Totálne divadlo je simultánne využitie rozličných divadelných prostriedkov (napr. textu, hudby, hereckého prejavu, réžie, tanca). Slovo pochádza z latinčiny, a znamená celok, „celý“. Vo Wagnerovej myšlienke pokračoval na prelome storočia E. Gordon Craig. V praxi sa to vyvíjalo v Nemecku v divadle Maxa Reinhardta a v epickom divadle Erwina Piscatora. S novými variantmi sa pokúšalo hnutie Bauhausu, v prvom rade v scéne, v divadelnom a javiskovom technike s využitím variabilných možností divadelnej architektúry. Najskôr to bol triadický balet – pohyb herca v abstraktom kubickom prostredí, experimenty pokračovali v mechanicko balete – s pohybom mechanických konštrukcií v mechanickej scéne s koľajnicami, točňami a povestnými mechanickými bábkami s vysoko abstrahovaným telom. Najďalej zašli kinetické a svetelné partitúry Moholy-Nagya.

Nazval ich excentrická mechanika, v ktorej do totálneho divadla vstupuje pohyb, zvuk, svetlá a farebné reflektory, filmové projekcie, vône, pachy… Spoločným estetickým kritériom je krása funkčnej konštrukcie.

V roku 1968 vytvoil Alfred Radok v spolupraci s vytvarnikom Josefom Svobodom, v ramci Svetovej vystavy v Bruxeli, novu podobu "totalneho divadla" : Laterna magika.

Je to až taký návrat k molierovskému typu divadla, kde sú zmazané rozdiely medzi jednotlivými divadelnými žánrami – činohry, opery, tanca, spevu, vizuálnych vecí. Ale nespája sa formou muzikálu. Herec chvíľu hrá, potom tancuje, potom tanečník rozpráva, všetci robia všetko, a nevedno či je to opera, alebo balet alebo činohra.

Pokusy o totálne divadlo na Slovensku

Divadelné predstavenie Labuťko

Nové predstavenie Štúdia L+S Labuťko zmazáva hranice medzi tancom, spevom a činohrou, je pokusom o totálne divadlo.

Je to multižánrový projekt – tanečno/činoherno/hudobného predstavenia. Vzniká s odkazom na jedno z najznámejších a zároveň najkrajších diel klasiky svetového baletu autora P.I.Čajkovského. Táto skvelá a vždy aktuálna predloha však v tomto prípade slúži "len" ako akési pozadie.

Dej: Prebieha jedna z repríz Labutieho jazera a očami zostarnutého tanečného sólistu dívame sa na mladú nastupujúcu hviezdu, očarujúcu labuť zo všetkou jej nevinnosťou a talentovanou genialitou. Je to interpretácie klasickej látky, pripravovanej v spojení činohry (Geišberg, Pocisková) tanca a spevu.

Ide o totálne divadlo so snahou o čistý emocionálny zážitok, v štylizovanej forme, kde splynú v jedno autentický pocit, jednoduché gestop a tragikomický tón v príbehu starnúceho tanečníka v kontraste so silou tvorivej energie mladosti.

Použitá literatúra

• KOLEKTÍV AUTOROV: Slovník cudzích slov. Bratislava, SPN – Mladé letá 2005.
• SOURIAU, E.: Encyklopedie estetiky 1.vyd. Praha, VICTORIA PUBLISHING, a. s. 1994.