Theofanes Homologétes

	svätý ; Theofanes Homologétes
	byzantský mních a historik
	; Ikona svätého Theofana Homologéta
Biografické údaje
Narodenie	okolo 760; Konštantínopol
Úmrtie	12. marec 817/818; ostrov Samothraké (Samotrácia)
Uctievanie
Cirkev	Pravoslávna cirkev, Latinská cirkev
Sviatok	12. marec
Odkazy
	Theofanes Homologétes; (multimediálne súbory na commons)
	Biografický portál

Svätý Theofanes Homologétes (iné mená pozri nižšie; * okolo 760, Konštantínopol – † 12. marec 817/818, Samothraké) bol byzantský mních, teológ, spisovateľ a historik. Bol odporcom obrazoborectva, za čo bol cisárskou vládou prenasledovaný a vyhnaný do exilu na ostrov Samothraké, kde aj zomrel. Napísal dielo Chronografia, ktoré je jedno z najvýznamnejších diel byzantského kronikárstva.^[1] Pre niektoré udalosti rokov 769 – 813 je zároveň jediným dochovaným písomným prameňom.^[2] Ako svätý je uznávaný na Východe i na Západe.^[3]^[4] Jeho sviatok sa slávi 12. marca.^[5]

Mená

starogr. Θεοφάνης Ὁμολογητής, prepisy: Theofanes Homologétes, Theofanes Homologetes, Theofanis Homologitis, Theofanés Homologétés^[6], lat. Theophanes Confessor
slovenské varianty: Theofanes Vyznavač^[7] (dnes jazykovo správne:^[8] Vyznávač^[1]), Theofanes Confessor^[7]^[9], Theofanes Konfessor^[10], cirkevne aj: Teofan Sigrianský^[11]^[12] a Teofan Chronograf^[13]^[14]

Životopis

Theofanes sa lúči s patriarchom Nikéforom I.

Theofanes sa narodil ako syn egejského stratéga^[4] Izáka a jeho manželky Theodoty. Keď mal tri roky, Izák zomrel a výchova Theofana zostala na jeho matke.^[15] V mladom veku pôsobil ako strator na cisárskom dvore Leva IV. Oženil sa s Megalo, dcérou istého cisárovho priateľa a patrikia. Obaja však mali záujem o duchovnú sféru a po istom čase sa dohodli, že vstúpia do kláštora. Theofanes sa tak ako osemnásťročný^[16] stal mníchom v kláštore Megas Agros neďaleko Sigriane.^[4] Monastier založil kedysi jeho otec.^[16] Neskôr založil vlastný kláštor na ostrove Kalonymos,^[4] avšak naďalej žil v kláštore založenom jeho otcom.^[16]

Bol zásadným odporcom obrazoborectva a podľa niektorých prameňov sa zúčastnil aj Druhého nicejského koncilu v roku 787.^[5] V koncilových dokumentoch však jeho meno zaznamenané nie je.^[15] Počas moechianskej aféry podporil umiernené stanovisko patriarchu Tarasia. To viedlo k jeho roztržke s radikálnejším Theodorom Studitským. Po tom, čo sa k moci dostal Lev V., bolo obrazoborectvo v Byzancii obnovené. Niekedy v rokoch 814/815 bol Theofanes ako odporca cisárskej politiky uväznený a poslaný do vyhnanstva na ostrov Samothraké, kde zomrel. V tomto období sa opätovne zblížil s Theodorom Studitským, ktorý Theoana napísal aj oslavné enkomion. Po smrti bol uctievaný ako svätý mučeník - confessor.^[4]^[5]

Theofanes v Chráme zvestovania melchitského patriarchátu v Jeruzaleme

Dielo

Chronografia (starogr. Χρονογραφία)

Dielo vzniklo v gréčtine v rokoch 810 – 814. Zaoberá sa rokmi 284 – 813, pričom pre roky 769 – 813 je jedným z mála zachovaných byzantských zdrojov (okrem neho existuje napr. kronika patriarchu Nikéfora I.)^[1]^[4]. Predstavuje jediný podrobný popis byzantského víťazstva nad arabskými obliehateľmi Konštantínopola (674 – 678). Popisuje aj slávny grécky oheň, výbušnú zmes, vďaka ktorej Byzantínci zničili arabskú flotilu. Zaznamenal tiež katastrofálnu porážku cisára Nikefora I. Bulharmi neďaleko Plisky v roku 811.^[5]

Kronika mala byť pokračovaním nedokončeného diela Georgia Synkella. Pretože sa udalosťami zaoberá striktne chronologicky podľa rokov, je cenným prameňom mnohých číselných dát. Je písaná jednoduchým jazykom^[16] a roky určuje podľa alexandrijskej éry. Voči cisárom je autor spravidla kritický, obdivuje však prvého kresťanského cisára Konštantína I. a Markiana, ktorý zvolal Chalcedónsky koncil. Hoci dielo obsahuje niekoľko nepresností, ide o spoľahlivý zdroj.^[17] Theofanes informácie nereprezentuje ako svoje názory (ako napr. Synkellos), ale dané udalosti odovzdáva ako fakty, čím vytvára ilúziu úplnej objektivity.^[4]^[16] Podľa niektorých hypotéz (Cyril Mango) autorom kroniky nebol Theofanes ale Synkellos,^[16] a Theofanes bol iba jej editorom. Viacero hypotéz sa spája aj so zdrojmi, z ktorých čerpal.^[4]

V roku 875 bolo Anastasiom Bibliothecariom preložené do latinčiny.^[3] Na kroniku priamo nadväzuje súbor šiestich kroník dnes známych pod latinským názvom ako Theophanes Continuatus. Popisujú udalosti až do roku 961.^[17] Okrem nich ďalej chronologicky nadväzuje napr. Synopsis historión od Jána Skylitza.^[18]

Referencie

↑ ^a ^b ^c HURBANIČ, Martin; Origo gentis Bulharov v byzantskom kronikárstve. Niekoľko poznámok na okraj správy o pôvode Bulharov v kronikách Theofana a patriarchu Nikefora In: Symboly a mýty národov v stredoveku a včasnom novoveku 2.. Ed. Martin Homza a Adam Mesiarkin. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského, 2015. ISBN 978-80-223-4043-4. S. 13 – 14.
↑ THEOPHANES the CONFESSOR In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 3:763. (po anglicky)
↑ ^a ^b Theofanes Vyznavač In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 481.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h THEOPHANES THE CONFESSOR In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 2063. (po anglicky)
↑ ^a ^b ^c ^d Saint Theophanes the Confessor In: Encyclopedia Britannica . . Dostupné online. (po anglicky)
↑ KRÁLIK, Ľubor. Problémy adaptácie cudzích mien v slovenčine: vedecký seminár, Bratislava. Bratislava : Veda, 2002. Dostupné online. ISBN 978-80-224-0749-6. S. 54.
↑ ^a ^b KUČERA, Matúš. Postavy veľkomoravskej histórie. Martin : Osveta, 1991. Dostupné online. S. 205.
↑ Je správne vyznávač alebo vyznavač? . jazykovaporadna.sme.sk, . Dostupné online.
↑ MINÁRIK, Jozef. Stredoveká literatúra svetová, česká, slovenská. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1977. Dostupné online. S. 58.
↑ Byzantská ríša. In: Pyramída, s. 519 – 520
↑ Náš prepodobný otec a vyznávač Teofan Sigrianský. Náš otec svätý Gregor Dialogos, rímsky pápež . Gréckokatolícka eparchia Bratislava, 2020-03-11, . Dostupné online.
↑ Gréckokatolícky kalendár. : Byzant, 2011. Dostupné online. S. 10.
↑ Snina Spravodaj. . Snina: Farnosť povýšenia sv. Kríža, 6.3.2016, . Dostupné online.
↑ Teofan „Chronograf“ Vyznávač . Životopisy svätých, . Dostupné online.
↑ ^a ^b Životopisy svätých. Sv. Teofan . Rímskokatolícka farnosť Rajecké Teplice, . (Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Priatelia dobrej knihy Trnava 1992.). Dostupné online.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f THEOPHANES CONFESSOR In: Dictionary of the Middle Ages. Zväzok 12 (THADDEUS LEGEND – ZWARTNOC). New York : Charles Scribner's Sons, 1989. ISBN 0-684-18278-5. S. 22 – 23.
↑ ^a ^b Theophanes Continuatus In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 484.
↑ DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 208.

Externé odkazy

sv. Theofan (katolícky životopis)

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[hurb-1] HURBANIČ, Martin; Origo gentis Bulharov v byzantskom kronikárstve. Niekoľko poznámok na okraj správy o pôvode Bulharov v kronikách Theofana a patriarchu Nikefora In: Symboly a mýty národov v stredoveku a včasnom novoveku 2.. Ed. Martin Homza a Adam Mesiarkin. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského, 2015. ISBN 978-80-223-4043-4. S. 13 – 14.

[2] THEOPHANES the CONFESSOR In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 3:763. (po anglicky)

[:VV-3] Theofanes Vyznavač In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 481.

[:KZD-4] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h THEOPHANES THE CONFESSOR In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 2063. (po anglicky)

[bri-5] Saint Theophanes the Confessor In: Encyclopedia Britannica . . Dostupné online. (po anglicky)

[6] KRÁLIK, Ľubor. Problémy adaptácie cudzích mien v slovenčine: vedecký seminár, Bratislava. Bratislava : Veda, 2002. Dostupné online. ISBN 978-80-224-0749-6. S. 54.

[kuč-7] KUČERA, Matúš. Postavy veľkomoravskej histórie. Martin : Osveta, 1991. Dostupné online. S. 205.

[8] Je správne vyznávač alebo vyznavač? . jazykovaporadna.sme.sk, . Dostupné online.

[9] MINÁRIK, Jozef. Stredoveká literatúra svetová, česká, slovenská. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1977. Dostupné online. S. 58.

[P-10] Byzantská ríša. In: Pyramída, s. 519 – 520

[11] Náš prepodobný otec a vyznávač Teofan Sigrianský. Náš otec svätý Gregor Dialogos, rímsky pápež . Gréckokatolícka eparchia Bratislava, 2020-03-11, . Dostupné online.

[12] Gréckokatolícky kalendár. : Byzant, 2011. Dostupné online. S. 10.

[13] Snina Spravodaj. . Snina: Farnosť povýšenia sv. Kríža, 6.3.2016, . Dostupné online.

[14] Teofan „Chronograf“ Vyznávač . Životopisy svätých, . Dostupné online.

[bBil-15] Životopisy svätých. Sv. Teofan . Rímskokatolícka farnosť Rajecké Teplice, . (Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Priatelia dobrej knihy Trnava 1992.). Dostupné online.

[DoMA-16] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f THEOPHANES CONFESSOR In: Dictionary of the Middle Ages. Zväzok 12 (THADDEUS LEGEND – ZWARTNOC). New York : Charles Scribner's Sons, 1989. ISBN 0-684-18278-5. S. 22 – 23.

[:VV2-17] Theophanes Continuatus In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 484.

[:BV-18] DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 208.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]

[14]

[15]

[16]

[17]

[18]