Synkriticizmus

Synkriticizmus (z starogr. synkritikos = spájajúci a porovnávajúci; angl. Syncriticism) je filozofická a metodologická koncepcia synkriticky nadväzujúca na encyklopedické a kritické idey európskej filozofie (najmä Komenského synkritizmus a ideu pansofie, Kantov a Marxov kriticizmus a Patočkovu radikalizáciu Husserlovho chápania sebakritiky kultúry). K zdrojom synkriticizmu treba pripojiť aj učenie Jiddu Krišnamurtiho. Zakladateľom synkriticizmu je slovenský filozof Jozef Piaček. Synkriticizmus leží v základoch vybudovania systému syshedit.

Synkriticizmus vznikol v druhej polovici 80-tych rokov na pôde Stáleho seminára Integrácia na Komenského univerzite v Bratislave v nadväznosti na tradíciu bratislavskej školy.

Metódou synkriticizmu je synkritika, ktorá predstavuje porovnávanie ľubovoľných entít pri zachovaní ich spojenia a zároveň neporušenosti porovnávaných entít; synkriticizmus sa teda neusiluje o syntézu entít, ale skôr o ich konkordanciu. Z tohto hľadiska je – stručne povedané – synkriticizmus filozofia konkordancie.

Výskyt ľubovoľnej entity – čiže udalosť – je podľa synkriticizmu ireverzibilný, no zároveň je príležitosťou kultivovateľnosti. Synkriticizmus je návrhom využiť túto možnosť kultivovať sa a teóriou kultivácie.

Stredobodom pozornosti synkriticizmu je kultúra. Synkriticizmus vychádza z hypotézy, že kultúra je premieňanie zla na dobro (alebo menšieho dobra na väčšie dobro) a ošklivého na krásu. Čokoľvek patrí iba potiaľ do kultúry, pokiaľ sa podieľa na premene zla/ošklivého na dobro/krásno.

Synkriticizmus považuje filozofiu za činnosť odhaľovania, skúmania a rozširovania predpokladov premeny ľudskej spoločnosti na kultúrne spoločenstvo, človeka na kultúrnu bytosť.

Základným prvkom reality je podľa synkriticizmu udalosť, ktorú chápe v prvom rade ako príležitosť kultivácie. Udalosťou je napríklad ľudské indivíduum.

Ľudské indivíduum je podľa synkriticizmu udalosť otvárania sa miesta, cez ktoré na svet prichádza význam/zmysel.

Význam/zmysel je poľudšťujúca prítomnosť sveta v ľudskom vedomí.

Synkriticizmus ako filozofia formuluje desať téz:

Podstatou bytia človeka je transcendencia.
Maximom bytia človeka je kultúrne bytie človeka (kultúra).
Podstatou kultúrneho bytia človeka je inscendencia.
Maximom kultúrneho bytia človeka je zmysluplnosť (permanentná vyplnenosť zmyslom alebo úplná premena na zmysel).
Podstatou zmysluplného života je synkrisis.
Maximom zmysluplného života je láska.
Podstatou lásky je potešenie z inakosti.
Maximom lásky je konkordancia čiže súsrdečnosť alebo súsrdečnenie (cf Konkordancia (synkriticizmus)).
Podstatou konkordancie je pozitívna virtualizácia.
Maximom konkordancie je synkriticizmus.

Prvých päť téz (tézu 1 až 5) rozvíja synkritická antropológia čiže synkritická filozofia človeka. Druhých päť téz (tézu 6 až 10) rozvíja synkritická agapológia čiže synkritická filozofia lásky. Ontologicky synkriticizmus vyrastá z perichronozofie.

Zmyslom teoretického rozvíjania synkriticizmu ako filozofie a zmyslom jeho praktikovania ako spôsobu života je otvorenie sa tej vrstve mysle, ktorú synkriticizmus označuje termínom 'nadoblačie mysle'.

Pozri aj

Synkriticizmus – zoznam literatúry

Synkriticizmus – filozofia konkordancie. Bratislava : , 2002. Dostupné online.
Glosár synkriticizmu
Balušík, A.: Synkriticizmus a kapitalizmus
Köttner-Benigni, K.: Selbstbewuátsein - Volksbewuátsein - Geschichtsbewuát- sein. Zur Societas Kempeleniana in Bratislava, 1992; 28 an.
Marcelli, M. - Erwin Waldschütz (Hrsg.): Jenseits der Grenzen. Dokumentation einer Begegnung Bratislava - Viedeň, 1992; 137 an., 160 an.
Piaček, J.: Fenomén komunikácie z hľadiska synkriticizmu, 1995
Piaček, J.: Filozofické východiská teórie masovej komunikácie (7 metateoretických otázok), 1993
Piaček, J.: Malá encyklopédia synkriticizmu. Bratislava 2013.
Piaček, J.: Syncriticism as the Philosophy of the Contemporary Being, 1991
Piaček, J.: Synkriticizmus ako filozofia a spôsob života, in: Filozofia, roč. 57, 2002, č. 7, s. 475 – 492.
Piaček, J.: Úvod do synkriticizmu, in: Brnianske prednášky. Brno, Masarykova univerzita 2003, s. 230 – 248.
Schmoll, W.: Die Behandlung von Gegensatzstrukturen bei Novalis und Nietzsche. Tübingen, Eberherd Karls Univesität 2008, s. 163 – 164.

Externé odkazy

FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Mapyourinfo.com
E-learningový kurz "Synkriticizmus ‒ filozofia konkordancie" na Univerzite Komenského

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.