Sovietsko-japonská vojna
Súčasť druhá svetová vojna
Americkí a sovietski námorníci v deň víťazstva nad Japonskom
Dátum 9. august – 3. september 1945 Miesto Mandžusko, Vnútorné Mongolsko, Sachalin, Kurily, Kórea Výsledok víťazstvo Sovietskeho zväzu
Protivníci
Sovietsky zväz Mongolsko	Japonsko Mandžukuo Mengkukuo
Velitelia
Alexandr Vasilevskij Rodion Malinovskij Kirill Mereckov Chorlogín Čojbalsan	Otozó Jamada Pchu-i Demčigdonrov
Sila
ZSSR: 1 577 225 vojakov[1]:378 26 137 diel 1 852 podporné delostrelectvo 5 556 tankov a samohybných diel 5 368 lietadiel Mongolsko: 16 000 vojakov	Japonsko 993 000 vojakov[1] 5 360 diel 1 155 tankov 1 800 lietadiel 1 215 vozidiel Mandžukuo: 200 000 jednotiek Mengkukuo: 44 000 vojakov[1]:378
Straty
9 780 mŕtvych 911 nezvestných 1 340 úmrtí mimo boj (nehody/choroby) 24 425 sanitárne straty, vrátane 19 562 zranených 4 863 chorých 36 456 strát celkovo z čoho 30 253 bojových strát[1]:300	Japonský odhad: 21 389 mŕtvych 20 000 zranených 41 199 zajatých[2] Sovietsky odhad: 83 737 mŕtvych 640 000 zajatých
Historický portál

Sovietsko-japonská vojna (taktiež známa ako operácia Augustová búrka alebo bitka o Mandžusko) bola vojenským konfliktom v rámci druhej svetovej vojny, ktorý začal krátko po polnoci 9. augusta 1945 vyhlásením vojny ZSSR Japonsku a sovietskou inváziou do japonského bábkového štátu Mandžukuo. Sovietske a mongolské sily ukončili japonskú kontrolu nad územím Mandžukuo, Mengkukuo (Vnútorné Mongolsko), severom Kórey, prefektúrou Karafuto a ostrovmi Čišima (Kurilské ostrovy). Porážka japonskej kuantungskej armády pomohla dosiahnuť japonskú kapituláciu a ukončenie druhej svetovej vojny.^[3] Vstup Sovietov do vojny bol významným faktorom v rozhodnutí japonskej vlády bezpodmienečne kapitulovať, pretože sa ukázalo, že Sovietsky zväz nebol ochotný pôsobiť ako tretia strana pri vyjednávaní o podmienkach ukončenia nepriateľských akcií.^[4][5] Kapitulácia bola podpísaná na palube americkej lode USS Missouri. Konflikt mal pre ZSSR a Rusov samotných aj zmysel odplaty, pretože týmto víťazstvom zmazali potupu porážky z Rusko-japonskej vojny z rokov 1904 – 1905.

Japonsko malo po drobných pohraničných konfliktoch so Sovietskym zväzom v rokoch 1938 a 1939, v ktorých bolo porazené, záujem na stabilizácii situácie na hraniciach ním okupovaného Mandžuska s Mongolskom a so ZSSR. Záujem na pokoji zbraní mal, vzhľadom na narastajúcu hrozbu útoku Nemecka, aj ZSSR. Preto bola v apríli roku 1941 uzavretá medzi Japonskom a Sovietskym zväzom dohoda o neútočení, ktorá bola oboma stranami dodržiavaná. Roku 1944, kedy vojská Sovietskeho zväzu postupovali ďalej do strednej Európy, sa začala vytvárať iná situácia. Stalin mal záujem na tom, aby Sovietsky zväz mohol v tejto vojne získať územie na Ďalekom východe, ktoré cárske Rusko stratilo počas Rusko-japonskej vojny v rokoch 1904 – 1905. Svoje záujmy však mali aj USA, ktoré sa snažili o to, aby im v boji proti Japoncom pomohol Sovietsky zväz. Výroba atómovej bomby bola v nedohľadne, nikto nepoznal jej očakávané účinky, ani to, či by jej použitie donútilo Japoncov ku kapitulácii. Spojeným štátom hrozilo, že budú musieť dobývať jednotlivé Japonské ostrovy bežnou vojenskou silou, pričom hrozili veľké straty.

Na jaltskej konferencii vo februári 1945 sa Stalin zaviazal, že najneskôr do troch mesiacov po ukončení bojov v Európe vypovie Japonsku vojnu. Dňa 5. apríla 1945 Sovietsky zväz vypovedal Japonsku dohodu o neútočení, dňa 26. júla 1945 bola uverejnená Postupimská deklarácia, v ktorej Spojenci požadovali bezpodmienečnú kapituláciu Japonska, čo Japonsko odmietlo. Už od mája prúdili z Nemecka a z oslobodenej strednej Európy jednotky Červenej armády smerom na Ďaleký východ. Jednotky boli reorganizované a vznikli tak tri fronty: Zabajkalský front na čele s maršalom Malinovským o sile 650 tisíc vojakov, 1. ďalekovýchodný front pod vedením maršala K. A. Mereckova o sile 590 tisíc osôb, a 2. ďalekovýchodný front na čele s generálom M. A. Purkajevom o sile 335 tisíc vojakov. Súčasťou útočných jednotiek boli aj jednotky Mongolskej armády a sovietska Amurská flotila. Ďalšou silou na boj s Japoncami bolo Tichomorské loďstvo ZSSR o sile zhruba 165 000 mužov. V Mandžusku a v Kórei sa nachádzala japonská Kuantungská armáda pod velením generála Otozó Jamadu, v ktorej bol viac ako jeden milión mužov. Tá sa mohla čiastočne spoliehať na opevnené priestory a obranné línie, ktoré však nepokrývali celú oblasť hranice.

Dňa 8. augusta 1945 vypovedal Sovietsky zväz v súlade so sľubom, ktorý dal spojencom, ku dňu 9. augusta 1945 Japonsku vojnu. Útočná operácia s názvom Augustová búrka sa skutočne začala 9. augusta 1945, pričom mohutné sovietske údery prelomili na mnohých miestach japonskú obranu. Červená armáda ťažila jednak zo svojej početnej prevahy, jednak aj z prevahy technickej. Nasadila ostrieľané jednotky, ktoré prešli východným frontom a mali bojové skúsenosti. Rýchlosť sovietskeho postupu aj taktika bleskovej vojny bola ohromujúca – sovietske tankové oddiely postupovali až 150 km denne. Kde mali Japonci silnú obranu, vykonala Červená armáda obkľučovacie manévre a jej útočné jednotky postupovali ďalej. Tichomorské loďstvo vykonávalo výsadky na Sachaline a na Kurilských ostrovoch, ktoré postupne obsadilo. Japonskí vojaci sa pokúšali situáciu stabilizovať, ale ich odpor bol prekonaný. Dňa 15. augusta sa ocitli hlavné sily Kuantungskej armády v obkľúčení, ale kládli stále odpor. To už vedeli, že cisár Hirohito vyhlásil kapituláciu, ktorú však vedenie japonskej armády spočiatku ignorovalo.

Kuantungská armáda kapitulovala až 20. augusta, pričom došlo aj ku kapitulácii všetkých ďalších jednotiek, ktoré boli obkľúčené v sovietskom tyle. Červená armáda pokračovala v obsadení Mandžuska, jej jednotky prenikli až na Kórejský polostrov, ktorý obsadili až po 38. rovnobežku. Na Sachaline pokračovali boje až do 25. augusta, kedy sa japonská posádka vzdala. Posledný kurilský ostrov bol obsadený až 1. septembra 1945, deň pred podpisom bezpodmienečnej kapitulácie Japonska.

Sovietsko-japonská vojna skončila pre Sovietsky zväz víťazstvom a úspechom. Ten za pomerne malých strát ovládol všetky územia, ktoré pred rokom 1904 patrili cárskemu Rusku a niektoré z nich si trvalo privlastnil. Ovládnutím Mandžuska a severu Kórejského polostrova tiež zásadne zmenil politickú geografiu tohto priestoru. Pomohol tým víťazstvu čínskych komunistov v občianskej vojne a vytvoril potenciálne konfliktnú situáciu v Kórei, ktorá neskôr eskalovala do Kórejskej vojny.

Za éry komunizmu bol význam sovietskeho útoku na japonskú armádu preceňovaný a vykladaný ako rozhodujúci v porážke Japonska. Bagatelizoval tak celé vojenské snaženie USA a jeho spojencov (predovšetkým nacionalistická Čína a Britské impérium) v predchádzajúcich rokoch (vrátane zvrhnutia atómových bômb), ktoré bolo hlavným dôvodom porážky Japonska v druhej svetovej vojne.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sovietsko-japonská vojna

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sovětsko-japonská válka na českej Wikipédii.