Raketa V2
Celková dĺžka	14,00 m
Priemer	1,65 m
Vzletová hmotnosť	12 805 kg (max.)
Dolet	300 km
Hmotnosť bojovej hlavice	1 000 kg
Počet stupňov	1
Motory	1 × A-4
Ťah	270 kN
Doba funkcie	63 s
Okysličovadlo	kvapalný kyslík
Palivo	metanol
Rez raketou V2

Raketa V2 (po nemecky: Vergeltungswaffe 2, zbraň odplaty, alebo A4 ako skratka z Aggregat 4, štvrtý typ rakety) bola raná balistická raketa použitá Nemeckom v 2. svetovej vojne proti Spojenému kráľovstvu a Belgicku na ostreľovanie vojenských a civilných cieľov (spolu so strelou s plochou dráhou letu V1 - Fieseler Fi 103). Išlo o jednu z tajných Hitlerových zbraní, ktorými chcel zvrátiť priebeh vojny. Zbraň však bola vyvinutá a nasadená príliš neskoro na to, aby ovplyvnila prebiehajúce boje. Celkovo usmrtili útoky rakiet v Londýne 2 754 ľudí a v Antverpách 1 736, ďalších viac ako 11 000 ľudí bolo zranených, čo je menej ako počet nútene nasadených, ktorí umreli pri ich výrobe. Časti (spaľovacie komory) sa krátko vyrábali aj na Slovensku a výroba bola plánovaná aj v Česku.

Raketa V2 bola prvou kvapalinovou balistickou strelou s inerciálnou navigáciou nasadenou do boja. Úspešný vývoj rakety predstavoval obrovský skok na poli raketových a príbuzných technológií. Vývojový program financovaný nacistickým Nemeckom stál v prepočte viac ako 2 miliardy dolárov v cenách roku 1944.

3. októbra 1942 V2 vystúpila do výšky 84,5 kilometra, čím prekonala stratosféru a dostal sa ako prvý objekt navrhnutý a vyrobený ľuďmi do mezosféry, teda s možnosťou letu do vesmíru ako ho definuje Medzinárodná letecká federácia (nad 100 km nadmorskej výšky).

Vývoj

Šéfom projektu bol generál Walter Dornberger. Ústredným členom vývojového tímu bol aj Wernher von Braun, ktorý neskôr okrem iného projektoval aj americkú raketu Saturn V pre program letov na Mesiac Apollo. Vývojové stredisko sa nachádzalo v dedinke Peenemünde na severovýchode Nemecka.

Ku koncu vojny mali obe strany spojencov snahu získať konštrukčné plány, či celé rakety V2. Západným spojencom sa počas operácie Paperclip podarilo získať nielen kľúčový konštrukčný tím Wernhera von Brauna ale aj niekoľko desiatok kusov hotových rakiet. Sovieti oproti tomu získali celý rad menej významných odborníkov a museli svoje rakety postaviť z niekoľkých častí rôznych rakiet. Aj napriek tomu sa im podarilo postaviť cca 20 rakiet. Rakety boli neskôr na oboch stranách testované a použité ako predlohy pre ďalší vývoj vlastných rakiet.

Nepriamymi nasledovníkmi tejto rakety sú aj bojové rakety z rodiny známej pod názvom Scud.

Technické detaily

Navigačné zariadenie, založené na princípe gyroskopickej plošiny, umožňovalo dosiahnuť presnosť zásahu cieľa 17 km pri dolete rakety 300 km. Výškový dostup sa pohyboval okolo 85 km.

Pohon rakety, ktorej hmotnosť vrátane bojovej hlavice sa blížila k 13 tonám, zabezpečoval raketový motor na tekuté pohonné hmoty. Ako okysličovadlo využíval 4 900 kg kvapalného kyslíka, ako palivo potom 3 800 kg metanolu. Vyvíjaný ťah takmer 27 ton bol motor schopný poskytovať po dobu 68 sekúnd. Po ukončení činnosti raketového motora bola rýchlosť letiacej rakety 1 400 m/s.

Raketový motor bol vtedajším najvýkonnejším raketovým motorom a vrcholom raketovej techniky. Jeho hmotnosť, vrátane pomocných agregátov, bola 980 kg. Zásobovanie spaľovacej komory pohonnými hmotami z nádrží zabezpečovalo turbočerpadlo poháňané turbínou spaľujúcou peroxid vodíka. Pohonné hmoty boli do spaľovacej komory vstrekované sústavou 1 224 vstrekovacích trysiek.

Výroba rakiet

Hromadná produkcia rakiet V2 sa začala v podzemní továrne Mittelwerk (tiež Dora Mittelbau) ukrytej pod horou Kohnstein blízko Nordhausenu v Durínsku. Išlo pritom o pobočku koncentračného tábora Buchenwald, odkiaľ pochádzala väčšina nasadených zajatcov.

Ku koncu roka 1943 bolo v príšerných podmienkach továrne Kohnstein nasadených okolo 10 500 robotníkov. Mnoho z nich v nacistických továrňach našlo svoju smrť. Iba medzi októbrom 1943 a marcom 1944 zomrelo pri výrobe rakiet 2 900 zajatcov. V najkrutejších obdobiach dosahovali denné straty až 100 robotníkov. Celkom tu malo zahynúť okolo 20 000 zajatcov^[1]. Najväčšiu časť robotníkov predstavovali ruskí, francúzski a poľskí Židia a ďalej vojnoví zajatci a nemeckí nútene nasadení pracovníci. Pretože sa rakety vyrábali v zajateckých pracovných táboroch, ich výroba zápasila s veľkým množstvom sabotáží. To sa prejavilo na pomerne veľkej bojovej poruchovosti rakiet - veľká časť sa ich po vypustení zrútila späť na štartovacie rampy.

Na jar v roku 1944 sa v Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom, v tej dobe súčasti Hermann Göring Werke začali vyrábať spaľovacie komory motorov pre V2. Bombardovanie továrne 7. júla 1944 a neskoršie prepuknutie povstania nakoniec pokračovanie výroby súčiastok pre rakety na Slovensku znemožnilo.^[2]

Bojové nasadenie

Celkom bolo v priebehu 2. svetovej vojny vyrobených viac ako 6 000 rakiet V2, z ktorých na nepriateľské ciele bolo odpálených takmer 3 172. Medzi najčastejšie ciele rakiet V2 patril Londýn, proti ktorému bolo vypálených 1 358 rakiet a ďalej belgické Antverpy, na ktoré bolo vypálených 1 610 rakiet, niekoľko desiatok rakiet dopadlo napr. aj na Paríž, Liège, či Maastricht. Aby boli spôsobené čo najvyššie škody s maximálnym zaskočením obyvateľstva, boli rakety odpaľované najčastejšie krátko po polnoci. V rámci skúšobných testov a výcviku bolo odpálených ďalších 1 000 až 1 750 rakiet. Prvé rakety V2 boli na nepriateľské ciele vypustené 8. septembra 1944, posledné až 27. marca 1945.

Celkovo usmrtili útoky rakiet V2 v Londýne 2 754 ľudí a v Antverpách 1 736, ďalších viac ako 11 000 ľudí bolo zranených. K vôbec najhoršiemu samostatnému útoku raketou V2 došlo 16. decembra 1944 v Antverpách, keď raketa zasiahla preplnené kino a zabila 567 osôb. Historici sa v zásade zhodujú v tom, že bombardovanie raketami V2 na sklonku vojny nemalo reálny bojový význam a jeho hlavným cieľom bolo len zastrašovanie a terorizovanie určené k demoralizovaniu civilného obyvateľstva.

Verzie

• A4A Základna bojová verzia rakety s vojenským označením V2, prvých 300 rakiet vyrobených v Peenemünde.
• A4B Verzia s racionalizovanými technológiami pre masovú výrobu.
• A4C Verzia s termickou ochranou nádrže.
• A4b Verzia s prídavnými krídlami. Zvýšený dolet o 800 Km.

Povojnové použitie

USA

Vďaka operacií Paperclip získala amerika množstvo dokumentov, niekolko ton materiálu a nemeckých vedcov vzťahujúcich sa na program rakiet dlhého dostrelu. Na strelnici White Sands v Novom Mexiku došlo k 64 odpalom modifikovanej rakety A4 od roku 1946 do roku 1952. V roku 1947 sa podarilo odpáliť raketu A4 z lietadlovej lode USS Midway v rámci operácie Sandy.^[3] Taktiež došlo k mnohym experimentom v samotnej konštrukcií rakety, ktoré vyústili k jej dvojstupňovej variante Bumper. Kde Prvý stupeň tvorila A4 a druhý stupeň raketa Corporal. Verzie štartovali od roku 1948 do roku 1950, celkovo bolo štartov osem z toho iba 3 s úspechom.^[4] Ďalšia verzia mala označenie Hermes-B1. Išlo o experiment s ramjet pohonom. Štarty sa uskutočňovali od roku 1947 do roku 1950 a boli všetky úspešné. Na základe rakety A4 vznikla raketa Redstone.^[5]

ZSSR

Sovietsky zväz patril medzi mála krajín, ktorá po vojne pokračovala vo vývoji rakety A4 a zaradila ju aj do svojej výzbroje. V roku 1946 boli všetky ukoristené materiály presunuté na strelnicu Kapustin Jar, kde pokračovali skúšky motorov aj rakiet. Nasledujúci rok vydal Stalin príkaz k jej výrobe a zaradeniu do služby. Domáca verzia rakety V2 dostala označenie R-1. Na strelnici došlo k 11 odpalom modifikovanej A4/R-1, štarty sa uskutočňovali v rokoch 1947-1949.^[6] Následne vznikly výzkumné verzie W-1A,B,W,D,E ktoré štartovali od roku 1954 až do 60 rokoch a vynášali prístroje na výzkum ionosféry a kontajnery so živými zvieratami. V roku 1957 odštartovala zdokonalená raketa R-2, ktorá mala oddelitelnú bojovú hlavicu a zvýšený dolet na 600 km. Na jej konštrukcií vznikla výzkumná verzia W-2A. Na základe poznatkov získaných z rakety A4 vznikla raketa R-11, známa pod označením Scud A.^[7]

Čína

Na základe spolupráce medzi ZSSR a ČLR, došlo k dodaniu materiálov týkajúce sa rakiet A4 aj do Číny. Skoro na to Čína začala produkovať vlastné kópie rakiet R-1, pod označením DF-1 (Dong-Feng). Zaraďovanie do výzbroja začalo v 60 rokoch.^[8] Su známe tri štarty rakiet v roku 1960 zo strelnice Jiuquan.^[9]

Referencie

1. ↑ Tieto údaje uvádza napr. renomovaný západonemecký týždenník Zeit, Die Hölle unter dem harz, In DIE ZEIT, č. 38, 14. október 2006, str. 42.
2. ↑ Tvaroška, R., 2001, Výroba V-2 na Slovensku. Armáda, 11/2001, s. 27
3. ↑ . Dostupné online.
4. ↑ . Dostupné online.
5. ↑ . Dostupné online.
6. ↑ . Dostupné online.
7. ↑ PEJČOCH, Ivo: Tajné zbraně třetí říše. Nakladatelství Svět Křídel. ISBN 978-80-87567-77-7. strana 73
8. ↑ . Dostupné online.
9. ↑ . Dostupné online.

Pozri aj

V1 - Fieseler Fi 103

Zdroje

• Tracy Dungan: V-2: A Combat History of the First Ballistic Missile. Westholme Publishing () 2005, ISBN 1-59416-012-0

Portál letectvo Kozmonautický portál

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému V2 (raketa)