Sokolí skála
prírodná rezervácia
Štát	Česko
Región	Juhomoravský kraj
Okres	Okres Brno-venkov
Lokalita	Borač, Doubravník
Nadmorská výška	290 – 540 m n. m.
Súradnice	49°25′4.67″S 16°21′52.8″V / 49,4179639°S 16,364667°V / 49.4179639; 16.364667
Rozloha	128,4434 ha
Vznik	5. január 1949[1]
- Vyhlásil	Ministerstvo školstva, vied a umení
Správa	AOPK ČR
Kód AOPK ČR	403
Sokolí skála Poloha na mape Česka
Wikimedia Commons: Sokolí skála
Webová stránka: Biolib.cz
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Sokolí skála je prírodná rezervácia v okrese Brno-venkov, ktorá sa rozkladá po oboch svahoch nad riekou Svratkou. Celá oblasť o rozlohe 128,44 ha patrí do prírodného parku Svratecká hornatina (o celkovej rozlohe cez 36 000 ha).^[2]

Dôvodom vyhlásenia rezervácie bol predovšetkým vlastný geomorfologický reliéf krajiny a prirodzená skladba lesa. Chránené sú príkre rulové skaly, s výskytom rozmanitých druhov rastlín i živočíchov a dobre zachované biocenózy extrémnych stanovíšť (sute, skaly). Ďalej rozsiahle, prevažne listnaté lesné komplexy s vtrúsenou borovicou a jedľou, ktoré sú hodnotené ako lesy prirodzené alebo prírode blízke. Niektoré lokality v západnej časti vlastnej Sokolej skaly, možno dokonca hodnotiť ako spoločenstvá pralesného charakteru.^[3] V lokalite, známej ako bývalé hniezdisko sokola sťahovavého (Falco peregrinus), sa dnes vyskytuje veľa bežných aj chránených druhov ako rastlín, tak živočíchov. Celá oblasť je významná predovšetkým z hľadiska geologického, botanického a ornitologického.^[4]

Okrajom územia, pozdĺž toku rieky Svratky vedie červeno značená cesta z Borača do Doubravníka.^[5]

Lokalita

PR Sokolí skála sa nachádza v okrese Brno-venkov, juhovýchodným smerom od Doubravníka, v blízkosti bývalej osady a dnešnej železničnej zastávky Prudká.^[4] Zasahuje na katastrálne územie Doubravník a Podolí. Celá prírodná rezervácia dnes zaberá plochu 128,44 ha a leží v nadmorskej výške cca od 300 do 540 m n. m. Maximálne prevýšenie je teda 240 m. Skladá sa z troch častí, vlastnej Sokolí skály, Dubín (Vinohrady) a Bučiny.^[6]

• Dubiny – severná časť o rozlohe 40,22 ha, leží v kline medzi riekou Svratkou a Křeptovským potokom. Pomerne často toto územie nájdeme aj pod miestnym názvom "Vinohrad". Ide o svahy so západnou až východnou expozíciou s jednotlivými skalnými výstupmi, z veľkej časti pokryté prírode blízkym až prirodzeným lesom.
• Sokolí skála – západná a najstaršia časť o rozlohe 30,41 ha, leží nad pravým brehom rieky Svratky. Tvorená je príkrymi svahmi, málo zahlinenými suťami, stržami a žľabmi s úplnou prevahou prirodzeného spoločenstva. Skalné steny sú členené rímsami a ojedinele sa v nich vyskytujú malé puklinové jaskyne. Primárne je tu bezlesie – skaly a suťové polia.
• Bučina – juhovýchodná časť o rozlohe 57,73 ha, leží nad ľavým brehom rieky Svratky. Svahy sú orientované predovšetkým na východ. Iba na juhozápade tejto časti sa nachádza prirodzený až prírode blízky les, inak ide o lesy skôr hospodárskeho charakteru. Prekvapivá je tu pomerne vysoká hojnosť zástupcov jedle bielej (Abies alba).^[3][6]

História

Už od 19. storočia na území dnešnej rezervácie začali prebiehať botanickej výskumy. Objavili sa tu vedci, ako napríklad profesor Jindřich Suza alebo Doc. Jan Šmarda, ktorý zrejme ako prvý v tlači publikoval potrebu vyhlásiť Sokolí skálu za prírodnú rezerváciu (v článku "Prírodné krásy a pamiatky Tišnovska", uverejnenom roku 1931).^[6]

Rezervácia bola nakoniec vyhlásená 5. januára 1949 Ministerstvom školstva, vied a umení na podnet doubravnického rodáka MUDr. Františka Jelínka a už spomínaného Doc. Jana Šmardu. Návrh pre vyhlásenie rezervácie a odborné podklady vypracoval v roku 1942 prof. RNDr. Ing. Alois Zlatník, popredný predstaviteľ vtedajšieho Zväzu na ochranu prírody a domoviny na Morave. Snažil sa o to, aby územie bolo celistvejšie a celková navrhovaná rozloha bola takmer 280 ha.^[4]

9. marca 1998 prebehla drobná zmena hraníc schválená Okresným úradom Žďár nad Sázavou. Došlo ku zmenšeniu OCHÚ o cca 0,10 ha v dôsledku výstavby Vírského oblastného vodovodu (išlo o verejný záujem).^[7]

Prírodné pomery

Geografia a geológia

Oblasť sa nachádza v juhovýchodnej časti Českomoravskej vrchoviny. Podobu krajiny v histórii veľmi ovplyvnila rieka Svratka, podľa ktorej sa táto časť Českomoravskej vrchoviny nazýva Hornosvratecká vrchovina. V štvrtohorách, v období pleistocénu, pôsobením mrznúcej vody v puklinách ruly dochádzalo k vzniku trhlín a prasklín. Tým sa modelovala krajina do dnešných skalných útvarov a pokryvu svahov mori balvanov odlomených zo stien.^[6]

Geologický podklad územia tvoria tzv. Bítešské ruly, ktoré na mnohých miestach vystupujú na povrch ako mohutné skaly, skalné steny aj mrazové zruby. Tieto útvary sa nachádzajú predovšetkým na pravom brehu rieky. Ortoruly sú dvojsľudné zriedkavo biotitické, často porfyroblastické.^[8] Pôdy sú väčšinou kamenisté až štrkovité, menej hlboké. Sute a skaly tvoria primárne bezlesie.^[3]

Flora

Stromové poschodie je veľmi rozmanité. Prevažujúcimi lesnými geobiocenózami sú dubohrabiny a bučiny, menej často potom aj lipové javoriny. Z typických stromov tu nájdeme prevažne dub zimný (Quercus petraea), buk lesný (Fagus sylvatica), hrab obyčajný (Carpinus betulus), ale aj javory (Acer), lipy (Tilia), jasene (Fraxinus), vzácnejšie potom aj brest hrabolistý (Ulmus minor), brest horský (Ulmus glabra) a primiešaná býva aj jedľa biela (Abies alba) a borovica lesná (Pinus sylvestris). V oblasti nájdeme aj smreky (Picea abies), ktoré sú tu však nepôvodné.^[3] Vzácnosťou je teplomilný druh jarabina brekyňová (Sorbus torminalis), vyskytujúca sa tu na severnej hranici svojho rozšírenia v povodí rieky Svratky.^[6]

Kríkové poschodie sa nachádza predovšetkým v západnej časti PR, t. j. vlastnej Sokolej skale; vo zvyšných dvoch je veľmi chudobné.^[3] Vyskytujú sa tu napríklad hloh obyčajný (Crataegus oxyacantha), svíb krvavý (Cornus sanguinea), bršleny (Euonymus), zob vtáčí (Ligustrum sp.), zemolez obyčajný (Lonicera caprifolium), ríbezľa alpínska (Ribes alpinum) a ruža ovisnutá (Rosa pendulina). Krovitého vzrastu je aj jediný exemplár tisa obyčajného (Taxus baccata), ktorého vek sa odhaduje na 200 rokov.^[7]

Bylinné poschodie tvorí pestrá mozaika dobre zachovaných biocenóz extrémnych stanovíšť, ale aj typické mezofilné druhy listnatých porastov stredných polôh. Najvýznamnejšie sú napríklad ľalia zlatohlavá (Lilium martagon), vika hrachorovitá (Vicia pissiformis), mednička sedmohradská (Melica transsilvanica), rozchodník biely (Sedum album), vtáčia prilba dlholistá (Cephalanthera longifolia), drieň obyčajný (Cornus mas), skalník čiernoplodý (Cotoneaster melanocarpus). Na rulových skalách sa ako glaciálne relikty zachovali aj početné populácie dealpínskych druhov, ako taričník skalný (Aurinia saxatilis subsp. Arein) alebo ostrevka vápnomilná (Sesleria caerulea).^[3][6]

V štrbinách skál potom nájdeme najčastejšie sladič obyčajný (Polypodium vulgare), slezinník červený (Asplenium trichomanes) a pľuzgiernik krehký (Cystopteris fragilis). K vzácnejším patrí slezinník severný (Asplenium septentrionale) a slezinník rutovitý (Asplenium ruta-muraria).^[6]

Ekosystémy

Najviac, cca 35% rezervácie zaberajú tzv. „suťové lesy“, tvorené prudkými suťovými svahmi so skalami a balvanmi. Stromové poschodie tvoria prevažne hrab obyčajný (Carpinus betulus), lipa malolistá (Tilia cordata), buk lesný (Fagus sylvatica), borovica lesná (Pinus sylvestris). V podraste prevažne nájdeme pakost smradľavý (Geranium robertianum) a pŕhľavu dvojdomú (Urtica dioica).^[7]

Druhým najčastejším ekosystémom sú „Kvetnaté bučiny“, tvoriace približne 30% územia. Ide o mierne až prudšie svahy so sklonom k ​​západu. V stromovom podnebí dominuje buk lesný (Fagus sylvatica), hrab obyčajný (Carpinus betulus). V podraste potom ostrica chlpatá (Carex pilosa) a zubačka cibuľkonosná (Dentaria bulbifera).^[7]

Ďalšie sú „Hercýnsky dubohrabiny“ na 20% rezervácie. Opäť ide o mierne až prudšie svahy, prevažne so sklonom k ​​západu i východu. V stromovom poschodí nájdeme hrab obyčajný (Carpinus betulus), dub zimný (Quercus petraea), lipu malolistú (Tilia cordata). V podraste je to lieska obyčajná (Corylus avellana), mednička ovisnutá (Melica nutans) a lipnica hájna (Poa nemoralis).^[7]

Posledným typom je „Štrbinová vegetácia silikátových skál a drolín“ na približne 5%. Ide o skalné zrázy, zvetrané rulové odkryvy, suťové a balvanové polia pod skalami a na bázach svahov.^[7]

Zvyšných 10% zaberá biotop vytvorený človekom.^[7]

Fauna

Fauna v PR Sokolí skála bohužiaľ zatiaľ nebola preskúmaná tak ako flóra.^[6]

S ohľadom na celkový charakter tunajšej vegetácie možno PR Sokolí skálu považovať za ideálne prostredie pre hniezdenie rôznych druhov vtákov. V minulosti, po I. svetovej vojne (pravdepodobne okolo roku 1920), tu zahniezdili sokoly sťahovavé (Falco peregrinus). Keď bol však jeden z páru zastrelený, hniezdenie v roku 1953 skončilo.^[6][7]

V súčasnosti tu však môžeme nájsť okrem bežných druhov napríklad sokola myšiara (Falco tinnunculus), krkavca čierneho (Corvus corax), holuba plúžika (Columba oenas), vodnára potočného (Cinclus cinclus) alebo výra skalného (Bubo bubo). Významné je tiež druhovo pestré spoločenstvo ulitníkov v suťových lesoch. Nájsť môžeme napr. slimáka škvrnitého (Arianta arbustorum), remenčeka machurinkového (Helicodonta obvoluta), zuboústku zamatovú (Causa holosericea), vretienku lesklú (Cochlodina laminata), alindu priplietavú (Alinda biplicata) alebo egopisa skalného (Aegopis verticillus).^[6][7]

Z obojživelníkov sa vyskytujú ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), skokan hnedý (Rana temporaria) alebo kriticky ohrozená salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra). Z plazov sa tu vyskytuje jašterica krátkohlavá (Lacerta agilis), slepúch lámavý (Anguis fragilis), užovka hladká (Coronella austriaca), užovka obojková (Natrix natrix), užovka fŕkaná (Natrix tessellata).^[6]

Z cicavcov je najbežnejšia lovná zver, ako srnec lesný (Capreolus capreolus) a diviak lesný (Sus scrofa). Už desiatky rokov sa tu drží tiež tlupa nepôvodných muflónov (Ovis musimon), ktorí sem zrejme doputovali z iných miest Tišnovska, kde boli pravdepodobne vysadený. Ďalšími bežne sa vyskytujúcimi cicavcami sú ježkovia (Atelerix), veverica obyčajná (Sciurus vulgaris), hrdziak lesný (Clethrionomys glareolus), líška obyčajná (Vulpes vulpes), kuna skalná (Martes foina) alebo jazvec lesný (Meles meles).^[6]

Ochrana prírody

Cieľom starostlivosti je uchovať prirodzené lesné spoločenstvo zmiešaného lesa a strmých rulových skál a ochrana extrémnych stanovíšť (sute, skaly). Doplnkovým cieľom je zabezpečiť ochranu a súčasný podiel starých jedlí bielych (Abies alba), unikátneho jedinca tisa obyčajného (Taxus baccata) a ďalších cenných vtrúsených drevín, ako napr. jarabina brekyňová (Sorbus torminalis) alebo čerešňa vtáčia (Prunus avium). Dôležitá je aj ochrana starých stromov (najmä bukov), ktoré slúžia ako hniezdisko pre rôzne vtáčie druhy. Rovnako sa treba snažiť zvýšiť podiel odumretého dreva v rezervácii, je teda zakázané odstraňovať odumreté stromy, padlé kmene a tlejúce drevo. Význam to má predovšetkým z entomologického, mykologického a ornitologického hľadiska.^[3][7]

V západnej časti, čiže vlastnej Sokolí skále je vyhlásená úplná rezervácia. Nie je tu preto dovolené akékoľvek porušovanie pôdneho krytu (s výnimkou bezpečnostných dôvodov železnice, ktorá vedie priamo pod svahom tejto časti rezervácie), ani lesnícke hospodárenie, zahŕňajúce všetku ťažbu i výsadbu. Ostatné územia (Dubina a Bučiny) sú riadenou rezerváciou a je tu dovolené hospodáriť aspoň výberkovým spôsobom. Nesmú sa však vysádzať dreviny cudzie a nepôvodné pre túto oblasť a dbať na to, aby bola vytláčaná nepôvodná skladba porastov (predovšetkým smrekov).^[7]

Problémy a ohrozenia

Keďže je väčšina rezervácie veľmi zle prístupná, bola obhospodarovaná len minimálne a skôr ponechaná prirodzenému vývoju. Najprístupnejšia, juhovýchodná časť (Bučina) bola obhospodarovaná štandardnými lesníckymi postupmi a ani od vzniku rezervácie sa z tejto časti nepodarilo odstrániť výrazné zastúpenie smreku. Aj napriek tomu sa tu však nachádza zastúpenie drevín blízkych prirodzenému.^[3]

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia bola časť rezervácie (Dubina) dotknutá výstavbou Vírskeho vodovodu a došlo k miernemu zmenšeniu hraníc. V súvislosti s ukončením výstavby boli v západnom okraji vysadené asi na 0,30 ha smreky. V minulosti tiež bohužiaľ došlo k úmyselným ťažbám formou veľkoplošných holorubov a následne zalesnených predovšetkým smrekom, ktorý dnes zaberá plochu asi 2,20 ha.^[3]

V súčasnosti je problémom tiež turizmus, na severnom okraji vlastnej Sokolí skály. Priamo pod rezerváciou, pri rieke Svratke leží rekreačné stredisko Prudká, odkiaľ sa návštevníci vydávajú na prístupné miesta rezervácie s atraktívnymi skalnými útvarmi a miestami s vyhliadkou do okolia. Dochádza tak k zošľapu vegetácie na hornej strane skál a zanechávanie drobného odpadu v lokalite. Poškodenie však nie je veľké.^[3][7]

Ďalším problémom je zver (srnce, muflóny, diviaky), ktorá spôsobuje škody predovšetkým ohryzením prirodzeného zmladenia.^[7]

Ochranársky management

Hlavným bodom ochrany je nepripustiť obnovu lesa holorubmi, ale dosiahnuť druhovo rozmanitých porastov s prirodzenou drevinnou skladbou výberným spôsobom.^[7] Dôležité je tiež znižovanie stavov zveri tak, aby bolo umožnené bezproblémové odrastanie prirodzeného zmladenia. S tým súvisí vytesnenie existujúcich krmelcov z ochranného pásma rezervácie a prípadné dokrmovanie zveri (hlavne v zimných mesiacoch) mimo chránené územie aj ochranné pásmo.^[7] Uvažuje sa o výsadbe cca 20 geneticky vhodných jedincov tisu obyčajného (Taxus baccata) do lokality jeho súčasného výskytu.^[7]

Pozdĺž železničnej trate (v ochrannom pásme PR) sa nachádza niekoľko jedincov nepôvodnej dreviny agát biely (Robinia pseudacacia), ktorý má byť odstránený, aplikáciou postreku Roundup jedenkrát ročne.^[7] Plán starostlivosti tiež zmieňuje, že by bolo vhodné vykonať zoologický prieskum oblasti a pri tom vytipovať lokality v západnej časti „Sokolí skály“ pre inštaláciu búdok pre sokola sťahovavého.^[7]

Referencie

1. ↑ Stránky AOPK ČR . . Dostupné online.
2. ↑ http://www.enviweb.cz/clanek/ochrana/93107/prirodni-park-svratecka-hornatina
3. ↑ ^{a b c d e f g h i j} Ing. Jaroslav Pištěk (2005): Plán péče o přírodní rezervaci Sokolí skála na období 2006 – 2011, Ořechov.
4. ↑ ^{a b c} http://www.doubravnik.cz/view.php?cisloclanku=2004052201
5. ↑ http://www.mapy.cz/#x=16.375113&y=49.412768&z=13&t=s&q=Sokol%25C3%25AD%2520sk%25C3%25A1la%252C%2520doubravn%25C3%25ADk&qp=15.154298_50.633776_15.256886_50.673020_12&d=base_1853444_1&c=t
6. ↑ ^{a b c d e f g h i j k l} RNDr. Mojmír Hrádek, Csc.; Doc. Ing. Jan Lacina, CSc.; Jaroslav Sadílek; PhDr. Ivan Štarha; Mgr. Alena Vitáková (2008): Doubravník v dějinách 1208 – 2008. – Městys Doubravník, 18 – 51, Blansko
7. ↑ ^{a b c d e f g h i j k l m n o p q r} LESPROJEKT BRNO, a.s. (2010): Plán péče o přírodní rezervaci Sokolí skála na období 2011 – 2021, Brno
8. ↑ http://lokality.geology.cz/798

Pozri aj

• Zoznam chránených území v okrese Brno-venkov

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sokolí skála

Literatúra

• RNDr. Mojmír Hrádek, Csc.; Doc. Ing. Jan Lacina, CSc.; Jaroslav Sadílek; PhDr. Ivan Štarha; Mgr. Alena Vitáková (2008): Doubravník v dějinách 1208–2008. – Městys Doubravník, 18 – 51, Blansko
• Ing. Jaroslav Pištěk (2005): Plán péče o přírodní rezervaci Sokolí skála na období 2006–2011, Ořechov
• LESPROJEKT BRNO, a. s. (2010): Plán péče o přírodní rezervaci Sokolí skála na období 2011–2021, Brno

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sokolí skála na českej Wikipédii.