Stjepan Tomislav Kolaković-Poglajen Stjepan Tomislav Poglajen
chorvátsky kňaz, jezuita
Biografické údaje
Narodenie	8. september 1906 Podgorač, Chorvátsko
Úmrtie	september 1990 Paríž, Francúzsko
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľa	Spoločnosť Ježišova
Biografický portál

Stjepan Tomislav Kolaković-Poglajen^[1], rodným menom Poglajen (* 8. september 1906, Podgorač, Chorvátsko – † september 1990, Paríž, Francúzsko^[1]) bol chorvátsky kňaz, člen jezuitského rádu. Výrazne sa angažoval v evanjelizačnej činnosti, kládol zásadný dôraz na aktívne žité kresťanstvo. Usiloval sa o väčšie zapojenie laikov do života cirkvi, na Slovensku aj v Česku zakladal krúžky veriacich zvané Rodina, významne sa podieľal na rozvoji katolíckeho disentu.

Život

Tomislav Poglajen študoval filozofiu, teológiu a sociológiu. Bol ovplyvnený názormi Emmanuela Mouniera, Roberta Schumana alebo kardinála Josepha Cardijna. V roku 1935 bol v belgickom meste Leuven vysvätený na kňaza.^[2] Bol kňazom a členom jezuitského rádu. V Záhrebe v rokoch 1937 až 1941 pracoval ako redaktor jezuitského časopisu Život, ktorý bol v tom čase najvplyvnejším katolíckym periodikom v krajine. Aj vďaka časopisu sa stal verejne známy svojimi protikomunistickými a protinacistickými postojmi.^[3]

Od roku 1940 Poglajen, ktorý hovoril niekoľkými svetovými jazykmi, prednášal sociológiu v Záhrebe. Toho istého roku sa stal profesorom sociológie a morálnej teológie u jezuitov v Sarajeve. Keď na neho v roku 1941 zameralo svoju pozornosť gestapo, odišiel do bezpečnejšieho Splitu^[2], ktorý bol vtedy pod správou talianskych fašistov. Tu pôsobil až do roku 1943, keď mu opäť hrozilo nebezpečenstvo. Vďaka iniciatíve slovenského diplomata Jozefa Ciekera sa presunul na Slovensko a začal používať dievčenské meno svojej matky - Kolaković.^{[2] [3]}

V septembri 1943 sa dostal na Slovensko, kde pôsobil až do roku 1946. Bol charizmatickým lídrom hnutia katolíckych laikov a na Slovensku zakladal krúžky takzvanej Rodiny, ktoré sa stali základom podzemnej cirkvi.^[3]

Zúčastnil sa Povstania. Neznamenalo to potrebu bojovať, naopak, mnohí veriaci povstalci sa dožadovali slúženia omší a bohoslužieb, čo bez kňazov nebolo možné. Uvedomoval si to aj banskobystrický biskup Andrej Škrábik, ktorý odmietol opustiť „povstaleckú“ Bystricu a samotné povstanie ani neodsúdil, ani otvorene nepodporil. Ostatní biskupi, s istou výnimkou Pavla Gojdiča, ktorý bol najotvorenejším kritikom Tisovho režimu, zachovávali prísnu pasivitu a mlčali.^[3] K jeho sympatizantom patril gréckokatolícky biskup, blahoslavený Pavol Gojdič aj po vojne.

Neskôr pôsobil aj v Prahe, kde tiež vznikol krúžok Rodiny. Angažoval sa v ňom napr. teológ Josef Zvěřina alebo profesorka Růžena Vacková, neskôr Oto Mádr. Medzi osobnosti, ktoré Kolakovića podporovali, patrili aj neskorší českí kardináli Josef Beran a Štěpán Trochta.^[2]

Vatikánsky špión

Keď vojna skončila Kolakovič sa stal pre komunistov vatikánskym špiónom. Polícia ho zatkla 18.1.1946 v Bratislave a prepustený bol v júni 1946 pre nedostatok dôkazov.^[4] Rozhodujúci útok proti kresťanom začal až po roku 1948. To však už Kolakovič nežil v Československu. Jeho najbližší žiaci, Vladimír Jukl a Silvester Krčméry, prešli s desiatkami ďalších členov Rodiny väzením, aby sa neskôr v 60. rokoch stali  vodcami podzemnej cirkvi. A okrem všetkého, čo sa od Kolakoviča naučili, ťažili aj z toho, že vďaka účasti v povstaní neboli diskreditovaní svojím postojom k Tisovmu totalitnému režimu. Vďaka tomu dnes odkaz Povstania spája všetkých, vrátane katolíkov.^[3]

Po roku 1946

V roku 1946 odišiel z Česko-Slovenska do Belgicka.^[3] O ďalšom Kolakovićovom pôsobení existujú len kusé a nie vždy doložené správy, uvádza Václav Vaško. Zdržiaval sa v Ríme, v New Yorku, v Indii sa stretol s Matkou Terezou, navštívil Čínu. Koncom 70. rokov nechal z Viedne pozdravovať slovenskú i českú Rodinu. Kedy, kde a ako zomrel, zostáva neznáme. Pravdepodobne v Paríži, snáď v roku 1981,^[2] snáď v roku 1990.^[5]

Stretnutie s Václavom Vaškom

Zásadné bolo stretnutie s Kolakovićom pre život katolíckeho aktivistu, neskoršieho politického väzňa Václava Vaška. „Od stretnutia s Kolakovičom datujem svoju konverziu od tradičného katolicizmu k uvedomelému a angažovanému kresťanstvu... Predstava, že sa mám stať apoštolom a že je to vlastne poslaním každého kresťana, ma v celom mojom ďalšom živote striedavo uchvacovala a deprimovala, podľa toho, či som sa k svojmu novému ideálu blížil alebo sa od neho vzďaľoval.“^[6]

Dielo

• God's Underground, New York, 1949, publikované pod menom Father George. Predslov Fulton Sheen
• Základné črty ľudského poriadku, Prešov, 2016
• Dnešný človek a Kristovo kráľovstvo, Prešov, 2015

Referencie

Ďalšia literatúra

KOLAKOVIĆ-POGLAJEN, Stjepan Tomislav. In: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. 1. vyd. Bratislava : Lúč, 2000. 852 s. ISBN 80-7114-300-6. S. 699 – 701.

Externé odkazy

• Relácia Portréty Českého rozhlasu o Tomislavovi Kolakovičovi, 15.9.2016, 20:05

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tomislav Kolakovič na českej Wikipédii.