A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Semion Konstantinovič Timošenko | |
Národný komisár obrany ZSSR (1940 - 1941), na fotke z roku 1940. | |
Narodenie | 18. február 1895 Furmanka, Besarabská gubernia, Ruské impérium |
Úmrtie | 31. marec 1970 (75 rokov) Moskva, Sovietsky zväz |
Národnosť | ukrajinská |
Vojenská kariéra
| |
Ozbrojené sily | Robotnícko-roľnícka Červená armáda |
Hodnosť | Maršal Sovietskeho zväzu |
Účasť v bojoch
| |
Vojny | prvá svetová vojna ruská občianska vojna druhá svetová vojna |
Semion Konstantinovič Timošenko (rus. Семён Константинович Тимошенко), ukr. Семен Костянтинович Тимошенко – Semen Kosťantynovyč Tymošenko (* 18. február 1895 – † 31. marec 1970) bol sovietsky armádny dôstojník ukrajinského pôvodu, maršal Sovietskeho zväzu (1940), dvojnásobný hrdina Sovietskeho zväzu (1940, 1965). V rokoch 1940 – 1941 národný komisár obrany ZSSR (minister obrany).
Počas druhej svetovej vojny viedol Hlavný stan vrchného velenia, neskôr veliteľ juhozápadného strategického smeru a krátko aj ako veliteľ záložného frontu. Neskôr poverený prípravou nových jednotiek. Od apríla 1942 veliteľ severokaukazského stratigického smeru a krátko severokaukazského frontu. V januári 1943 menovaný do funkcie veliteľa jazdectva.
Život
Mladosť a raná kariéra
Narodil sa v rodine roľníka v obci Furmanka, dnes Furmanovka Kilijského okresu Odesskej oblasti na Ukrajine vo vtedajšom Ruskom impériu. Absolvoval vidiecku školu. V decembri roku 1914 bol povolaný do armády. V roku 1915 absolvoval výcvik guľometníka a slúžil na fronte prvej svetovej vojny. Bojoval v 4. jazdeckej divízii na Juhozápadnom a Západnom fronte. Za odvahu bol vyznamenaný krížom sv. Juraja všetkých 3 stupňov.
Počas občianskej vojny slúžil od roku 1918 v Červenej armáde. Velil čate a jazdeckej eskadre. V auguste 1918 sa ako veliteľ pluku zúčastnil obrany mesta Caricyn. Od novembra 1918 bol poverený vedením jazdeckej brigády. Táto jednotka bola od júna 1919 súčasťou zboru S.M. Buďonného. V roku 1919 vstúpil do komunistickej strany. Od novembra 1919 do augusta 1920 velil 6. a od októbra 1921 4. jazdeckej divízii, spadajúcej pod 1. jazdeckú armádu. Zúčastnil sa i sovietsko-poľskej vojny. Počas občianskej vojny bol 5-krát ranený, no ani raz neodišiel od jednotky. Bol 3-krát vyznamenaný Radom červenej zástavy a čestným revolučným zbrojom.
Medzivojnové obdobie
V rokoch 1922 a 1927 navštevoval vojensko-akademické kurzy a v roku 1930 veliteľské kurzy na vojensko-politickej akadémii N.G. Tolmačeva. Následne velil 3. a 6. jazdeckému zboru. Od augusta 1933 pôsobil ako zástupca veliteľa bieloruského a od septembra 1935 kyjevského vojenského okruhu. Od júna 1937 velil jednotkám severokaukazského a od septembra 1937 charkovského vojenského okruhu. 8. februára 1938 mu bola udelená hodnosť veliteľa 1. triedy a bol poverený vedením kyjevského zvláštneho vojenského okruhu.
Druhá svetová vojna
Pri vpáde sovietskych vojsk do Poľska v roku 1939 velil ukrajinskému frontu. Po neúspechoch Vorošilova a Mereckova pri útoku na Fínsko bol 7. januára 1940 poverený vedením druhej ofenzívy severozápadného frontu, ktorej sa podarilo preraziť mannerheimovu líniu a prinútiť Fínov rokovať o mieri. 21. marca 1940 bol vyznamenaný titulom hrdina Sovietskeho zväzu. 7. mája 1940 bol povýšený do hodnosti maršala. Od mája 1940 pôsobil ako národný komisár obrany ZSSR, čo bola funkcia ministra obrany, v ktorej nahradil nekompetentného K.J. Vorošilova. Napriek svojej konzervativite videl potrebu modernizácie a reforiem armády. V tomto období prijal mnohé dôležité rozdhodnutia týkajúce sa modernizácie a skvalitnenia bojaschopnosti vojsk, ktorých veliteľské kádre boli poznačené stalinskými čistkami. Nariadil zvýšiť produkciu tankov a podieľal sa na zavedení viacerých poriadkov, ktoré priblížili Červenú armádu starej cárskej armáde.
Po začiatku nemeckého vpádu bol 23. júna 1941 menovaný za predsedu Hlavného stanu hlavného velenia (tzv. Stavka). Táto pozícia však nebola efektívna, lebo všetky jeho rozhodnutia musel odobriť J.V. Stalin, ktorý vojskám de facto velil[1]. 10. júla 1941 bol vytvorený Hlavný stan vrchného velenia, ktorému od 18. júla velil Stalin. 19. júla zbavil Stalin Timošenka funkcie národného komisára obrany a poveril ho funkciou zástupcu národného komisára obrany, ktorým sa sám menoval. Timošenko vo funkcii zástupcu zotrval do septembra 1941.
Podieľal sa na riadení bojových operácií počas bojov o Smolensk, keď od 10. júla do 10. septembra 1941 velil západnému frontu. Za cenu ťažkých strát sa tu sovietom podarilo zastaviť bleskový nemecký postup na Moskvu. 30. septembra 1941 bol Timošenko poverený vedením novo sa formujúceho juhozápadného frontu, ktorý bránil najjužnejší segment sovietsko-nemeckého frontu. Tu nahradil vo funkcii veliteľa juhozápadného frontu S.M. Buďonného pri obrane Kyjeva. Najprv síce podľa rozkazov stavky presadzoval držanie pozícií, no po oboznámení sa so situáciou na fronte súhlasil s generálmi M.P. Kirponosom a V.I. Tupikovom, ktorí radili z mesta ustúpiť. Pre Stalinov nátlak nebol ústup z hroziaceho obkľúčenia východne od Kyjeva realizovaný dostatočne skoro a došlo k strate veľkého množstva živej sily a vojenskej techniky. Timošenko bol z obkľúčeného mesta evakuovaný, jeho podriadení Kirponos i Tupikov padli pri pokuse o prebitie sa z obkľúčenia.
Koncom novembra 1941 velil protiútokom vedený za cieľ znovu získať Rostov na Done. Tieto bojové operácie boli jednou z prvých porážok nemeckých vojsk na východnom fronte, pri ktorých boli Nemci nútení k rozsiahlejšiemu ústupu. Na jar 1942 velil charkovskej operácii, pri ktorej sa jeho sily v dôsledku nemeckých protiútokov dostali do obkľúčenia a utrpeli veľmi ťažké straty.
Od 12. do 23. júla krátko velil stalingradskému frontu. Následne bol od októbra 1942 do marca 1943 poverený velením severozápadnému frontu, kde riadil neúspešnú demianskú operáciu. Neskôr pôsobil ako koordinátor Hlavného stanu vrchného velenia na rôznych úsekoch frontu. Od marca do júna 1943 koordinoval operácie leningradského a volchovského frontu počas staroruskej operácie, ktorá sa tiež skončila bez väčších úspechov značnými stratami sovietskych vojsk. Od júna do decembra 1943 dozeral na operácie severokaukazského frontu a čiernomorskej flotily. Od februára do júna 1944 2. a 3. pobaltského frontu a od augusta do konca vojny pri 2., 3. a 4. ukrajinskom fronte.
Povojnové pôsobenie
Po vojne v rokoch 1945 a 1946 pôsobil ako veliteľ v Bieloruskom Baranoviči. Ďalšie 3 roky na Južnom Urale a neskôr opäť v Bielorusku. V roku 1960 bol poverený funkciou generálneho inšpektora ministerstva obrany, čo bolo viac-menej čestné miesto. Od roku 1961 do svojej smrti viedol predsedníctvo Rady výboru vojnových veteránov. Zomrel v Moskve v roku 1970.
Referencie
- ↑ Žukov, G.K., 2005, Vzpomínky a úvahy 2. Praha, Naše Vojsko, s. 91
Iné projekty
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Semion Konstantinovič Timošenko
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Тимошенко, Семён Константинович na ruskej Wikipédii.
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
1. apríl
1. august
1. december
1. júl
10. november
10. september
11. november
11. október
11. september
12. august
12. február
13. apríl
13. február
13. jún
13. máj
13. marec
13. november
13. október
14. apríl
15. apríl
16. máj
16. september
17. apríl
17. február
17. jún
1794
18. apríl
18. február
18. september
18. storočie
1802
1809
1813
1817
1818
1822
1828
1857
1880
1881
1882
1883
1884
1885
1886
1887
1888
1889
1890
19. júl
19. storočie
1922
1923
1925
1930
1935
1936
1938
1940
1942
1945
1946
1947
1949
1950
1951
1952
1953
1954
1955
1956
1958
1959
1961
1962
1963
1966
1967
1968
1971
1972
1973
1977
1978
1981
1982
2. december
2. február
20. november
20. storočie
21. február
21. január
21. máj
22. jún
22. máj
22. október
22. september
23. júl
23. marec
23. október
24. február
24. október
25. apríl
25. november
26. august
26. júl
26. jún
26. október
27. január
28. december
28. máj
28. október
29. október
3. máj
30. august
30. júl
30. január
30. október
4. jún
4. marec
4. september
5. december
5. máj
6. júl
7. február
7. november
7. október
70. roky 19. storočia
8. júl
8. november
80. roky 19. storočia
9. február
9. jún
9. november
90. roky 19. storočia
Alban Berg
Alexander Albrecht
Alexandr Alexandrovič Vesnin
Alfonz XII. (Španielsko)
André Maurois
Andrej Kavuljak
Aristides de Sousa Mendes
Arturo Rawson
Besnota
Bess Trumanová
Boehringer Ingelheim
Carl Auer von Welsbach
Carl Friedrich August Alexander Crüger
Chester Nimitz
Christian Friedrich Freyer
Cigánsky barón
David Herbert Lawrence
Desaťročie
Dimitrios Lundras
Dora Pejačević
Eduard Künneke
Endre Szőnyi
Ernst Bloch
Ezra Pound
François Mauriac
Frank Knight
František Chvalkovský
František Kadeřávek
Franz Wimmer
Fridrich Weinwurm
George Richards Minot
George S. Patton
Grover Cleveland
György Hevesy
György Lukács
Hana Gregorová (spisovateľka)
Hans Cloos
Harry S. Truman
Ivan Gall
Július Adamiš
Jacob Friedrich Gustav Henle
Jan Czochralski
Johann Strauss ml.
John Edensor Littlewood
Jules Romains
Karen Blixenová
Karen Horneyová
Karl Benz
Karol Branislav Halenaj
Konžský slobodný štát
Konstantin Dmitrijevič Kavelin
Kultúra (spoločenské vedy)
Lajos Tihanyi
Leopold II. (Belgicko)
Lev Vladimirovič Rudnev
Louis Pasteur
Matica slovenská
Meteor
Michail Frunze
Michal Buzalka
Milan Vidmar
Neodým
New York (mesto)
Niels Bohr
Niels Erik Nörlund
Niels Henrick David Bohr
Nikolaj Jakovlevič Danilevskij
Očkovanie
Opereta
Otakar Sedloň
Pavol Dobšinský
Per Albin Hansson
Platt Adams
Prazeodým
René Baillaud
Romano Guardini
Rudolf Eitelberger
Semion Konstantinovič Timošenko
Semion Michajlovič Buďonnyj
Sidonie Nádherná
Sinclair Lewis
Slovensko
Socha Slobody
Spojené štáty
Storočie
Tadeusz Kutrzeba
Ulysses S. Grant
Umberto Nobile
Václav Rabas (maliar)
Velemir Chlebnikov
Velimir Chlebnikov
Victor Hugo
Vladimír Roy
Vladimir Tatlin
Wallace Beery
Washington Monument
Yves Le Prieur
Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za chémiu
Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu
Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za literatúru
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk