Prvá indočínska vojna
Dátum 19. december 1946 – 1. august 1954 Miesto Francúzska Indočína Výsledok Víťazstvo Viet Minhu (VDR). Odchod Francúzska z Indočíny. Dočasné rozdelenie Vietnamu.
Protivníci
Francúzska únia * Francúzsko * Vietnamský štát * Kambodža * Laos	Viet Minh
Velitelia
P. L. Hauteclocque (45 – 46) Jean-Étienne Valluy (46 – 48) Roger Blaizot (48 – 49) Marcel M. Carpentier (49 – 50) Jean de Tassigny (50 – 51) Raoul Salan (52 – 53) Henri Navarre (53 – 54) Vietnamská nár. armáda Nguyen Van Hinh (50 – 54)	Ho Či Min, Võ Nguyên Giáp
Sila
Francúzska únia: 190 000 mužov Pomocné miestne zbory: 55 000 Vietnamská nár. armáda: 150 000[1]	Celkovo cca: 450 000 mužov
Straty
94 581 mŕtvych 78 127 zranených 40 000 v zajatí	300 000+ mŕtvych 500 000+ zranených 100 000+ v zajatí

Prvá indočínska vojna (iné názvy: indočínska vojna, vietnamsko-francúzska vojna, francúzsko-vietnamská vojna^[2]) bol ozbrojený konflikt medzi francúzskou koloniálnou správou a komunistickou Ligou za nezávislosť Vietnamu trvajúci od 19. decembra 1946 do 1. augusta 1954, ktorý skončil odchodom Francúzov z Indočíny.

Francúzske sily v bojoch predstavoval predovšetkým francúzsky ďalekovýchodný expedičný zbor, ktorý podporovala Vietnamská národná armáda bábkového cisára Bảo Đạia. Povstaleckú armádu tzv. Viet Minh viedol Ho Či Min a gen. Võ Nguyên Giáp. Väčšina bojov sa odohrala v Tonkine v severnom Vietname ale boje menšej intenzity zasiahli prakticky celú krajinu a tiež susedný Laos a Kambodžu.

Priebeh

Võ Nguyên Giáp & Ho Či Min

Generál Trinh Minh Thé

Po skončení japonskej okupácie Indočíny na konci 2. svetovej vojny sa k moci dostali komunisti pod vedením Ho Či Mina, ktorí ale neboli schopní zabrániť pokusom Francúzska o obnovu predvojnového koloniálneho usporiadania, statusu quo ante bellum. Francúzi prepustili japonských vojnových väzňov a znovu ich vyzbrojili, aby v prvých týždňoch konfliktu bojovali na ich strane. V októbri 1945 obsadili francúzske oddiely Saigon, ďalej pokračovali smerom do delty Mekongu a v novembri 1945 sa im podarilo získať Haiphong. K otvorenému konfliktu Francúzov s komunistami došlo 19. decembra 1945. Komunistická Vietnamská ľudová armáda (Viet Minh) pod velením generála Võ Nguyên Giápa bola veľmi zle vyzbrojená a nemala dostatok síl, aby sa v priamom strete postavila francúzskym oddielom. To bol dôvod zvolenej stratégie partizánskeho boja, keď sa snažili využiť členitý a nedostupný terén.

Spojené štáty súhlasili s tým, aby Francúzsko vytvorilo Francúzsky vietnamský štát, ako integrálnu súčasť Francúzskej únie na čele s cisárom Bao Daiom, na základe ktorého sformovala svoju Vietnamskú národnú armádu. Vojna v Indočíne prebiehala istú dobu paralelne s kórejskou vojnou.Obidva konflikty mali ideologické zafarbenie. V tom čase sa plne rozvinul globálny konflikt Východ-Západ (ktorého súčasťou bola studená vojna v rokoch 1947/48-1953), ktorý postavil proti sebe dve superveľmoci: USA a ZSSR. Kým na centrálnej úrovni k otvoreným stretom nedochádzalo (medzi veľmocami samými), tak na periférii v jednotlivých častiach sveta, obidve krajiny podporovali svojich priateľov s cieľom oslabiť rivala. Preto boli Spojené štáty ochotné pomôcť Francúzsku v tejto vojne, aj keď odmietali kolonializmus. Najväčšiu pomoc Francúzi dostali zo strany Spojeného kráľovstva a do roku 1949 aj od Čankajšekových Číňanov. Vietnamskí komunisti získali podporu najmä po roku 1949 od Mao Ce-tungovej Číny a ZSSR. Číňania nedodávali len vojenskú techniku, ale tiež školili dôstojnícky zbor Viet Minhu. Ten dosiahol prvý väčší úspech v roku 1950, keď dobyl oporné francúzske body na čínskych hraniciach, čím zabezpečil otvorenú cestu pre čínske zásobovanie. Ďalším krokom bola snaha komunistov ovládnuť deltu Červenej rieky, ale opevnenia francúzskych pozícií neprelomili. V tejto operácii utŕžil Viet Minh masívne straty.

Francúzske velenie si uvedomovalo problémy s mobilnými partizánskymi oddielmi, a preto sa na konci roka 1952 rozhodlo k rozsiahlemu útoku pod velením generála Salana pozdĺž toku Červenej rieky, ktorý však nepriniesol požadované výsledky. Naopak, tentoraz došlo k značným stratám na strane Francúzov. Viet Minh na situáciu pružne zareagoval prenesením ťažiska bojov do susedného Laosu a posilnil komunistických bojovníkov v Kambodži, čo pre Francúzsko znamenalo zmenšenie počtu záložných jednotiek. Francúzske oddiely odrazili nápor Viet Minhu v delte Červenej rieky, ale v samotnom Francúzsku rástol čoraz väčší nesúhlas s týmto vojnovým dobrodružstvom, najmä pre finančné náklady a rastúci počet mŕtvych vojakov.

Tak došlo k definitívnemu rozhodnutiu francúzskeho velenia na čele s generálom Navarrom, že prinúti nepriateľské oddiely Viet Minhu k jedinej rozhodujúcej bitke s cieľom bleskového ukončenia vojny. Koncom roka 1953 tak došlo k realizácii operácie Castor, ktorá zahŕňala výsadok francúzskych oddielov v laoskom pohraničí. V marci 1954 potom sa začala rozhodujúca bitka pri Dien Bien Phu s nečakaným výsledkom. Francúzi boli porazení jednotkami Viet Minhu, ktoré boli pred týmto stretom posilnené. K francúzskej porážke došlo v čase pre Francúzsko nevýhodnom, totiž v predvečer Ženevských mierových rokovaní.

Vo Francúzskej cudzineckej légii do roku 1954 slúžilo 35 000 Nemcov. Mnohí z nich boli vojaci nemeckých Waffen SS alebo nemeckého Wehrmachtu. Tí buď stratili svoje rodiny, vyhýbali sa povojnovým súdom za vojnové zločiny v Európe alebo internácii. Počas Indočínskej vojny sa preslávili mimoriadnou krutosťou. Tento fakt propagandisticky využívali komunisti pri rokovaniach francúzskeho parlamentu o opustení Indočíny. V tomto období tiež vzniklo niekoľko pochodových piesní Francúzskej cudzineckej légie, ktoré miesto pôvodných nemeckých textov dostali text francúzsky.^[3].

Ženevské dohody

Francúzske pozície v bitke pri Dien Bien Phu.

Mierové rokovania v Ženeve prebiehali v dvoch etapách. Prvá etapa od 26. apríla do 17. júna a ďalšia od 10. do 20. júla 1954. Schôdzky sa zúčastnili ZSSR, USA, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, VDR (severný Vietnam) a Vietnamská republika (južný Vietnam), Kambodža a Laos. Z ázijského kontinentu boli ešte prizvané Čína a India. Ich premiéri (čínsky Čou En-laj a indický Džaváharlál Néhrú) 28. júna 1954 sformulovali všeobecné zásady mierového spolunažívania medzi štátmi - Panča šíla.

Ženevské rokovania

V otázke Kambodže a Laosu došlo ku zhode, obom štátom bola garantovaná formálna nezávislosť a postavenie neutrálnych krajín. Do konca roka 1954 malo dôjsť k stiahnutiu všetkých cudzích vojsk z ich územia, čo sa aj stalo. V oboch štátoch boli naplánované voľby do koniec roka 1955. Vietnamský problém nebolo tak jednoduché vyriešiť, napriek tomu sa nakoniec podarilo dosiahnuť zhodu, najmä po tlaku Číny na Sovietsky zväz. Severný Vietnam mal byť zatiaľ pod komunistickou nadvládou Ho Či Mina s hlavným mestom Hanoj. Naopak južný Vietnam mal zatiaľ zostať nekomunistický so staronovým vládcom Bao Daiom a hlavným mestom Saigon. Za deliacu hranicu bola určená 17. rovnobežka s priľahlým demilitarizovaným pásmom. Žiadny štát v Indočíne nesmel byť súčasťou akéhokoľvek vojenského paktu. Na leto 1956 boli naplánované slobodné vietnamskej voľby, ktoré mali odpovedať na otázku, aká bude ďalšia budúcnosť Vietnamu a zmluva hovorila o zjednotení tejto krajiny práve v roku 1956. Na plnenie dohôd dohliadala medzinárodná komisia zo zástupcov Indie, Poľska a Kanady. K laoským a kambodžským voľbám došlo podľa zmluvných dojednaní, k voľbám vo Vietname však nikdy nedošlo, takže krajina ostala fakticky rozdelená aj po roku 1956. Komplikovaná bola situácia Francúzska, ktoré v Ženeve vystupovalo z pozície agresora a navyše bolo zmietané vnútropolitickými spormi. Po neúspechu pri Dien Bien Phu podala vláda Josepha Laniela demisiu a nový kabinet Mendèsa France získal dôveru až po sľube, že ukončí vojnové dobrodružstvo v Indočíne. Tak sa aj stalo podpisom ženevských dohôd v júli 1954. Avšak tieto dohody, ako sa neskôr ukázalo, nedodržala žiadna zo zmluvných strán.

Ďalší vývoj

Komunistické nebezpečenstvo v juhovýchodnej Ázii významne urýchlilo vznik zoskupenia ASEAN. Už 8. septembra 1954 bola podpísaná zakladacia zmluva v Manile. Reálna situácia v Indočíne bola naďalej nestabilná, aj keď v Kambodži panoval relatívny pokoj, v Laose nedodržanie dohôd vyústilo koncom 50. rokov k občianskej vojne, ktorú dočasne ukončili Ženevské dohody o Laose z roku 1962. Tie boli podpísané 23. júna 1962. Potvrdzovali neutralitu Laosu a vznik koaličnej vlády. V roku 1964 však došlo k opätovnému obnoveniu bojov. V južnom Vietname bol Bao Dia donútený k abdikácii a k moci sa dostal diktátor Ngo Dinh Diem, spočiatku podporovaný Spojenými štátmi, ktoré sa však po nastolení jeho diktatúry, podieľali prostredníctvom CIA na Diemovom zavraždení v novembri 1963. V severnom Vietname získal absolútnu vládu Ho Či Min, ktorého cieľom bolo zjednotenie Vietnamu pod komunistickou ideológiou. Neskôr jeho režim podporoval v južnom Vietname vzniknutý Front národného oslobodenia a najmä jeho ozbrojenú zložku - národnú oslobodzovaciu armádu (Vietcong), ktoré mali za cieľ zvrhnutie juhovietnamského režimu.

Referencie

1. ↑ Windrow, Martin (1998). The French Indochina War 1946-1954 (Men-At-Arms, 322). London: Osprey Publishing, p. 11. ISBN 1-85532-789-9
2. ↑ indočínska vojna. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2013. 682 s. ISBN 978-80-970350-1-3. Zväzok 7. (In – Kalg), s. 54.
3. ↑ Bei den Deutschen in der Fremdenlegion . zeit.de, 1953, . Dostupné online. (po nemecky)

Literatúra

• ŽALOUDEK, Karel. Encyklopédia politiky. Praha : Libri, 1999. ISBN 80-85983-75-3.
• ORT, Alexandr. Evropa 20. století.  : Arista, 2000.

Pozri aj

• Vojna vo Vietname

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prvá indočínska vojna

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Indočínská válka na českej Wikipédii.