Serafín znamená aj básnicky anjel.

Zobrazenie serafína v stredovekom rukopise (ľudská hlava, tri páry krídel, dva z toho pokryté očami)

Serafín alebo zriedkavo^[1] seraf (hebr. שרף, pl. שרפים serafím) je jedna z mnohých nebeských bytostí, o ktorých sa hovorí v Starom zákone, konkrétne v Knihe proroka Izaiáš. Napriek predstavám neskorého židovstva sa zo serafov stal v kresťanstve jeden z rádov anjelov.

V stredovekej teológii, vychádzajúcej predovšetkým z diela mystika 6. storočia, Pseudo-Dionýza Areopagitu, tvoria serafovia v hierarchii anjelov najvyšší anjelský chór. Chápu sa ako ochrancovia Božieho trónu, ktorí podľa Iz 6,3 neustále spievajú: „Svätý, svätý, svätý Pán, Boh zástupov! Nebo a zem sú plné tvojej slávy.“ Tento spev sa nazýva tiež hebrejsky Kádóš či grécky Trisagion. Podľa kresťanskej teológie sú serafovia bytosti z čistého svetla a priamo komunikujú s Bohom. Ich názov je spojený so slovom, ktoré evokuje horenie či žeravosť -- preto sú i oni spojovaní s ohňom, ktorý symbolicky znázorňuje očistu a lásku. Bývajú znázorňovaní so šiestimi peruťami.

Medzi serafov podľa klasického židovského chápania, ktoré sa výrazne líši od kresťanského, patria:

• Michael
• Serafiel
• Gabriel
• Metatron
• Uriel
• Nathanael
• Jehoel
• Chamuel alebo Šemuel, tiež Kamael
• Satan (pred svojim pádom)
• Vehuel
• Abaddon
• Asmodeus
• Astarot
• Leviatan
• Samael
• Semyazza
• Lucifer (pred svojím pádom)

Pozri aj

• cherubín

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Serafín (anjel)