstede
Georgij Timofejevič Dobrovoľskij
Gordie Howe
Gustav Peichl
Hana Kostolanská
Hans Küng
Hebe Bonafiniová
Henri Debehogne
Herbert Kroemer
Herman Pieter de Boer
Hirofumi Uzawa
Husní Mubárak
Ida Haendelová
Igor Rymarenko
Ivan Mojík
Ivan Plander
Ján Štefanovič
Ján Azud
Ján Darola
Ján Fuska
Ján Havlík
Ján Kramár
Ján Siváček
Ján Valach (geológ)
Ján Vikrút
Ján Zachara
Július Strinka
Jürgen Moser
Jü Kuang-čung
Jacques-Louis Lions
James Coburn
James Dewey Watson
James Garner
Jan Machulski
Jean-Marie Le Pen
Jeanne Moreauová
Jean Vanier
Jiří Brady
Jiří Císler
Jiří Zahradník
Jiřina Švorcová
Jim Lovell
John B. Keane
John Forbes Nash
John Olsen
John Ostrom
José Fernando Bonaparte
Josef Frolík
Josef Khol
Joseph Kruskal
Jozef Bobalik
Jozef Grussmann
Jozef Hrebík
Jozef Kliment
Jozef Kočiš
Jozef Kuchár (spevák)
Jozef Marko (lesnícky odborník)
Juraj Henter
Juraj Hrnčiar
Juraj Kubánka
Juris Hartmanis
Károly Ács
Karel Kaplan
Karel Pecka
Karel Pichlík
Karlheinz Stockhausen
Karl Josef Becker
Karol Černík
Karol Machata
Katalin Vadkerty
Ladislav Ďurič
Ladislav Hubenák
Laurus (Škurla)
Lennart Carleson
Lina Wertmüllerová
Li Pcheng
Luciano De Crescenzo
Luis Posada Carriles
Mária Mázorová
Marián Gallo
Martin Cooper
Martin Landau
Matej Lúčan
Maya Angelou
Melánia Olláryová
Michel Serrault
Mikio Sató
Milan Šavlík
Milan Hutta (1928)
Milan Mišík
Milan Rúfus
Nicholas Rescher
Nick Holonyak
Noam Avram Chomsky
Odo Marquard
Ondrej Strečko (matematik)
Ondrej Tomka
Osamu Šimomura
Osamu Tezuka
Péter Bacsó
Pancho Gonzales
Patrick McGoohan
Paul Johnson (historik)
Pavel Kohout
Pavol Zelenay
Peter-Hans Kolvenbach
Peter Naur
Petr Ginz
Philip Kindred Dick
Pierre Schoendoerffer
Pol Pot
Radovan Kuchař
Ralph Waite
Regina Podstanická
Reynaldo Bignone
Rinus Michels
Robert Brout
Rudolf Pavlovič
Serge Gainsbourg
Seymour Papert
Shirley Jane Templová
Solomon Feferman
Stanley Kubrick
Václav Snítil
Vít Holubec
Vasilij Grigorievič Lazarev
Veijo Meri
Vera Rubinová
Viktor Pavlenda
Viliam Polónyi
Viliam Turčány
Vincent Rosinec
Viola Valachová
Vladimír Mathern
Vladimír Matula (historik)
Vladimír Strmeň
Vojtech Remeň
Walter Tevis
Wolfgang Brezinka
Wolfgang Haken
Wolfhart Pannenberg
Yves Klein
Yvetta Simonová
Zdeněk Veselovský
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk