Váhický oceán

Geológia Álp
Alpy
Tektonické superjednotky
Helvétska zóna
Penninická zóna
Austroalpínska zóna
Južné Alpy
Petrografia
Bündnerské bridlice • flyš • molasa
Geologické jednotky
Periadriatická línia • Masív Aar-Gotthard • troska Dent Blanche • Engadinské okno • Flyšová zóna • Giudicárska línia • Grauwackenzone • okno Vysokých Taur • Molasová panva • Penninický násun • Ivreská zóna • Lepontinské anitiklinóruim • Rechnitzké okno • Rhônsko-simplonská línia
Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Briançonnaiský mikrokontinent
Piemontsko-ligurský oceán
Apulská platňa
Pozri aj Geovedný portál

Piemontsko-ligurský oceán tiež Južný Peninický oceán alebo Váhický oceán bol oceanický segment zemskej kôry, západná časť tethýdy, existujúca spolu s ďalšími podobnými sedimentačnými panvami v druhohorách dnešnej Európy a Severnej Afriky.

Bol definovaný spočiatku v Alpách. Označenie Váhický oceán (resp. váhikum^[1]) je podľa dnes prijímanej koncepcie M. Maheľa jeho označenie v Západných Karpatoch, kde by mal tvoriť subdukované podložie Pieninského bradlového pásma.

Vznik a vývoj

Začal vznikať počas jury, kedy sa pričinil spolu s ďalšími tethýdnymi oceanickými oblasťami vznikajúcimi v poludníkovom smere o rozpad Pangey na severnú Lauráziu s južnú Gondwanu. Počas kriedy oceán oddeľoval územia dnešnej Európy a menšej Iberskej mikroplatne na severe od Apulskej mikroplatne na juhu.

Po tom, čo koncom kriedy začal piemontsko-ligurský oceán v štádiu svojej najväčšej šírky kolabovať, došlo k subdukcii pod Apulskú platňu. V paleocéne piemontsko-ligurský oceán celkom zmizol. Nasledovala kontinentálna kolízia medzi okrajom európskej platformy a Apulskou platňou, ktorá mala za následok alpínsku orogenézu. Vznik Álp, Apenín, Západných Karpát a ďalších pohorí v terciéri.

Pozostatky

Fragmenty piemontsko-ligurského oceánu sa zachovali v exhumovaných kusoch ako pozostatky ofiolitových komplexov v piemontskej jednotke penninických príkrovov Západných Álp a toskánskych príkrovoch Apenín. Sú to pôvodne subdukované bloky, ktoré dosiahli plášťových hĺbok, predtým než boli exhumované a opäť sa dostali na zemský povrch. V dôsledku vysokých tlakov a teplôt v plášťových oblastiach prekonali významnú minerálnu premenu a dosiahli fácie modrých bridlíc alebo eklogitov. Vo Východných Alpách pozostatky Piemontsko-ligurského oceánu prekryli spodné austroalpínske príkrovy – tzv. unterostalpin^[2]. Ich pozostatky spod austroalpínskych jednotiek vystupujú v troch tektonických oknách pri Engadine, Vysokých Taurách a v rechnitzskom okne^[3].

Pozostatkami Váhického oceánu v Západných Karpatoch sú pravdepodobne belická jednotka v Považskom Inovci alebo iňačovsko-kričevská jednotka v podloží neogénnych hornín Východoslovenskej panvy.

Referencie

↑ Maheľ, M., 1986, Geologická stavba československých Karpát / Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.
↑ Schuster, R., Kurz, W., 2005; Eclogites in the Eastern Alps: High-Pressure Metamorphism in the contect of the Alpine orogeny Mitt.Österr.Miner.Ges. 150
↑ Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984. Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.

Pozri aj

Paratethys

Portál vied o Zemi

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[1] Maheľ, M., 1986, Geologická stavba československých Karpát / Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.

[2] Schuster, R., Kurz, W., 2005; Eclogites in the Eastern Alps: High-Pressure Metamorphism in the contect of the Alpine orogeny Mitt.Österr.Miner.Ges. 150

[3] Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984. Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.

[1]

[2]

[3]