Toto je článok o sovietskych vojnových zajatcoch počas druhej svetovej vojny. O vojnových zajatcoch všeobecne pozri vojnový zajatec.

Sovietski vojnoví zajatci, počas bojov medzi Donom a Stalingradom.

Tento článok sa zaoberá osudmi sovietskych občanov, ktorí sa počas druhej svetovej vojny dostali do nacistického zajatia v priebehu bojov na východnom fronte. Počas vojny sa dostalo do nemeckého zajatia na východnom fronte asi 5,7 miliónov ľudí, ktorí boli príslušníkmi sovietskych ozbrojených síl. Brutálne zaobchádzanie so sovietskymi vojnovými zajatcami, najmä v prvých 8 – 12 mesiacoch po nacistickom vpáde patrí medzi najhoršie genocídy v dejinách, keďže si vyžiadalo životy zrejme až 3,3 až 3,5 miliónov, teda takmer 57,5 % zo všetkých, ktorí sa dostali do zajatia^[1].

Tvrdé zaobchádzanie so sovietskymi zajatcami bolo dôsledkom Hitlerom presadzovanej politiky namierenej proti komunizmu a snahy o získanie životného priestoru na úkor štátnych útvarov Východnej Európy a ich obyvateľov.

Príčiny veľkého množstva zajatcov

Nemecký pešiak zajíma vzdávajúceho sa sovietskeho vojaka v streleckom zákope.

Nečakaný útok Tretej ríše na ZSSR a podmienky boja, pri ktorom sa vojaci Červenej armády ocitli bez kvalifikovaného velenia, mal za následok, že veľké množstvo sovietskych vojsk, po tom čo vyčerpali svoje možnosti viesť úspešnú obranu, často po strate spojenia s velením, padlo do zajatia.

K množstvu faktorov, ktoré vplývali na nízku úroveň velenia Červenej armády patrí emigrácia veľkej časti kvalitných dôstojníkov Cárskej armády po skončení občianskej vojny, odvolanie mnohých pôvodne cárskych dôstojníkov koncom 20. rokov, stalinské čistky v armáde v rokoch 1937 až 1938 ako aj rozširovanie armády v rokoch 1939 až 1941. Sovietska armáda v tej dobe zvýšila svoje stavy trikrát a pri tom až 70 % dôstojníkov a 75 % komisárov bolo vo svojich funkciách menej než rok. Okrem toho, viac než milión sovietskych brancov slúžilo v armáde necelý rok. Sovietske sily tak nemali dostatočné skúsenosti, kvalitný poddôstojnícky zbor, ani oporu v kvalitnom velení na všetkých úrovniach.

Sociálno-politické príčiny

Okrem vojensko-strategických dôvodov, ktoré zapríčinili veľké množstvo vojnových zajatcov, existovali aj príčiny sociálno-politickej povahy. Represívna politika komunistov - boľševikov ako kolektivizácia poľnohospodárstva, či stalinské represie, spôsobovali nespokojnosť množstva obyvateľov celého ZSSR, hlavne roľníkov, no i obyvateľov len nedávno pričlenených oblastí ako bola západná Ukrajina a Pobaltie, ktorí odmietali bojovať za sovietsku vládu a veľa z nich sa hodlalo dobrovoľne vzdať nepriateľovi. Známe boli prípady, predovšetkým počas bojov v Pobaltí, keď miestni branci zavraždili alebo zatkli svojich sovietskych dôstojníkov a dobrovoľne prešli na stranu nepriateľa.

Úlohu zohrali i subjektívne psychologické faktory ako bola bezmocnosť a panika spôsobená nedostatkami velenia a spojenia, ako i jasnou prevahou nemeckých vojsk v prvej fáze vojny. Sami nemeckí generáli v povojnových hodnoteniach sovietskych ozbrojených síl, ktoré vykonali pre Americkú armádu dodávajú, že sovietski vojaci sa masovo vzdávali po tisícoch a odhadzovali pušky prevažne iba pri veľkých obkľučovacích operáciách. Často v dôsledku demoralizácie po leteckých útokoch Stúk, koncentrovanej paľbe ťažkého delostrelectva a vedomí, že už nie je možné zvíťaziť.^[2]

Politika nacistov k vojnovým zajatcom

Preplnený zajatecký tábor pri Smolensku.

Zaobchádzanie s vojnovými zajatcami sa riadilo na európskych bojiskách už dlhšiu dobu istými štandardnými zvykmi. Po väčšinu vojnových konfliktov je vojnovým zajatcom poskytovaná strava, ubytovanie a lekárska starostlivosť v medziach možností strany, ktorá ich zajala. Takéto jednanie má jednoduchú logiku, ktorá spočíva vo fakte, že sa bude rovnako k svojim zajatcom správať veľmi pravdepodobne aj protivník. Nacisti sa však na základe vlastných politických pohnútok rozhodli túto zvyklosť narušiť.

Brutálne zaobchádzanie so sovietskymi zajatcami bolo zapríčinené celkovou nacistickou zločinnou politikou, ktorá bola aplikovaná na obsadených východných územiach (Generalplan Ost). Opierala sa o teóriu o rasovej menejcennosti Slovanov a tiež o politické ciele, jedným z ktorých bol boj proti komunizmu. Hitler sa už 30. marca 1941 na porade hlavného velenia vyjadril, že politickí komisári sú podľa neho základom boľševizmu v Červenej armáde, nositeľmi ideológie, ktorá je nepriateľom nacionálneho socializmu a nemôžu byť považovaní za vojakov. Preto mali byť po vzatí do zajatia zastrelení. 6. júna 1941 najvyššie nemecké velenie vydalo rozkaz o komisároch, podľa ktorého boli sovietski vojaci nakazení boľševizmom a nemalo sa s nimi po prípadnom zajatí zaobchádzať na základe Ženevských konvencií z roku 1929^[3]. Rozkaz o zaobchádzaní s komisármi sa navyše v praxi ukázal kontraproduktívny, pretože komisári, ktorí vedeli, že ich v zajatí čaká istá smrť často vybičovali svojich vojakov k fanatickej obrane. Nemecké velenie rozkaz zrušilo 6. mája 1942.

Nemecké ozbrojené sily najmä na začiatku bojových operácií na východnom fronte zajali veľké množstvá sovietskych vojakov. Veľa z nich sa dobrovoľne vzdalo až po tom, čo im došli základné životné potreby a boli v zlom zdravotnom stave. Osobitnou kapitolou v správaní sa nemeckých vojakov a velenia bol i fakt, že pre obrovské množstvo zajatcov, ktorí padli do zajatia na začiatku bojov nebolo pripravené žiadne zabezpečenie ako pitná voda, strava, lekársky materiál, či kapacity v zajateckých táboroch. Toto sú faktory, ktoré sú považované za objektívne komplikácie. Je preto pravdepodobné, že aj v prípade, ak by nemecké velenie chcelo so zajatcami zaobchádzať ľudskejšie, počet obetí na strane zajatcov by bol vysoký.^[1] Je však tiež nesporným faktom, že nemecké velenie vo vojnových plánoch ťaženia proti Sovietskemu zväzu počítalo, že získa obrovské počty zajatcov. V prípade, že by sa boje vyvíjali podľa nemeckých plánov operácie Barbarossa, boli by počty zajatcov ešte vyššie. Pre nemceckých plánovačov teda počty zajatcov nemohli byť prekvapením.^[4] Svedčí o tom tiež fakt, že počas francúzskej kampane zajali Nemci za krátky čas tiež veľké množstvo zajatcov, ale tu k masovým úmrtiam nedochádzalo.^[5]

Problém medzinárodných dohovorov

Ťažké postavenie sovietskych vojnových zajatcov v nacistickom zajatí nemecké politické vedenie vysvetľovalo tým, že ZSSR odmietol Haagske konvencie a deklarácie z rokov 1899 a 1907. Deklaráciu o zákonoch pozemnej vojny a nepodpísalo ani Ženevský dohovor z roku 1929, ktorý písal o vojnových zajatcoch, ani napriek tomu, že dohovor podpísalo 47 krajín. Nehľadiac na to, že časť týchto dohovorov už dávnejšie podpísalo Ruské impérium, boli tieto dohody záväzné pre všetky krajiny a nielen pre tie, ktoré ich podpísali. Sovietsky zväz však napríklad 25. augusta 1931 podpísal dohody o zaobchádzaní s ranenými a chorými vojnovými zajatcami.

Oficiálnym dôvodom odmietnutia väčšiny týchto dohôd Sovietskym zväzom bol nesúhlas s delením vojnových zajatcov podľa národnosti. Toto odmietnutie v neskoršom období využili nacisti ako zámienku a následne ponechali zajatcov bez akejkoľvek pomoci zo strany Červeného kríža a ďalších organizácií, ktoré pomáhali zajatcom západných krajín. V priebehu vojny ZSSR dvakrát (25. novembra 1941 a 27. apríla 1942) navrhol nemeckej strane, že v prípade, ak bude aj Nemecko dodržiavať konvencie o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, bude ich dodržiavať aj Sovietsky zväz. Vo vyhlásení z 27. apríla 1942 sovietske ministerstvo zahraničných vecí oznámilo, že napriek nedodržiavaniu tejto dohody zo strany Nemecka, sa k nej ZSSR de facto^[6] hlási.

Na Norimberskom procese obhajoba ako svoj hlavný argument použila to, že sa Ženevské konvencie akoby nevzťahovali na sovietskych vojnových zajatcov, pretože ZSSR nebol signatárom týchto zmlúv. Medzinárodný vojenský tribunál však tieto argumenty odmietol ako neopodstatnené. Poukázal pri tom na to, že princípy medzinárodného práva musia byť dodržiavané za akýchkoľvek podmienok a cieľom zajatia je iba znemožniť zajatým osobám účasť na bojovej činnosti. Vraždenie bezbranných ľudí alebo im z pomstychtivosti ubližovať, nie je v súlade s vojenskými tradíciami.

Vyčerpaní sovietski zajatci zajatí pri Bialystoku po skončení bojov. Muž v popredí zjavne v civilnom oblečení.

Predseda medzinárodného Červeného kríža Marcel Junod už 22. júna 1941 navrhol ZSSR, Nemecku, Rumunsku i Fínsku aby si prostredníctvom tejto organizácie vymieňali zoznamy ranených, zabitých a zajatých vojakov. V snahe zlepšiť situáciu svojich zajatcov, 27. júna 1941 národný komisár zahraničných vecí V.M. Molotov telegrafoval predsedovi Medzinárodného Červeného kríža o pripravenosti ZSSR uskutočniť prostredníctvom Medzinárodného Červeného kríža výmenu zoznamov zajatcov a aj o ochote prijatia Haagskej konvencie zákonov a obyčajov vedenia pozemnej vojny. Otázku pripojenia sa k Ženevskému dohovoru z roku 1929 však už sovietska vláda viac neotvárala. Súčasne ZSSR potvrdil uznesením Sovietu národných komisárov z 1. júla 1941 tzv. Vyhlášku o vojnových zajatcoch, ktorá bola založená na týchto konvenciách a zaväzovala k dodržiavaniu medzinárodne platných noriem vojenského práva. V dodatkoch k vyhláške boli vypustené nariadenia NKVD „O spôsobe držania zajatcov v táboroch NKVD“ z 7. augusta 1941 a „O stave táborov vojnových zajatcov“ z 15. augusta 1941.

17. júla 1941 Molotov oficiálne, cez vyslanectvo Švédskeho Červeného kríža oznámil Nemecku a jeho spojencom, že ZSSR súhlasí s plnením záväzkov Haagskych dohovorov z roku 1907 o Zákonoch a obyčajoch vedenia pozemnej vojny. V dokumente bolo navyše podčiarknuté, že Sovietsky zväz bude dodržiavať tieto dohovory v súvislosti s Nemeckom iba v prípade, že ich bude dodržiavať aj druhá strana. Napriek očakávaniam kladnej odpovede, vedenie nacistického Nemecka ponechalo túto nótu bez povšimnutia. Navyše v ten istý deň nadobudol platnosť rozkaz vydaný gestapom, umožňujúci zlikvidovať všetkých vojnových zajatcov pri akomkoľvek podozrení odporu alebo možného nepriateľstva k národnému socializmu. V tej istej dobe, sovietske velenie uskutočňovalo kroky spojené so zabezpečením lepších podmienok vojnových zajatcov, nacistické vedenie robilo kroky opačné. 8. augusta 1941 oddelenie pre záležitosti vojnových zajatcov pri OKW vydalo nové pravidlá, ktoré ešte pritvrdili zaobchádzanie so sovietskymi zajatcami vo všetkých táboroch.

Zaobchádzanie sovietskeho vedenia s vlastnými vojakmi, ktorí padli do zajatia

Článok 193 trestného zákonníka RSFSR z roku 1926 stanovoval za zajatie, bez dôvodu spôsobeného beznádejnou vojenskou situáciou, popravu zastrelením spojenú s konfiškáciou majetku. Vo vnútorných predpisoch Robotnícko-roľníckej Červenej armády sa tiež hovorilo, že sovietsky vojak nemôže padnúť do zajatia inak ako proti svojej vôli. Článok 22 Vyhlášky o trestných činoch vojakov z roku 1927 oznamoval, že zajatie, ktoré nie je odôvodniteľné vojenskou situáciou a rovnako aj prechod na stranu nepriateľa sa stíhajú najvyšším trestom, ktorým je zastrelenie a konfiškáciou majetku^[7]. Vo výklade sa tiež spomínalo, že v známych prípadoch sa môže situácia na bojisku zvrátiť tak, že klásť odpor bude v podstate nemožné a nezmyselné. Vzdať sa v týchto prípadoch bolo prípustné a nemalo mať žiadne ďalšie súdne dôsledky.

V dôsledku rozkazu štábu vrchného velenia z 16. augusta 1941 č. 270, velitelia a politickí pracovníci, ktorí počas boja zo seba strhli označenie hodnosti a dezertovali do tyla alebo sa vzdali, boli označení za dezertérov a ich rodinám hrozilo väzenie, rovnako boli velitelia a skupiny vojakov, ktoré sa vzdali, napriek tomu, že nevyčerpali všetky možnosti klásť odpor, zbavení štátnej ochrany a pomoci. Rozkaz žiadal od vojakov bojovať do poslednej možnosti a následne sa v prípade obkľúčenia snažiť prebojovať k svojim^[8].

Názory sovietskeho vedenia na vlastných vojnových zajatcov boli na začiatku vojny stále nezmieriteľné. Aj po ťažkých porážkach v júli 1941 pri Minsku a Smolensku, kde padlo do zajatia viac než 600 000 sovietskych vojakov, Stalin naďalej tvrdil, že Červená armáda nemá vojnových zajatcov, iba zradcov a odrodilcov vlasti. Rovnako tvrdo sa správal i v roku 1943, keď mu Nemci navrhli vymeniť jeho syna Jakova Džugašviliho, zajatého v roku 1941 pri Vitebsku, za poľného maršala Friedricha Paulusa. Tento návrh odmietol (so slovami „Poručík sa za maršala nevymieňa.“). Jakov Džugašvili v zajatí na skonku vojny zahynul.

V decembri 1941, pri stretnutí predsedu medzinárodného Červeného kríža Junoda a nemeckého ministra zahraničných vecí von Ribbentropom, padol návrh ukončiť spory o dodržiavaní medzinárodných dohovorov a na základe humanizmu začať s výmenou zoznamov zajatých osôb prostredníctvom USA, ktoré by zaistilo aj dodávky šatstva a potravín rovnako pre nemecké i sovietske tábory. Ribbentrop tento návrh neskôr predložil Hitlerovi, ktorý osobne poslal túto žiadosť Stalinovi. Odpoveďou však bolo oznámenie, že sovietski vojnoví zajatci neexistujú. Sovietski vojaci bojujú dokedy nepadnú, ak sa rozhodnú vzdať automaticky strácajú sovietske občianstvo.

Podmienky zajatia a úmrtnosť

Po tom čo padli do zajatia (väčšina na území Bieloruska, Ukrajiny a západného Ruska), museli sovietski zajatci celé dni, zvyčajne pešo putovať do zberných táborov. Smeli zastaviť iba na rozkaz. Tisíce (podľa niektorých zdrojov rádovo stovky tisíc) boli zastrelení ich strážami počas presunov ak prejavovali známky únavy a neschopnosť ďalej pochodovať.^[5] Boli nútení piť vodu z kaluží na ceste. Nemci zabraňovali miestnemu obyvateľstvu zásobovať zajatcov z vlastných zdrojov^[9]. Na udržiavanie poriadku vo vnútri táborov boli vyberaní dobrovoľníci najmä spomedzi Ukrajincov a Tatárov. Etnickí Židia, politickí komisári a komunisti boli po odhalení vyzlečení do naha, postavení do rady a zastrelení^[10]. Jednotky Wehrmachtu na východe väčšinou nebrali do zajatia ťažko ranených nepriateľov a takýchto bojovníkov popravovali na mieste. Niektoré nemecké jednotky, najmä Waffen SS sa zajatcov neunúvali brať vôbec. Bežnou praxou bolo, že zajatcov jednoducho zhromaždili ešte v blízkosti frontu a postrieľali guľometmi^[9].

Zajatecký tábor pre sovietskych zajatcov, ktorí boli držaní pod holým nebom

Nacisti zvolili pre stavbu zhromažďovacích táborov pre sovietskych vojnových zajatcov najjednoduchšie riešenie, ktorým bolo ponechať ich na voľnom priestranstve, obvykle niekoľko hektárov veľkom, pod holým nebom, obkolesených ostnatým drôtom a niekoľkými strážnymi vežami. Tu boli vystavení horúčavám ale i mrazom a dažďu, chýbali sanitárne zariadenia, vládol nedostatok vody a potravín, ktoré pre nich nemecká branná moc nikdy zvlášť nevyčlenila. V táboroch sa šírili infekčné choroby, ako škvrnitý týfus. Neskôr najmä pre vysokú úmrtnosť boli zajatci umiestňovaní do stajní a drevených barakov, ani tu však ich podmienky neboli oveľa lepšie. Zo zberných táborov ďalej putovali pešo, alebo železnicou do nemeckých táborov, ktoré sa nachádzali hlavne na území Poľska a Nemecka, ale aj v ďalších krajinách. Len do septembra 1941 bola v dôsledku zlých podmienok v zajateckých a zberných táboroch úmrtnosť väzňov 1 % denne^[1].

V prvých mesiacoch vojny neboli zajatci transportovaní na územie Ríše, pretože nacistické vedenie sa obávalo rozšírenia komunizmu na vlastnom území. Až v období, kedy sa v zajateckých táboroch začali šíriť epidémie a Nemecko začalo pociťovať nedostatok pracovných síl, Hitler povolil presun zajatcov aj na územie Nemecka. To čo však vo februári roku 1942 zostávalo z 3,9 milióna zajatcov bolo už len torzo – 1,1 milióna ľudí a z nich len asi 400 000 bolo v stave schopných práce^[1].

Zvyšok vojnových zajatcov následne pod hrozbou smrti prinútili pracovať. Vykorisťovanie týchto zajatcov ako aj ďalších nútene nasadených osôb bolo nevídané. Neplatili pre nich žiadne zákony bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci, nemali nijak stanovený nárok na voľno ani presne stanovený pracovný čas. V jednom z príkazov, riaditeľ I. G. Farben pripomínal, že zvýšenú efektivitu práce zajatcov možno dosiahnuť znížením prídelov stravy a tvrdými trestami za nižšie výkony.

Zástup sovietskych zajatcov, ktorí padli do zajatia v priebehu leta 1941 počas bojov o Charkov a na Done

Množstvo sovietskych vojnových zajatcov nachádzajúcich sa v táboroch OKW a použitých ako pracovná sila pre nemeckú ekonomiku v rokoch 1942 až 1945^[11]:

Sovietsky vojnový zajatec s dávidovou hviezdou. Prevažnú väčšinu zajatcov označených za židov nacistické jednotky na mieste popravili

Zajatci načahujúci sa po prídele chleba.

Okrem každodennej vysiľujúcej fyzickej práce zhoršovala stav sovietskych zajatcov aj nedostatočná strava. Takáto bola, podľa príkazov Vrchného velenia nemeckých ozbrojených síl z 8. októbra 1941, oficiálna norma vydanej stravy na 28 dní, údaj o percentách je porovnanie s množstvom vydanej stravy pre nesovietskych zajatcov. Údaje hovoria o najvyššej norme pre najťažšie pracujúcich^[12]:

Vyhladovaní sovietski zajatci v Mauthausene

Pre udržanie fyzického stavu potrebného pre prácu dostával zajatec po dobu 6 týždňov: do 100 gramov umelého medu týždenne, do 50 g tresky týždenne, do 3500 g zemiakov týždenne. Tento dodatočný prídel bolo možné čerpať iba 6 týždňov. Zajatci niekedy navyše dostávali prídely na základe národnosti. Ukrajinci napríklad v niektorých táboroch dostávali o 100 g viac chleba ako Rusi^[13].

Sovietski vojnoví zajatci hromadne umierali v nemeckých zajateckých a zberných táboroch, kde boli držaní po zajatí, hlavne v dôsledku nedostatku výživnej stravy, čo v spojení s nútenou prácou nevyhnutne viedlo k podvýžive, tá ďalej spôsobila buď väčšiu náchylnosť na infekčné choroby, pred ktorými neboli nijak chránení, alebo pokles pracovného výkonu, za čo boli nemilosrdne trestaní. Zajatci boli však likvidovaní aj cielene. Iba v priebehu roka 1942 takto zahynulo okolo 3 milióny sovietskych zajatcov. Nacistické vedenie ich v týchto podmienkach ponechávalo vedome. Len na území Poľska je v hroboch evidovaných 883 385 mŕtvych sovietskych zajatcov, ktorí zahynuli v nacistickom zajatí. Mnohí zajatci boli použití pre pokusy, 3. septembra 1941 bol práve na 600 sovietskych zajatcoch odskúšaný Zyklon B^[3] v koncentračnom tábore Auschwitz I.

Použitie zajatcov vo vojne na strane Nemecka

Mnohí zajatci, ktorí sa dostali do zajateckých táborov čoskoro pochopili, že nádej na prežitie v takýchto podmienkach je minimálna. Tým, ktorí sa chceli vyhnúť ťažkej nútenej práci alebo ohrozeniu infekčnými chorobami, v priebehu vojny nacisti umožnili zlepšiť svoje podmienky vstupom do pomocných jednotiek, títo boli Nemcami označovaní ako tzv. Hilfswilliger a neskôr aj do Ruskej oslobodeneckej armády, ktorú viedol Andrej Vlasov, sovietsky generál, ktorí v zajatí prešiel na nemeckú stranu.

Po vojne

Oslobodení sovietski vojnoví zajatci, máj 1945, Nórsko

Po skončení vojny časť zajatcov, ktorí sa vrátili domov bola nútená niesť zodpovednosť a bola potrestaná vlastnou krajinou za to, že padla do zajatia. Podľa údajov, ktoré podáva historik G. F. Krivošejev na základe sprístupnených dokumentov NKVD: z 1 836 562 vojakov, navrátivších sa zo zajatia bolo 233 400 odsúdených zo spolupráce s nepriateľom a odpykávali si trest v systéme GULAGu.^[11] Iní historici, najmä západní tvrdia, že obvinení boli prakticky všetci bývalí vojnoví zajatci^[14]. Až okolo 80 % spomedzi všetkých nútene nasadených osôb, boli tí ktorí sa vrátili po skončení vojny do ZSSR a boli odsúdení na nútené práce, niektorí dokonca na 15 až 25 rokov. Iní boli nútení sa vysťahovať z pôvodného bydliska a museli vykonávať ťažkú fyzickú prácu. Všetci boli považovaní za sociálne nebezpečné osoby.

Súčasné názory na počty zajatcov

Ruské hodnotenia

Po rozpade ZSSR boli v Rusku nielen odtajnené mnohé zdroje a dokumenty ale bola umožnená i otvorenejšia diskusia a výmena názorov medzi historikmi viacerých krajín.

• Podľa údajov Ministerstva obrany RF, z roku 2005, bolo počas Veľkej vlasteneckej vojny zajatých 4 559 000 sovietskych vojakov.^[15]

• Podľa historika M.V. Filimošina, počas Veľkej vlasteneckej vojny bolo nezvestných 4 559 000 sovietskych vojakov a ďalších 500 000 povolaných, ktorí ešte neboli evidovaní ako príslušníci ozbrojených síl^[16].

• Podľa G.F. Krivošejeva, počas bojov s nacistickým Nemeckom bolo nezvestných 3 396 400 vojakov^[15]. Z nich sa 1 836 000 vrátilo a 1 783 000 zahynulo alebo emigrovalo.

Tieto čísla však hlavne medzi osobami neoboznámenými so sovietskymi a nemeckými dokumentmi dodnes vyvolávajú pochybnosti.

Nemecké hodnotenia

Podľa nemeckých dokumentov z čias vojny, vydaných 1. mája 1944 vyzerali stavy sovietskych vojnových zajatcov takto:

Známi sovietski vojnoví zajatci

• Sergej Jevlampievič Danilov
• Dmitrij Michajlovič Karbyšev
• Leonid Alexejevič Kulik
• Jakov Josifovič Džugašvili
• Andrej Andrejevič Vlasov
• Pavel Grigorievič Ponedelin

Poznámky

^  Poznámka: V období od februára 1942 do augusta 1943 v týchto správach nie sú zarátaní vojnoví zajatci držaní v zhromažďovacích a dočasných táboroch, ako aj zajatci v zóne pod kontrolou OKH. Od jesene 1943 tieto tábory prešli pod kontrolu OKW.

Referencie

1. ↑ ^{a b c d} MacKenzie, S. P., The Treatment of Prisoners of War in World War II. The Journal of Modern History, 66, 3, 1994, s. 487-520
2. ↑ Tsouras, P. G. (Editor), Rauss, E., Greiffenberg, H. von, Erfurth, W., 2001, Válka jako peklo. Němečtí generálové vypovídají o východní frontě. Naše vojsko, Praha, s. 65
3. ↑ ^{a b} http://ef.1939-1945.net – Sovietski vojnoví zajatci do jari 1942 prístup 26.8.2008 (ru)
4. ↑ Synder, T., 2013, Krvavé územie (Európa medzi Hitlerom a Stalinom). Premedia, Český Tešín, s. 144
5. ↑ ^{a b} Gerlach, Ch., 2005, Soviet Prisoners of War, 1941 to 1945. in Shelton, D. L. (Ed.), Encyclopedia of Genocide and Crimes against Humanity. Vol. 2 (I-S), Thomson Gale, Detroit, s. 984-986
6. ↑ Aron Shneer: Plen. prístup: 27.8.2008 (ru)
7. ↑ M. Potapov, N. Aničkin: Kak urodujut našu istoriu prístup: 28.8.2008 (ru)
8. ↑ Rozkaz Stavky vrchného hlavného veliteľstva Červenej armády č. 270 z 16. augusta 1941 . Wikisource, . Dostupné online.
9. ↑ ^{a b} Charles Winchester: Ostfornt / Hitler's War on Russia. Osprey Pbl., Oxford, 1998, s. 39 (en)
10. ↑ John Erickson, Ljubica Erickson: Hitler versus Stalin The Eastern Front in Photographs. London, Carlton Books 2001, s. 26 (en)
11. ↑ ^{a b} Plennyje i propavšije bez vesti prístup: 28.8.2008 (ru)
12. ↑ Ju. Veremejev: Normy stravy sovietskych vojnových zajatcov v roku 1941 prístup: 28.8.2008
13. ↑ Jiří F. Šiška: Rudé hvězdy válečného nebe. Votobia, Olomouc, 1998, s. 42
14. ↑ Forced labor: Soviet POWs January 1942 through May 1945 . United States Holocaust Memorial Museum, . Dostupné online. (en)
15. ↑ ^{a b} Leonid Radzichovskij. Neizvestnije soldaty . Rassijskaja gazeta č. 4359, . Dostupné online. (ru)
16. ↑ FILIMOŠIN, M.V.. Ľudskije pateri vooruženych sil SSSR . . Dostupné online. (ru)

Ďalšie zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Советские военнопленные во время Великой Отечественной войны na ruskej Wikipédii.

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sovietski vojnoví zajatci počas druhej svetovej vojny