Venus and Adonis (doslova: Venuša a Adonis) je prvou z naratívnych básní Williama Shakespeara a vôbec prvé jeho vytlačené dielo. Dej básne je inšpirovaný desiatou knihou Ovídiových Premien (Metamorphoses). Báseň rozpráva príbeh Venuše, bohyne lásky, a jej pokusu zviesť Adonisa, mimoriadne krásneho mladého muža, ktorý by radšej išiel na lov zveri. Báseň je erotická, komická i tragická. Obsahuje rozpravy o povahe lásky a pozorovania prírody.^[1][2]

Báseň má 199 strof po šiestich veršoch (celkom 1194 veršov), ktoré sa rýmujú podľa schémy ababcc. Na titulnej strane je báseň uvedená dvojverším z Ovídiových Amores: „Vilia miretur vulgus: mihi flavus Apollo Pocula Castalia plena ministret aqua.“^[3]

Báseň sa vyznačuje silným erotickým nábojom, rafinovanou prácou s jazykom, formálnou presnosťou, premyslenou štruktúrou a výraznou vizualizáciou deja. Autor pracuje s konvenčnými metaforami sexuálnej túžby a vášne (oheň, hlad, para), ako aj s množstvom zvierat a loveckých metafor. Pre Shakespeara typické zrkadlenie deja sa dá nájsť v zmienke o Adonisovom koňovi – cvála za kobylou a tá na jeho milostnú hru pristupuje.^[3]

V tejto naratívnej básni sa objavujú aj motívy neskôr využité v Shakespearovej lyrickej poézii, v sonetoch (motív sebalásky a motív nesmrteľnosti prostredníctvom potomstva).^[3][4]

Dej

Adonis je mladý muž známy svojou neuveriteľnou krásou. Láska ho ale vôbec nezaujíma; chce ísť len na lov. Keď ho uvidí Venuša, bohyňa lásky, zamiluje sa doňho, zatiaľ čo sa on chystá na lov. Venuša túži, aby zosadol z koňa a porozprával sa s ňou. Adonis sa nechce rozprávať so žiadnou ženou, dokonca ani s bohyňou. Venuša sa ho agresívne pokúša zviesť. Stiahne ho z koňa na zem, ľahne si vedľa neho, hľadí naňho a hovorí o láske. Presviedča ho lichôtkami, kritikou i odkazmi na poriadok prírody. Adonis ju vytrvalo odmieta a pokúša sa uniknúť. Venuša túži po bozku, Adonisa zaujíma iba lov zveri. Podarí sa mu ujsť a ide si po koňa.

Vtedy však jeho kôň zacíti kobylu a odcvála s ňou preč, čo Adonisovi znemožní ísť na lov. Venuša sa k nemu priblíži a pokračuje v prehováraní a nežnom boji. Adonis sa od nej pohŕdavo odvráti so slovami, že sa na lásku cíti primladý, čo Venušu privedie do mdlôb. Adonis od strachu, či ju nezabil, pokľakne k nej a kriesi ju bozkami a dotykmi. Venuša sa preberie a požiada o posledný bozk. Adonis sa neochotne poddáva. Nastáva noc a bohyňa pozýva Adonisa na milovanie. Varuje ho, aby zajtra nešiel loviť diviaka, lebo má predtuchu, že ho diviak zabije. On ju však nepočúva a odchádza.

Nešťastná Venuša v obavách o Adonisov život prebdie celú noc a ráno sa ho vydá hľadať do lesa. Nájde už iba jeho skrvavené telo. Bohyňa prednesie proroctvo, že láska bude odteraz zmiešaná s podozrievavosťou, strachom a smútkom, „nestála, falošná a plná podvodov“. Adonisovo telo medzitým vychladlo a zbledlo. Jeho krv zafarbí farbu rastliny všade naokolo. Z pôdy pod ním vyrastá kvet. Je biely a fialový, ako krv na Adonisovom mäse. Trúchliaca bohyňa Venuša odchádza do Pafosu na Cypre, kde bola uctievaná.^[5]

Tu sa báseň oproti mýtu aj Ovídiovmu spracovaniu končí. Láska nebola naplnená a hlavná mužská postava básne zostáva mŕtva.^[1][6]

Dobové vnímanie

V čase publikovania básne bola poézia chápaná ako nadradená dráme, určenej nižším vrstvám, a preslávila Shakespeara viac ako divadelné hry, ktoré do tej doby napísal. Neopätovaná láska či milostná túžba bola v renesancii obľúbeným námetom. Shakespeare pritom túto tematiku obracia naruby – oproti obvyklému vzorcu necháva jednostrannou vášňou trpieť ženu, navyše bohyňu.^[6]

Okrem erotického námetu stojí za úspechom básne predovšetkým jej elegantný štýl, ospevovaný napríklad Francisom Meresom v Palladis Tamia z roku 1598. „Keby Múzy hovorili anglicky, hovorili by Shakespearovými krásne plynúcimi vetami.“ ^[7]

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Venus and Adonis

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Venus and Adonis (Shakespeare poem) na anglickej Wikipédii a Venuše a Adonis na českej Wikipédii.