Sixtus IV.

	Sixtus IV.
	212. rímsky biskup
Funkcie a tituly
Pontifikát
	9. august 1471 – 12. august 1484
Biografické údaje
Rodné meno	Francesco della Rovere
Narodenie	21. júl 1414; Celle Ligure
Úmrtie	12. august 1484 (70 rokov); Rím
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	9. august 1471
Odkazy
	Sixtus IV. na catholic-hierarchy.org angl. ; Sixtus IV.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Sixtus IV. (lat. Sixtus Quartus), vl. menom Francesco della Rovere (* 21. júl 1414, Celle Ligure, Janovská republika dnes Taliansko - † 12. august 1484, Rím), bol františkánsky mních, taliansky duchovný a 212. rímsky pápež (v období rokov 1471 - 1484).

Cirkev v osobe Sixta IV. získala pápeža prísneho v súkromnom živote, rozhodného a v mnohých prípadoch až bezohľadného pontifika, ktorý bol prvým v rade pápežov, systematicky sekularizujúcich pápežstvo. Stal sa pápežom, ktorého povesti uškodil neskrývaný nepotizmus a vedomé sa angažovanie v politických záležitostiach Talianska.

Rádová služba

V mladosti študoval u františkánov, neskôr na univerzitách v Bologni a v Padove. Stal sa členom františkánskej rehole, v rámci ktorej slúžil ako provinciál v Ligúrii. 19. mája 1464 bol zvolený rádovým generálom. V septembri 1467 ho pápež Pavol II. vymenoval za kardinála a ako titulárny kostol mu pridelil Baziliku San Pietro in Vincoli.

Na pápežskom stolci

Po smrti Pavla II. sa prísľubom udelenia titulov kardinálom a darmi stal jeho nástupcom. Od počiatku svojho pontifikátu sa prejavil ako energický a rozhodný muž, pre ktorého žiaden z prostriedkov použitých na dosiahnutie cieľa nebol cudzí. V záujme obrany kresťanstva sa postavil za organizovanie križiackej výpravy proti Turkom, no napriek jeho výzvam európske mocnosti otáľali s pomocou. Vzhľadom na to, ním organizované výpravy dosahovali iba čiastkové úspechy.

Ako vrcholný predstaviteľ katolíckej cirkvi viedol neúspešné rokovania s ruským veľkokniežaťom Ivanom III. o zjednotení ruskej pravoslávnej cirkvi s Rímom a o ruskej podpore proti Turkom.

Popri službe najvyššieho duchovného sa Sixtus IV. prejavil i ako svetský panovník, ktorý svoj úrad využíval na zveľadenie majetku a posilnenie pozícií vlastnej rodiny. Čoskoro po zvolení vymenoval dvoch mladých synovcov Pietra Piaria a Giuliana della Rovere (neskoršieho pápeža Júliusa II.) za kardinálov, podobne ako obohatil a protežoval i ďalších príbuzných.

Sixtove aféry

Povesť mu okrem toho veľmi pošramotila situácia, kedy sa stal súčasťou aféry, tzv. sprisahania Pazziovcov v apríli roku 1478. Podstata sprisahania tkvela v dlhodobom spore pápeža s Florentskou republikou. Sixtus využil nepriateľstvo panujúce medzi vládnucim rodom Mediciovcov a opozičnými rodinami, z ktorých najvýznamnejší bol rod Pazziovcov. Cieľom sprisahania bolo zabitie dvoch príslušníkov Mediciovcov - bratov Giuliana a Lorenza. Počas omše sprisahanci Giuliana zabili, no Lorenzo sa stihol zachrániť. Florenťania sa postavili na stranu poškodenej strany a dôvodne predpokladajúc, že Sixtus IV. vedel o pripravovanej akcii, zajali jeho synovca kardinála Girolama Riaria. Sixtovou odpoveďou bolo vyhlásenie interdiktu nad Florenciou čo priamo znamenalo vypuknutie vojny. Nasledujúce dva roky vojny znamenali pre obe bojujúce strany zbytočné obete a jej výsledok nič nevyriešil. Nebezpečenstvo zo strany Turkov, ktorí v roku 1480 dobyli juhotalianske Otranto prinútilo pápeža uzavrieť s Florenťanmi mier a zrušiť interdikt.

Ešte v tom istom roku vypukla vojna medzi Ferrarou a Benátkami. Na podnet Girolama pápež podporoval Benátčanov, no v roku 1483 prešiel do tábora ich protivníkov, uvaliac na Benátky duchovné tresty.

Podporovateľ umenia

Pozitívnejšou stránkou pontifikátu Sixta IV. bola jeho podpora umenia. Premenil stredoveký Rím na renesančné mesto, v ktorom v duchu jestvujúceho stavebného slohu dal postaviť viacero stavieb, prestavať ulice a námestia. K najvýznamnejším stavbám vzniknutých v čase Sixta IV. patrí jednoznačne preslávená kaplnka z rokov 1473 - 1484, nesúca jeho meno, most (Ponte Sisto) cez rieku Tiber z rokov 1473 - 1479, bazilika Santa Maria del Popolo, kostol Santa Maria della Pace. Rím sa stal pôsobiskom najväčších sochárov a maliarov tých čias. K jeho zásluhám patrí aj založenie vatikánskych archívov.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sixtus IV.

Zdroje

SIXTUS IV. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 202 – 203.
B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4

Predchodca:
Pavol II.

Pápež
Sixtus IV.
(zoznam)

Nástupca:
Inocent VIII.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František